Pozitívne myslieť je pozitívne

A naopak sú ľudia, ktorí sa staroby boja, trápia sa tým, že telo im už neslúži tak ako „za mlada“, že sa nevedia zmieriť s pozíciou nepotrebného dôchodcu, ktorého už nikto netúži zamestnať. Asi väčšina z nás bude ten druhý prípad. Pribúdajúce roky neprinášajú len dobré skúsenosti a prípadné zmúdrenie, ale aj ubúdanie síl a pre mnohých aj stratu zamestnania a spoločenského uznania. Čo sa deje s našou psychikou v procese starnutia, prečo sme smutní, vyhýbame sa spoločnosti, častejšie myslíme na krásne spomienky z mladosti a možno viac sa bojíme budúcnosti? „Stále platí, že staroba je jediný spôsob, ako sa dožiť vysokého veku,“ hovorí profesor Heretik z Ligy za duševné zdravie. „Je tu však istý paradox. Kým dožitie vysokého veku sa pokladá kvantitatívne za pozitívne - niečo ako úžasný výkon, kvalitatívne sa hodnotí naopak ako niečo zlé. A navyše, koľko ľudí mladého a stredného veku je smutných, vyhýba sa spoločnosti a bojí sa budúcnosti? Starneme tak, ako sme žili po celý život, niekto optimisticky, niekto pesimisticky a niekto realisticky.“

Úsmev ako liek
Nad starnutím začíname premýšľať napríklad, keď počujeme našich rodičov alebo starých rodičov bedákať nad tým, ako im staroba strpčuje život. Vidíme, ako sa im zhoršuje zrak, ako nevládzu chodiť, ako nevedia pestovať priateľské vzťahy a cítia sa osamelí. Máme tendenciu radiť im, aby boli pozitívne naladení, aby sa stretávali s mladými, túžime po tom, aby sa usmievali, aby mali dobrú náladu. Hovorí sa že, úsmev nás robí fit, ale ako dospieť k úsmevu, keď sa nám zdá, že naň ani veľmi nie je dôvod? „V psychológii ľudských citov existuje dlhoročná dilema – plačeme preto, že sme smutní, alebo sme smutní, pretože plačeme? Úsmev nás asi nerobí fit, ale podstatné je to, či sa dokážeme usmievať (ale aj plakať) vtedy, keď je na to príčina,“ vysvetľuje profesor Heretik.

„Problémom napríklad pri niektorých psychických poruchách vyššieho veku je skôr neprimeranosť emócií alebo strata schopnosti prežívať citovo udalosti života. Nesnažme sa preto dopracovávať k úsmevu, nemáme na to práve vo vyššom veku žiaden dôvod, na niečo sa hrať a niečo predstierať.“ S jeseňou života je spojený aj ďalší fenomén. „Skúsenosť ukazuje, že ľudia sa práve v staršom veku vracajú k svojmu pôvodnému temperamentu a ten sa stáva ešte výraznejší – flegmatici sú ešte flegmatickejší, cholerici ešte cholerickejší a melancholici môžu v pokoji doplakať zvyšok svojho života.“

Mladosť pochabosť?
Možno práve preto, že mladí nemyslia na budúcnosť, žijú prítomnosťou, je mladosť tým najkrajším obdobím, na ktoré sa potom celý život spomína. Aj v pesničkách sa ospevuje mladosť ako najkrajší vek. Navyše žijeme v spoločnosti, v ktorej už ľudia po štyridsiatke mávajú problém získať zamestnanie. Ako sa teda pozerať s optimizmom do budúcnosti, keď zdanlivo nás čaká už len „staroba a choroba“, nízke dôchodky a dešpekt spoločnosti, ktorá uznáva len mladých a aktívnych? Realita staroby nie je v súčasnosti veľmi atraktívna, máloktorý dôchodca má také dobré finančné a rodinné zázemie, že sa môže s pokojom a vľúdnosťou skúseného človeka venovať vnúčatám. Ťažko nemyslieť na krásne spomienky z minulosti, keď to býva niekedy to najkrajšie, na čo si vôbec môžeme pomyslieť.

Na záver dodáva profesor Heretik: „Spomienky sú často skresľované aj v opačnom smere – vrátane ťažkého detstva, chudoby, nedostatku technických vymožeností a podobne. A realita staroby môže byť naozaj omnoho atraktívnejšia ako mladšie generácie predpokladajú. Je to obdobie, keď sa môžeme venovať koníčkom, rozvíjať svoju tvorivosť, vzdelávať sa napríklad v univerzite tretieho veku. Atraktivitu vyššieho veku dokazujú aj výskumy o sexuálnom živote seniorov. Napriek predsudkom je väčšia časť staršej generácie schopná nielen erotického, ale aj skutočného sexuálneho súžitia. A nielen schopná, aj svoj sexuálny život reálne žije. Len to málokoho zaujíma – tak málo kníh a ešte menej filmov sa zaoberá ľúbostným životom ľudí po sedemdesiatom či osemdesiatom roku života.“

Základné pravidlá
Liga za duševné zdravie vydala letáčik Desatoro o tom, ako byť duševne zdravý. Jedno z týchto pravidiel hovorí: Buď aktívny! Život je rieka, raz plávame s prúdom, raz proti nemu. Vždy je za čím ísť a pred čím utekať. Kým sa hýbeme, žijeme a naopak. Alebo iná rada do aktívneho života: Zapoj sa a pomôž! Zaujímaj sa o to, čo sa deje vo svete. Politika, ekológia, charita, pomoc tým, ktorí to potrebujú, dáva zmysel nášmu vlastnému životu. www.dusevnezdravie.sk

Postavenie seniorov v zahraničí
„Ageizmus (z anglického age - vek) je predsudok voči starším ľuďom. Starší však majú taký rešpekt, aký si v spoločnosti vydobyjú. Mali by sa radikalizovať, ako vzniklo kedysi hnutie Čiernych panterov proti diskriminácii Afroameričanov v USA, vzniklo aj hnutie ,sivých panterov‘ proti diskriminácii, bezmocnosti starších ľudí. Ich sila bola v bohatstve a politickom vplyve, čo v postkomunistickej spoločnosti veľmi neplatí,“ vysvetľuje profesor Heretik.

Na zlú náladu nemám čas
Eva Piovarcsyová (53), prekladateľka, Bratislava
Jedným z desiatich bodov duševného zdravia je aj zásada: „Uč sa novým veciam! Stále je čo spoznávať a učiť sa.“ Eva Piovarcsyová sa toho drží na sto percent. Napriek tomu, že vynikajúco ovláda niekoľko jazykov – francúzštinu, ruštinu, no i španielčinu či maďarčinu, už dva roky navštevuje aj kurz taliančiny. „Prihlásila som sa pod vplyvom románu, ktorý som prekladala z francúzštiny a odohrával sa v talianskej Apúlii. Rozhodovala som sa už dlhšie, ale po tomto preklade som sa zapísala do kurzu.“ Štúdium taliančiny nikdy nemala chuť zabaliť, práve naopak. Podľa hesla – s jedlom rastie chuť – sa jej štúdium zapáčilo ešte viac. „Okrem jazyka ma fascinuje Bella Italia so všetkými kultúrnymi či gastronomickými krásami a dnes, keď už trošku bližšie poznám aj niekoľkých veľmi milých a príjemných Talianov, som očarená tiež ľuďmi.“

Denne sa vzdelávať ju núti najmä jej profesia, pretože každá nová kniha, film či divadelná hra, ktoré dostane na preklad, si vyžaduje ponor do inej témy, prostredia a času. Eva patrí medzi neustále dobre naladených, optimistických ľudí s úsmevom na tvári. Energiu čerpá nielen zo svojej práce, ale aj rodiny. „Pred šiestimi rokmi sme sa všetci nasťahovali do jedného domu so štyrmi samostatnými bytmi. Seniorkou domu je moja osemdesiattriročná, dodnes veľmi aktívna a čulá mama a juniorkou moja sedemročná, veľmi živá vnučka. Medzi nimi sme my s manželom ako predstavitelia strednej generácie a naše deti, teda mladí.“ Každý deň prináša radosti a strasti, ktoré treba riešiť za pochodu a na smútok, zlú náladu jednoducho nie je čas ani priestor. „Dôležité je vedieť sa tešiť zo všetkého, robiť si drobné radosti a predovšetkým: Neľutovať sa! Iste, s pribúdajúcim vekom badám na sebe, že môj výkon, najmä fyzický už nie je taký, ako býval, ale nemožno sa tomu poddávať. Veľmi dôležití sú aj priatelia a záujem o iných a okolitý svet. Žiadna ulita a počítanie pribudnutých vrások, kdeže. Poteší dobrá kniha, pekný film či výstava, dobré divadlo, vychádzka na bicykli, ale aj rozkvitnutá ruža či oleander v záhrade.“

Doma nevydržím ani dva týždne
Júlia Mesiariková (85), dôchodkyňa, Banská Bystrica
Energiu, elán a chuť neustále niečo podnikať by jej mohli závidieť aj o dve generácie mladší. Júlia Mesiariková rozhodne nepatrí k tým, ktorí by sa vyhovárali na svoj vek. „Doma nevydržím ani dva týždne,“ hovorí Júlia, medzi ktorej najväčšie vášne patrí cestovanie. Možno aj preto, že v mladosti na to nemohla ani pomyslieť. „Štyridsaťpäť rokov som bola zamestnaná na poštovom úrade, kde sa pracovalo soboty aj nedele. Preto teraz využívam čas, ako sa len najlepšie dá.“ Rada spomína na svoje cesty po Anglicku, Amerike, Turecku či Francúzsku. Namiesto polihovania na pláži však má oveľa radšej nabitý denný program. „Veľmi rada chodím po pamiatkach, vždy chcem, aby som z toho mala čo najviac.“

Ak je doma v Banskej Bystrici, veľmi rada si vyjde na Suchý vrch, čo je takmer dvojhodinová vychádzka do kopca. Poobednajší spánok taktiež nepatrí medzi jej denné rituály. „Nič také. Vždy po obede sa vyberiem von, veľmi rada chodím sama, pretože v tomto veku už nikto nechce ísť ani na prechádzku. Ak áno, tak idú pomalšie a ja potrebujem krok,“ hovorí so smiechom Júlia. Najradšej je medzi mladými ľuďmi, lebo sú šikovní, aktívni a starší ľudia podľa nej rozprávajú najmä o chorobách, čo ju veľmi nebaví počúvať. Pozorne sleduje aj svoju rozvetvenú rodinu a musí vedieť o všetkom, čo majú jej deti, vnuci či pravnuci nové. „Udržiavam rodinu pohromade a keď oni nemôžu prísť za mnou, vyberiem sa ja za nimi. Doma sa starám o vnuka Miška, vysokoškoláka, ktorý ma drží v aktuálnom dianí vo svete,“ dodáva Júlia. Keď práve nie je nikde na cestách alebo na prechádzke, tak rada háčkuje, varí, pečie, pracuje v záhradke alebo si číta dobrú knižku. „Ale ako vravím, najdôležitejší je pohyb. Pretože, kým som na nohách, tak je dobre.“

Autor: Oľga Valentová, SME ženy, 24/2007