Szidi Tobias: Mám pocit, že život uteká veľmi rýchlo

Bývate v krásnom zreštaurovanom dome na dedine blízko Bratislavy. Kedy ste sa presťahovali a čo vás viedlo k rozhodnutiu odísť z Bratislavy?
Sme tu štyri roky. Dôvod je veľmi jednoduchý – nechceli sme žiť v Bratislave. Bývala som tam desať rokov. Nezvykla som si na mestský život. Chcela som sa vrátiť na vidiek, lebo som tam vyrastala.

Ako vyzeral dom, keď ste ho kúpili?
Bol v hroznom stave. Kúpili sme ho v naivnej predstave, že ho len vyvetráme, vymaľujeme... Potom sme zašpárali do podlahy, a pochopili sme, že všetko musí ísť von. Zachovali sme v ňom však všetko pôvodné. Je to vyše storočná bývalá kúria a má svoje čaro minulosti. Ľudia, ktorí ten dom stavali, boli múdri. Opravovali sme ho s vedomím, že tu bude stáť ďalších sto rokov.

Nie je namáhavé dochádzať na predstavenia do Bratislavy?
Cesta domov orechovou alejou je krásna v každom ročnom období. Často si spomeniem na postavu doktora vo filme Vesničko má středisková, ktorú hral Rudolf Hrušínský - zapozeral sa na krajinu a nabúral do stromu.

Nič vám z Bratislavy nechýba?
Nie, naozaj nie. Len taxík domov po premiérach je drahý... (Smiech.)

Vaše deti tu chodia do školy a škôlky alebo dochádzajú do Bratislavy?
Jonáš chodí do škôlky tu v dedine, Krištof sem chodil do základnej a teraz chodí na osemročné gymnázium v Šamoríne.

Vnímajú vás deti ako herečku a speváčku, alebo je to pre nich povolanie ako každé iné?
Jonáš je ešte malý, keď počuje spievať akúkoľvek speváčku, oznámi mi, že som to ja. (Smiech.) Krištofa začala naša práca zaujímať až teraz. Chcel ísť na môj koncert. Priznám sa, že som to nechcela. Niekedy sa pred ním hanbím. On je taký meditujúci mních, ale občas ma pochváli. Vtedy viem, že je aj pyšný. Nie sú vychovávaní tak, že mám nejaké zvláštne zamestnanie.

Spievate si s deťmi?
Málokedy. Krištof naše pesničky pozná a napočúval sa ich chudák viac než dosť. Jonáš si spieva Ghymes, Sex Pistols, Kravitza, Bregovica, Navarovú. (Smiech.)

Akú hudbu máte rada vy?
Závisí to od nálady. Mám rada Nohavicu, Hapku, Müllera. Medzi mojich naj patrí Nick Cave, Tom Waits, Cezaria Evora či Vivaldi.

Na čom v súčasnosti pracujete? Plánujete nejakú premiéru v divadle?
V divadle sme mali naposledy premiéru výbornej hry Romana Poláka Kentauri, ďalšia ma čaká až budúcu sezónu. Čo veľké ma čaká, je film Marhuľový ostrov. Scenár napísal Peter Lipovský. Práve v deň mojich narodenín ho s režisérom schválili.

O čom bude?
Je to príbeh jednej ženy a troch mužov. Odohráva sa v súčasnosti. Nechcela by som veľa prezrádzať. Je to vášnivý, osudový, romantický príbeh... Ani ho neviem opísať jednou vetou. Peter mi doteraz písal iba texty piesní a vymýšľal si príbehy. Rozprával mi ich, keď sme kosili v záhrade a ja som ho dopĺňala. Keď mi už porozprával asi tri, nútila som ho, aby ich napísal. Bránil sa, že to nevie, že na to musí mať školu. Myslím si, že nám veľmi pomohol aj Dušan Dušek, ktorý ho presvedčil, že písať vie aj bez školy.

Jedna žena ste vy a troch mužov stvárni kto?
Nemôžem vám všetko prezradiť. Budú to výborní menej známi, ale aj známi herci. Dve hlavné mužské postavy budú hrať Attila Mokos a Péter Nádazsdy. Bude to slovensko-maďarský film, lebo tak sa tu rozpráva. Nie je to politický film, skôr uzmierujúci. Je aj o tom, ako Slováci môžu vychádzať s Maďarmi a Maďari so Slovákmi, a ako vychádzajú, lebo je to pravda. Celý príbeh je o láske, aj preto ho neviem a nechcem vyrozprávať. Veľa by som mu ubrala, keby som ho chcela prerozprávať stručne.

Takže z krátkych príbehov máte scenár na celovečerný film. Už máte predstavu kde a s kým budete nakrúcať?
Film produkuje spoločnosť DNA. Dostali sme grant z Ministerstva kultúry SR a prispela aj STV. Koncom júna začíname nakrúcať tu na Žitnom ostrove, na rôznych miestach.

A vy v ňom hráte hlavnú postavu?
Jasné. (Smiech.)

A kto bude režírovať?
Peter Bebjak.

Aký je to pocit hrať vo filme, ktorý napísal váš partner? Je to iné ako spievať jeho texty?
Neviem, či som sa niekedy bála akejkoľvek práce viac, ako práve tohto filmu. Od zajtra si budem čítať postavu. Veľmi sa na to teším... Ten príbeh je taký krásny, a tak veľa sme si o ňom už porozprávali... Nevieme si predstaviť, že raz bude premiéra.

Napíše Peter niekedy text, ktorý je veľmi osobný, odhaľujúci? Stalo sa, že ste text odmietli?
Bol jeden, ktorý som hodila do koša. Potom, keď išiel spať, som ho vybrala, „vyžehlila“, a prečítala si ho znova.

Budete s Petrom Lipovským robiť k filmu aj hudbu?
Veľmi by sme si želali, aby ju robil Peter Hapka.

Napíše vám hudbu na oplátku, že ste účinkovali na jeho platni Strážce plamene?
To určite nebude na revanš. Ja som vďačná, že ma s Michalom Horáčkom oslovili. Jeho filmová muzika nadnáša a nesie dej filmu tak, že ju vnímate, akoby tam bola skôr ako samotný film.

Ako sa vám s Hapkom a Horáčkom spolupracovalo na albume Strážce plamene?
Sú to pre mňa dvaja králi. Česi o takýchto ľuďoch hovoria, že „umí“. Poznám ich piesne už dávno a bolo obdobie, keď som ich dokola počúvala. Keď prišla ich ponuka, myslela som, že odpadnem.

Aké máte spomienky na nahrávanie?
Nechcite vedieť, čo som prežívala. Ste zrazu s ľuďmi, ktorých umenie obdivujete a oni od vás chcú, aby ste splnili ich očakávania. Robíte, čo sa dá, ale oni chcú niečo viac, a vy viete, že ich nesmiete sklamať.

Bol v tom aj strach?
Že či? Keď doaranžovali, zavolali mi, že pieseň je krásna.

Pesnička Na hotelu v Olomouci vám „sadla“ hneď od začiatku alebo ste sa v nej museli hľadať?
Michal Horáček mi nedávno povedal: „Dobrá šansoniérka musí být napůl blbá herečka a napůl blbá spěvačka.“ Tak neviem, z ktorého mám ubrať a ktorého pridať. (smiech)

Je o nich známe, že niektoré pesničky nechali naspievať aj siedmim interpretom, kým sa rozhodli, že toto je ten správny hlas na jej atmosféru.
Až toľko? Prepáčte, neviem, či ste to neprehnali. Viem, že to robia, ale sú to len dvaja, traja, kým sa rozhodnú pre jedného.

Vládne medzi Hapkom a Horáčkom pracovná symbióza?
Vážia si jeden druhého. Sú rozdielni a možno je pre nich príznačné, že protiklady sa priťahujú. Patria k sebe. Tá poézia, tá muzika, tá citovosť a krutá úprimnosť, tá jemnosť a tajomstvo...

Minulý týždeň vyšlo DVD, na ktorom sú videoklipy ku všetkým pesničkám k albumu. Ten váš je aký?
Najkrajší. (Smiech.) Robilo ho Studio loutkového filmu ST 2 v Zlíne. Režíroval ho Cyril Podolský. Bábky navrhol výtvarník Ivan Mraček. Výroba videoklipu trvala 3500 hodín! Bábky – karikatúry Hapku, Horáčka, Nohavicu, Landu a mňa uvádzajú všetky videoklipy. Zlínski animátori to vyrábali neuveriteľných 10 000 hodín. Pesničky Neodolatelná a Na hotelu v Olomouci hrali naše bábky a na koniec videoklipu sa iba na chvíľu objavia ich originály. Na premiére sme ich dostali do daru.

Nemali ste chuť pustiť sa do vlastného albumu, keď ste s nimi nahrávali?
Máme už niekoľko nových pesničiek pripravených na tretiu platňu. Chceli by sme. Pravdaže. Čakáme na vydavateľa a jeho podmienky.

Často vás označujú za speváčku s podmanivým alebo zamatovým hlasom. Ako vy vidíte alebo počujete sama seba?
Niekedy sa nevládzem počúvať. A niektoré pesničky by som najradšej prespievala.

Napriek tomu, že netúžite byť všetkým na očiach, máte veľmi peknú webovú stránku. Nie je to trochu protiklad?
Tú mi urobil synovec. Chcela som ju najmä preto, že ju realizoval on. Už mi zopár ľudí vďaka nej napísalo. Veľa vecí sa o sebe dozviem. Zatiaľ som sa nestretla s negatívnymi odkazmi. A ani by som teda nechcela.

Deň pred naším rozhovorom ste mali okrúhle narodeniny. Hovorili ste, že sa na štyridsať necítite, a napriek tomu ste bilancovali?
Zaoberala som sa tým, lebo sa tým zapodievali všetci naokolo. Mám pocit, že život uteká veľmi rýchlo. Až mi je niekedy smutno. Je to asi aj ženský pohľad. Vždy si na to spomeniem: keď som bola malá alebo dospievajúca, boli pre mňa 40-ročné ženy staré. Mala som pocit, že už nevedia byť spontánne. Asi som sa na seba pozrela z inej strany. Čo keď už ani ja nie som taká veselá?

Szidi Tobias (40)
Vyštudovala herectvo na VŠMU. Je členkou súboru bratislavského divadla Astorka Korzo`90, kde hrala napríklad v inscenácii hry Rudolfa Slobodu Armagedon na Grbe, v Goldoniho komédii Sluha dvoch pánov, v dramatizácii Dostojevského románu Zločin a trest, pod názvom Vražda sekerou v Svätom Peterburgu, v Ostrovského dráme Les, v Daumasovej hre Cintorín slonov a v ďalších. Ako speváčka vydala dva albumy Divý mak (2001) a Punto Fijo (2003). S Michalom Horáčkom a Petrom Hapkom nahrala pieseň Na hotelu v Olomouci na album Strážce plamene. Szidi Tobias hrala napríklad vo filmoch Zostane to medzi nami, Kruté radosti alebo Vášnivý bozk. Žije s partnerom Petrom Lipovským a dvomi synmi, Krištofom a Jonášom, na vidieku.

Autor: Saša Petrášová, SME ženy, 23/2007