Šanca pre odložených

Hoci téma osvojenia či pestúnskej starostlivosti nie je tabu, ešte stále naša spoločnosť zápasí s predsudkami. Priznajme si, koľkí z nás by bez problémov adoptovali rómske dieťa? Dlhé zoznamy rómskych detí – čakateľov na osvojenie, jasne ukazujú, že nie sme s ich inakosťou vyrovnaní. Množstvo detí v detských domovoch zasa poukazuje na to, že s otázkami náhradného rodičovstva nie sme stotožnení vôbec. „Myslím si, že v základe každého predsudku je strach z neznámeho. Aj preto je dobré čo najviac hovoriť o utrpení detí bez rodiny a nutnosti nájsť pre ne domov. Nadväzne na to je potrebné záujemcov o náhradné rodičovstvo pripravovať na ich poslanie a všemožne im pomáhať, aby pri záchrane dieťaťa neboli osamelí,“ vysvetľuje detská psychologička Katarína Kleinová.

Máme na to?
Zväčša nechávame priestor iným, aby sa podujali na vážne životné rozhodnutie. Niekedy dokonca nechápavo krútime hlavou, keď si rodiny osvoja dieťa. Aké osobnostné črty by mali mať rodičia, ktorí sa rozhodnú pre osvojenie či pestúnstvo? V prvom rade empatiu k druhým, a najmä k dieťaťu. „Mali by byť sociálne zrelí, tolerantní, trpezliví a emocionálne stabilní. Ich vzťah by mal byť naplnený úctou, vzájomnou dôverou, rešpektovaním sa a ochotou obetovať sa. Tiež je dôležité, aby dokázali zvládnuť stres a obmedzenie osobnej slobody, čo nastáva napríklad aj príchodom dieťaťa do vzťahu partnerov. Mali by byť citliví na potreby dieťaťa a mať schopnosť napĺňať ich,“ vymenúva prednosti rodičov psychologička. Zároveň by mala byť pre nich prirodzená nepodmienená láska, čo znamená mať dieťa rád preto, že existuje. Popri starostlivosti o dieťa musia dokázať myslieť aj na seba a svoje potreby. Čiže spĺňať všetky kritériá bežného, dobrého rodiča.

Na čo sa treba pripraviť
Obdobie adaptácie dieťaťa na nové prostredie je ťažké. Náhradní rodičia môžu byť nepríjemne prekvapení zistením rôznych porúch správania u dieťaťa, ktoré neočakávali. Dieťa môže byť agresívne alebo ustráchané, môže mať poruchy spánku a podobne. „Ide vlastne o podvedomé obranné mechanizmy, ktoré si dieťa vytvorilo, aby prežilo v traumatizujúcom, nepodnetnom a citovo chudobnom prostredí. Dieťa za svoje správanie nemôže, preto nie je vhodné trestať ho alebo sa naň hnevať.

Jeden z vážnych problémov je aj rešpektovanie identity dieťaťa - prijať a vyrovnať sa s jeho pôvodom a minulosťou, dokázať sa otvorene a veku primeraným spôsobom rozprávať o jeho minulosti a príchode do rodiny,“ vysvetľuje psychologička. Problémom býva aj obava rodičov z toho, ako reagovať na negatívne alebo začudované názory ľudí z okolia, prípadne ako v budúcnosti pomôcť samotnému dieťaťu, aby vedelo takéto názory zvládnuť. Niekedy môže byť zložitá situácia v izolovanosti - v tom, že rodina nemá vo svojom okolí ľudí, ktorí by im pomohli a povzbudili ich. Prípadne si rodičia myslia, že všetko musia zvládnuť sami, majú obavy, že ich obvinia z neschopnosti. „Aj preto je dôležité, aby náhradní rodičia absolvovali prípravu a našli si ľudí ochotných pomôcť im a poradiť,“ upozorňuje Kleinová.

Pripútanie
Čas adaptácie v novom prostredí je individuálny. Teoreticky sa hovorí o šiestich mesiacoch, môže to byť aj viac, ale aj menej. Rodičia zväčša intuitívne cítia, keď už majú dieťa doma, že obdobie zvykania na seba sa skončilo. Zrazu dieťaťu úplne rozumejú, ono ich začne vnímať ako svojich. „Popritom však treba dieťaťu v konkrétnych životných situáciách dávať hranice a pravidlá, aby plnilo požiadavky spoločného života,“ tvrdí psychologička a dodáva, že v ovzduší lásky, pozitívneho oceňovania a jasných hraníc vzniká pocit bezpečia, dôvery a spolupatričnosti, nastáva pripútanie dieťaťa.

Nijaké tajomstvá
Práve dôvera, bezpečie a láska, ktoré dieťaťu ponúkneme, sú najväčšie devízy v živote. Možno si myslíme, že ak si osvojíme bábätko, nemusíme mu vysvetľovať, odkiaľ a ako k nám prišlo. „V nijakom ľudskom vzťahu by sa nemalo klamať alebo niečo dôležité zatajovať. A pri osvojenej ratolesti to platí o to viac. Je dôležité, aby sa rodičia od malička rozprávali s prijatým členom primeraným spôsobom o tom, ako sa narodilo, ako rástlo v ich srdiečku, ako sa navzájom našli, prečo sa toto všetko stalo,“ hovorí Kleinová.

Životný príbeh sa dá stále dopĺňať faktmi, podľa toho, ako dospieva a chápe. Nikdy sa nesmie rozprávať negatívne o dôležitých osobách z jeho minulosti. Nadobudlo by veľmi ľahko pocit, že tieto negatívne vlastnosti sa pripisujú aj jemu. „Keď sa v rodine rozhovory o adopcii stanú normálnym zvykom, prichádza k zdravému vývinu a pozitívnemu chápaniu samého seba. Predíde sa tak aj zmätkom a strate dôvery, ak by pri zatajovaní vyšla pravda na povrch, čo by mohlo mať najmä v období dospievania u dieťaťa aj traumatické následky,“ vystríha psychologička.

Jedno či dve
Je prirodzené, keď sa pre osvojenie dieťaťa rozhodnú bezdetné páry. Často s prekvapením prijímame informáciu, keď o náhradné rodičovstvo požiadajú manželia, ktorí vychovávajú svoje vlastné deti. Čo je vhodnejšie pre dieťa, ale aj pre rodičov sa dá ťažko posúdiť. Ak je dieťa prijaté do bezdetnej rodiny, rodičia sa môžu sústrediť na starostlivosť, budovanie vzťahu s ním. Nevýhodou môže byť, že nemajú ešte nijaké skúsenosti s výchovou dieťaťa. Rodičia a súrodenci (ak už sú v rodine deti), by mali byť pripravení a dostatočne silní na prijatie nového člena. Prijatie dieťaťa do náhradnej rodiny môže byť značne zaťažujúce pre všetkých v rodine a rovnako aj pre samotné dieťa. Je veľmi dôležité citovo sa sústrediť na prichádzajúceho a vytvoriť všetkým dostatok možností a pokoja, aby sa mohlo vytvoriť pripútanie.

Aké sú možnosti
Legislatíva hovorí o viacerých formách náhradného rodičovstva. Najznámejšou je adopcia, osvojenie dieťaťa. Je podmienené viacerými zákonom stanovenými podmienkami. Osvojiteľom môžu byť obaja manželia - nie je možné, aby si „cudzie“ dieťa osvojil iba jeden z nich, ale aj osamelá osoba. Dieťa musí byť takpovediac právne voľné. Ďalším modelom je pestúnska starostlivosť. Nevyžaduje si právnu voľnosť dieťaťa ani súhlas biologických rodičov. „Keďže sa o nej vie málo, aj pestúnskych rodín je pomenej. Hoci detí, ktoré by sa mohli v podstate rýchlo začleniť do rodín, je mnoho. Druhý faktor, ktorý občas odrádza od pestúnstva, je ten, že náhradní rodičia majú strach, že sa biologická rodina zmobilizuje a po čase požiada dieťa vrátiť späť, zákony to totiž dovoľujú,“ vysvetľuje sociálna poradkyňa občianskeho združenia Návrat Renáta Matejová.

Predtým, ako sa do akejkoľvek formy náhradného rodičovstva vstúpi, je dôležité vybaviť všetky potrebné formality. Posudzuje sa zdravotný stav, bezúhonnosť, sociálna situácia a mnoho ďalších aspektov. „V rámci času, vybavovania náležitostí sa koná aj príprava pri osvojení a pestúnskej starostlivosti, ktorá trvá 26 hodín. Je v nej zahrnuté aj preverovanie psychickej stránky náhradných rodičov, hovorí sa o psychickom vývoji dieťaťa, jeho právach a povinnostiach, taktiež aj o právach a povinnostiach rodiča,“ objasňuje Matejová. Celý proces zastrešuje úrad sociálnej práce a rodiny v mieste trvalého bydliska, psychologickú predprípravu vykonávajú niektoré akreditované neštátne organizácie alebo priamo pracoviská úradov sociálnych služieb a rodiny.

Finále
Keď sa rodič dostane do zoznamu žiadateľa, ponúka sa mu dieťa podľa poradovníka. Ten zväčša ponúka základné informácie o dieťati, fotografiu a niekedy videovizitku. Celý proces trvá minimálne šesť mesiacov, niekedy sa však môže natiahnuť aj na niekoľko rokov. Najväčším zádrhom býva nepružnosť súdnictva, ktoré vydáva rozhodnutie o osvojení alebo pestúnstve. Keď však rodičia nájdu a prijmú svoje nové dieťa, dokážu zabudnúť na všetky prieťahy, ktoré podstúpili. Dokázali by sme to isté?

Čo je profesionálna rodina
Legislatívna jasne definuje pojem profesionálnej rodiny. Zjednodušene povedané ide vlastne o vysunuté pracovisko detských domovov. Rodičia sú zamestnancami konkrétneho domova. Ich náplňou práce je stať sa rodičmi na dvadsaťštyri hodín denne. Deti, ktoré žijú v profesionálnej rodine, sú tiež zaradené do zoznamov na osvojenie či pestúnstvo. Všetky dôležité informácie ohľadom náhradného rodičovstva vám radi povedia na bezplatnej infolinke 0907 80 80 80.

Viac detí sa vychováva omnoho ľahšie
Dagmar Muránska (40), na materskej dovolenke, Kanaš
Rodina Muránskych vychováva deväť vlastných detí. Dnes je však v štádiu vybavovania pestúnskej starostlivosti pre ďalších piatich súrodencov. Prečo sa rozhodli dať domov ďalším deťom? „Človek sa väčšinou pýta, prečo práve ja, keď ho postretne nešťastie. V mojej povahe je to opačne. Prečo práve ja mám šťastné manželstvo, prečo práve ja mám zdravé deti, prečo práve nám sa darí po duchovnej aj materiálnej stránke. Cítim, že dobro a lásku musím dávať ďalej,“ vysvetľuje Dagmar. Myšlienka osvojenia v nej skrsla náhle. „Ako keď vám zasvieti žiarovka v hlave a vy viete, že toto je vaša parketa. Pôvodne sme si chceli zobrať jedno dieťa. Pri pohovore so sociálnymi pracovníčkami nám povedali, že majú súrodeneckú skupinu piatich detí. V tej chvíli bolo jasné, že si ich nezoberú bezdetní manželia, ani takí, ktorí majú dve, lebo zrazu by mali sedem detí,“ objasňuje a argumentuje aj tým, že vedia, čo znamená žiť vo veľkej rodine.

Nikdy sa nenudíte, máte kopec zábavy, veľa nových podnetov. „Z deviatich bude štrnásť. Mária Terézia mala 16 detí a stihla aj vládnuť. Keby ľudia skúsili mať viac detí ako dve, zistili by, že viac detí sa vychováva omnoho ľahšie,“ optimisticky dodáva. S prijatím väčšieho počtu nových súrodencov súhlasila celá rodina. „Mnoho sme sa rozprávali, malé deti boli hneď za, pretože všetko nové je pre ne úžasné. Starší videli aj problémy, napríklad málo detských izieb, malé auto, ale to sme už vyriešili prerábkou domu a kúpou nového auta,“ hovorí. Rodičia prirodzene museli absolvovať aj predprípravu, o ktorej si mysleli, že ide o stratený čas, keďže už majú bohaté skúsenosti. Nakoniec sú radi, že dostali nový pohľad na problematiku a spoznali ľudí, ktorým ide o dobrú vec.

Tešíme sa na ďalšie
Judita Čechová (40), súdna znalkyňa, Prešov
Ešte pred svadbou sa s manželom rozhodli, že poskytnú domov aspoň jednému opustenému dieťatku. Keďže po dvoch rokoch neprišlo vlastné, podali žiadosť o adopciu na úrad práce a rodiny. „Prípravu sme absolvovali cez Občianske združenie Návrat, raz nás navštívila sociálna pracovníčka. To bolo na začiatku všetko. Čas bez záväzkov sme využili tak, že sme sa rozhodli ísť do zahraničia. Za prácou aj pre jazyk. Naše čakanie nebolo dlhé, po pol roku sme prišli domov, vlastne len na dovolenku. Išla som samozrejme na úrad, informovať sa, čo je nové. Boli sme osemdesiati v poradí a čakanie na novorodeniatko by bolo dlhé. Pracovníčka nám ukázala na fotografii jedenapolročného chlapčeka, o ktorého nebol záujem. Mal rómsky pôvod. Keď som prvýkrát videla tie krásne očká, už som na ne nemohla zabudnúť,“ spomína.

Majko bol posledné mesiace v náhradnej rodine, kde sa oňho dobre starali, nestrádal tak, ako keby bol v detskom domove. Aj to bol fakt, ktorý prispel k rozhodnutiu Čechovcov. „S predsudkami sme našťastie nemuseli bojovať a som za to vďačná všetkým našim blízkym. S manželom sme samozrejme zvažovali všetko, rozhodnutie sa narodilo tak ako dieťa, so strachom a očakávaním. Do dvoch týždňov sme mali Majka prvýkrát doma, takže pre mnohých to bolo prekvapenie,“ vysvetľuje. Majko si dokázal získať každého, s kým sa stretol. Neznámi ľudia často reagovali, že je to celý otec. Prechod Majka k novej rodine však bol postupný. „Najskôr sme sa navštevovali, potom som v náhradnej rodine strávila niekoľko dní, aby sme sa zblížili. Veľmi nám pomáhali. Majko mi skoro začal hovoriť mama. Do dvoch mesiacov prebehlo súdne pojednávanie o zverení do predosvojiteľskej starostlivosti, ale dieťatko bolo už po celý čas s nami,“ objasňuje. Na formality spojené s celým procesom postupne zabudla. „Šťastie a radosť, ktorá s Majkom do našej rodiny prišla, to všetko vynahradila. Je to náš syn a ani si nevieme predstaviť, že by to bolo inak. Neverím na náhody, takže to malo byť tak, ako je. S manželom už plánujeme ďalšie dieťatko. Dúfam, že budeme mať opäť šťastie.“

Autor: Lea Sobotová, SME ženy, 23/2007