Eva Siracká: Zatiaľ som si neoddýchla

Lekárkou chcela byť odjakživa. Už počas štúdia ju zaujala onkológia a tomuto odboru sa napokon upísala na celý život. Zakladateľka Ligy proti rakovine patrí k najvýznamnejším osobnostiam slovenskej aj svetovej medicíny.

Ste pôvodom z Moravy, ale máte veľmi peknú slovenčinu. Ktorý jazyk je vám dnes bližší?
Nerobí mi problém „prepnúť“ na češtinu. Rodičia boli z Moravy, ale zoznámili sa v Nitre, kde otec pôsobil ako sudca a mama bola úradníčkou. Narodila som sa v Československu. Vtedy sa nerobili žiadne rozdelenia na Čechov a Slovákov. Boli sme Čechoslováci. Vyštudovala som slovenské školy a českú gramatiku som sa nikdy neučila, ale doma sme sa rozprávali aj po česky.

Bavia vás jazyky?
Áno. Už odmalička. V škole sme mali nemčinu, neskôr francúzštinu. Uvažovala som nad tým, že po vojne pôjdem študovať do zahraničia, tak som sa začala učiť aj angličtinu. Sedela som nad ňou ako samouk skoro osem hodín denne.

To muselo byť náročné...
Mala som učebnice, kde bola presne napísaná výslovnosť, tak som sa snažila. Aj keď po fronte som pri stretnutiach s anglickými vojakmi neraz zisťovala, že moja výslovnosť je predsa len trošku iná, než aká by mala byť. No keďže v tých časoch tu nebolo veľa ľudí, ktorí by angličtinu ovládali, oslovil ma dokonca riaditeľ jazykovej školy, aby som učila deti a neskôr ma preradili do kurzov pre dospelých, na čo som bola hrdá. Chodili tam vtedy aj mnohí univerzitní profesori a lekári. Zaujímala som sa aj o pôsobenie v zahraničí, ale po roku 1948 sa možnosti obmedzili.

Neuvažovali ste o emigrácii?
Áno. Postupom času som absolvovala viaceré stáže a štipendiá v zahraničí, rovnako aj môj manžel a často nám ponúkali, aby sme niekde zostali. Lenže mali sme tu rodičov vo vyššom veku a nechceli sme im robiť problémy.

Nikdy ste to neoľutovali?
Mnohí vtedajší emigranti – lekári sa z ekonomickej stránky mali a aj dnes majú lepšie. No stále majú pocit, že sú cudzinci. Aj keď v krajine, kde žijú, majú rodiny, nemám dojem, že sú tam úplne šťastní. A čím sú starší, tým viac inklinujú k pôvodnej krajine a radi sa sem vracajú. Keď sa sem nejaký emigrant vrátil ešte počas komunizmu, zdalo sa nám, že dosiahol niečo viac. No dnes sa mi zdá, že jedinou výhodou, ktorú oproti nám mali, bola možnosť cestovať.

Pracovne ste aj vy dosť cestovali. Kde všade ste pôsobili?
V čase socializmu sme mohli cestovať na rôzne kongresy, ale museli sme na nich aktívne prednášať, čo už dnes nebýva potrebné. Kontakt so svetom je dôležitý. Bolo nevyhnutné stretávať sa s kolegami zo západných krajín. Manžel chodil pracovať do Londýna, ja som rok robila na klinike v Berlíne, absolvovala som aj niekoľko pobytov vo Švédsku.

Váš manžel si vraj z Londýna priniesol kompletnú zbierku detektívok Agathy Christie...
Áno. Aj ja ich rada čítam, najmä pre „obrusovanie“ angličtiny. Keď sa večer konečne dostanem do postele a chcem si niečo prečítať, nemôže to byť nejaká ťažká literatúra, pri ktorej by som na tretej stránke zaspala. Detektívka ma udržiava v napätí, núti rozmýšľať, ako by to asi mohlo dopadnúť.

Onkológia je tiež svojím spôsobom detektívka, v ktorej nevieme, ako sa choroba skončí...
Áno, asi je to podobné. Tiež neustále po niečom pátrame, hľadáme rôzne spôsoby, cesty. Stále napríklad netušíme, prečo sa ten istý druh nádoru, s tými istými charakteristikami, u anatomicky aj biologicky podobných osôb správa napokon úplne rozdielne. Čítať detektívku alebo pracovať v onkológii – niekedy vás v oboch prípadoch finále prekvapí.

Z nemocnice k výskumu
Ako vyzerali vaše medicínske začiatky? Kedy ste sa rozhodli stať lekárkou?

Bol to môj sen už od detstva. Aj keď v rodine sme žiadnych lekárov nemali. Po skončení štúdia som dostala umiestenku do Trstenej. To bola veľká škola. Orava vtedy bola veľmi chudobná. Väčšina ľudí ani poriadne nevidela nemocnicu. Spomínam si, ako k nám raz priviezli starenku so zápalom pľúc. Keď z nemocničného okna zbadala vlak, veľmi sa čudovala, aké domčeky na kolieskach to tam idú. To asi charakterizovalo tamojšiu situáciu.

Ako dlho ste tam pôsobili?
Šestnásť mesiacov. Robila som v nemocnici ako internistka, ale veľa času som trávila priamo medzi ľuďmi. Často sme boli ako mladí lekári konfrontovaní so situáciami, s ktorými sme sa nikdy predtým nestretli. Priamo „za pochodu“ sme zbierali medicínske znalosti, ktoré nás v škole neučili. Potom som sa vrátila k Alžbetínkam, kde som počas štúdia chodila na prax. Uvoľnilo sa miesto na röntgenológii, ktorá bola vtedy spojená aj s liečbou žiarením. Keď neskôr vznikol samostatný odbor rádioterapia, začala som sa mu venovať.

Boli ste prvou ženou na Slovensku, ktorá sa profesionálne venovala rádioterapii. Nebáli ste sa tohto odboru?
Vtedy sme nemali veľké znalosti o škodlivosti žiarenia. Až po rokoch, keď sa medicína začala zaoberať ochranou proti žiareniu, som si uvedomila, že s rádiom by bolo treba pracovať iným spôsobom. Avšak ani mňa, ani manžela, ktorý pracoval s rádiom ako gynekológ, zatiaľ, našťastie, žiadne zdravotné následky nepostihli.

Napokon ste sa však rozhodli opustiť prax a venovať výskumu...
Prax s výskumom úzko súviseli. Iba tak sme mohli sledovať vzťahy medzi laboratórnymi výsledkami a klinickým priebehom. No dnes by som asi uprednostnila klinickú prax. Do diagnostiky a liečby sa totiž vnášajú prvky, ktoré boli kedysi na okraji záujmu. Nestaráme sa už len o telo pacienta, ale aj o problémy, ktoré s jeho chorobou súvisia, o jeho okolie, rodinu. Prístup k pacientovi sa mení. Žiaľ, zmenili sa aj vzťahy medzi lekármi. Ja som mala kedysi šťastie na skvelých kolegov a učiteľov, ako boli páni Procházka, Ďurkovský alebo Thurzo. Panovala medzi nami súdržnosť, nie nezdravá rivalita a závisť. Negatívne vzťahy vytláčajú etiku a ľudskosť, ktorá v medicíne nesmie chýbať.

Onkológia je odbor plný utrpenia. Pacienti sa často dostávajú do hraničných situácií a nezostáva im veľa času. Dokáže to lekár brať iba profesionálne?
Sú momenty, ku ktorým sa človek neustále vracia. Zisťuje, že nedokáže byť ľahostajný k situácii, keď zomrela mladá žena, ktorú opustil manžel a zostali po nej štyri deti. Lekár by si mohol okolo seba vytvoriť určitú bariéru, ktorá mu pomôže nezaoberať sa príliš všetkými tragédiami, ale nie vždy sa to podarí. Prijímať utrpenie pacienta, ale aj sa mu určitým spôsobom brániť. Aj keď mnohí lekári sa dokážu „otriasť“, aj oni občas potrebujú terapiu.

Ako sa dá v lekárskom manželstve doslova aj v prenesenom zmysle povolanie skĺbiť s rodinným životom?
Partneri musia jeden druhého tolerovať. Možno práve vďaka spoločnej profesii si lepšie rozumieme. A šťastný rodinný život pomôže prekonať veľa problémov. Aj keď mnohé záujmy museli ísť nabok. Keď sa nám narodil syn, veľmi nám pomáhali rodičia. Ak sme v tomto povolaní chceli niečo dosiahnuť, inak to ani nešlo.

Vo vybranej spoločnosti
Svetová medicínska organizácia vás zaradila medzi 65 elitných lekárov sveta. Ako túto poctu vnímate?
Viete, takéto ocenenie u nás vlastne úplne zapadne medzi inými populárnymi cenami typu víťazstvo v reality šou alebo SuperStar, čo svedčí o hierarchii hodnôt v spoločnosti. Práca určitých povolaní sa cení veľmi málo.

Kto pre vás predstavuje medicínsku elitu?
Všetci, čo sa zaslúžili o to, kam medicína pokročila počas polstoročia, ktorého som svedkom. A nesmierne si vážim prácu zdravotných sestier. Keď onkologický pacient odchádza z tohto sveta, často je to práve sestra, ktorá ho z neho vyprevadí. Na to by sme nemali zabúdať.

Tím vašich spolupracovníkov v Lige proti rakovine tvoria ženy. Je to zámer alebo náhoda?
Určite náhoda. Pracovali a verím, že aj budú pre nás pracovať aj muži. Povinností stále pribúda, ľudia sú potrební, ale nemôžeme náš tím veľmi rozširovať, pretože to stojí financie, ktoré musíme využívať na iné účely.

Čo považujete doteraz za najväčší úspech Ligy proti rakovine?
Že sa tu etablovala a získala v spoločnosti dobré meno. Začiatky neboli ľahké. Niekedy sa mi zdalo, že pred sebou tlačím hore kopcom veľký balvan, ktorý ma môže privaliť. Dnes už väčšina ľudí chápe, že peniaze tejto organizácie idú na dobrú vec, aj keď sa občas stretávame s nedôverou. No človek nesmie niektoré veci dramatizovať. Vždy sa nájdu hlúpi ľudia, ktorí vám posielajú anonymy. Dnes sa už nad nimi dokážem pousmiať.

Vychovávate si aj vašich nádejných následníkov v tejto organizácii?
To je dosť problém. Snažím sa nájsť niekoho, kto by vedenie ligy po mne prevzal. Osobne by som ešte rada dokončila projekt Národného centra onkologickej pomoci, v ktorom bude zahrnuté všetko – prístup k pacientovi, verejnosti, vzdelávanie. Ak to vyjde, pôjdem do dôchodku. Aj keď mi mnohí hovoria, že bez roboty nevydržím. No určite by som si nejakú našla – v domácnosti, v záhrade... Len sa občas obávam, aby som jedného dňa nezistila, že som si vlastne celý život ani neoddýchla.

No nevyzeráte na to, že by vám oddych chýbal.
Možno nie, ale niekedy by som už životný štýl rada zmenila. V tejto spoločnosti sa čoraz ťažšie pracuje. Je mi ľúto, keď vidím, ako sa investujú obrovské peniaze do pochybných akcií a zábav, ale projekty, ktoré by finančnú pomoc naozaj potrebovali, sa stretávajú s neuveriteľnými administratívnymi problémami. A ľudia, pokiaľ sa ich priamo netýkajú, sú k nim ľahostajní.

Z čoho zvyknete čerpať energiu?
Rada pracujem v záhrade. Je skvelé sledovať, ako pekne mi tam kvitnú kvety. A mám rada zvieratá. Poznám každého psa v okolí a s každým sa rada „porozprávam“. Komunikácia s nemou tvárou býva užitočná aj v rodine. Psy vždy vycítia, čo im chcete povedať. A vedia sa aj usmievať. Aj naša boxerka Abba to vedela. Tomu však rozumie iba človek, ktorý má psy rád. Ak by som neštudovala medicínu, určite by som bola veterinárkou.

Zvyknete spomínať na detstvo?
Veľmi často. Niekedy sa v noci zobudím a rozmýšľam nad udalosťami z detstva. Mám mnohé medzery v spomienkach na rodičov. Rada by som sa na veľa vecí z ich života spýtala. Aj si vyčítam, že som to nestihla, kým tu boli. No tak to už býva – kým je človek mladý, svet je gombička, zajtrajšok je ďaleko. Rodičia by sa s ním aj chceli rozprávať, ale jeho to vtedy nezaujíma. Mám však odložené listy, ktoré si mama s otcom kedysi písali, tak verím, že si v nich raz na dôchodku dôkladne zalistujem. A možno tam nájdem všeličo zaujímavé.

Eva Siracká (81)
Narodila sa v Uherskom Hradišti. Vyštudovala LFUK v Bratislave. S onkológiou prišla do kontaktu už ako medička počas praxe v Onkologickom ústave v Bratislave, kde neskôr pracovala. Získala špecializáciu v rádioterapii. Od roku 1964 sa venovala výskumu v Ústave experimentálnej onkológie SAV. V roku 1990 založila Ligu proti rakovine a stala sa jej prezidentkou. V roku 2006 ju Svetová medicínska organizácia zaradila medzi 65 popredných lekárov sveta. Jej manžel Ján Siracký je lekár, majú syna Vladimíra.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  3. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  4. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty?
  5. ENGIE Services odovzdala do prevádzky novú kotolňu v Košiciach
  6. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty
  7. Žilina Voce Magna 2017 – Medzinárodná súťaž zborového umenia
  8. Lokalita pod Kolibou výrazne mení svoju tvár
  9. Potraviny typické pre váš región nájdete už aj v Kauflande
  10. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne
  1. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  2. Program obnovy chodníkov v Starom Meste schválený
  3. Stavebná fakulta STU získala certifikát EUR-ACE
  4. Stavebná fakulta STU získala certifikát EUR-ACE
  5. Príďte na Deň otvorených dverí v Novom Ružinove
  6. Študenti sa rozhodli zmeniť svoju školu
  7. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  8. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  9. Samsung Galaxy Note8 umožňuje tvoriť veľké veci
  10. IMMOFINANZ spúšťa medzinárodnú reklamnú kampaň retailovej značky
  1. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty 9 130
  2. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne 5 834
  3. Lokalita pod Kolibou výrazne mení svoju tvár 2 812
  4. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty? 2 446
  5. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 1 676
  6. Potraviny typické pre váš región nájdete už aj v Kauflande 1 639
  7. Päť mýtov, ktoré ste počuli. A možno aj uverili 1 300
  8. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 050
  9. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 039
  10. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 910

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Návrat Ščurka z basy k hokeju: vražda, klamstvá aj podozrenie z korupcie

Pôvodne mu hrozilo až 20 rokov. Prečo dostal hokejista Ščurko za brutálnu vraždu rozhodcu Mareka Liptaja len mierny trest.

SVET

Mexiko ničí ďalšie zemetrasenie. Má už 226 obetí

Tisíce ľudí utekali ulicami, padali aj budovy. Medzi obeťami sú aj deti.

KOMENTÁRE

Ficovi nestačila porážka Danka, potreboval ho úplne zosmiešniť

Čo by Fico nesmel urobiť, ak by postupoval podľa ústavy.

ŠPORT

Saganov debut na MS: žalúdočné problémy a hnev

Sagana čakajú ôsme majstrovstvá sveta.

Neprehliadnite tiež

Dlhodobé vzťahy ničia záujem o sex. U žien skôr než u mužov

Správanie v intímnej oblasti ovplyvňuje aj viera v stereotypné predstavy.

Tohtoročné Emmy Awards ovládli ženy. Takto to počas večera vyzeralo

V Los Angeles sa v nedeľu v noci odovzdávali takzvané televízne Oscary.

Módna návrhárka Michaela Ľuptáková: Krása nemá konfekčnú veľkosť

Navrhuje kolekcie aj pre bacuľky a jej šaty s hrdosťou nosia aj celebrity.

Na Slovensku bojuje za zdravšiu módu originálny projekt

Módny priemysel je druhým najšpinavším priemyslom na svete, slovenskí návrhári upozorňujú na jeho alarmujúci stav.