Keď rozhoduje dátum narodenia

Aj keď tento opis skôr pripomína podmienky v dielňach niekde v rozvojovej krajine, je realitou aj u nás. Pracovné podmienky šičiek na severnom Slovensku takto zaznamenáva publikácia Tu a teraz: sondy do života žien 45+, ktorá je súčasťou projektu Plus pre ženy 45+. Funguje od roku 2005, vznikol v rámci Iniciatívy Spoločenstva EQUAL a je financovaný z prostriedkov Európskeho sociálneho fondu. Šesť sociologičiek v ňom skúma situáciu žien starších ako 45 rokov na trhu práce. Postavenie šičiek na severnom Slovensku ilustruje realitu v mnohých iných regiónoch a povolaniach.

Napriek tomu, že ženy nie sú spokojné s prácou ani odmenou, nezaujímajú sa o svoje práva a nežiadajú náhradu, pretože sa boja straty pracovného miesta, hlavne v mestách s veľkou nezamestnanosťou. Túto situáciu zneužívajú zamestnávatelia, ktorých nezaujíma zdravotný stav a spokojnosť pracovníčok. Tento začarovaný kruh je však teoreticky možné prelomiť, pretože na Slovensku sú k nemu prijaté potrebné zákony. „U nás je otázka diskriminácie v legislatíve dobre ošetrená, problém je v tom, že to nie je v praxi vžité. Na Slovensku je veľmi nízke právne povedomie v tejto oblasti, málo vieme o tom, čo sa môže a čo už nie,“ opisuje situáciu Sylvia Šumšalová, sociologička z Inštitútu pre verejné otázky (IVO).

Nerovnosti v rodovej rovnosti
Prečo je práve vek 45 rokov pre ženu zlomový, keď odchod do dôchodku sa zvýšil z 53 až 57 rokov (v závislosti od počtu detí) na 62 rokov? „Naša voľba cieľovej skupiny vychádzala zo skutočnosti, že ženy v staršom strednom a staršom veku sú na trhu práce zvlášť ohrozenou skupinou – ako ženy a ako staršie osoby,“ hovorí Monika Bosá z občianskeho združenia EsFem. „Naše partnerské organizácie zo zahraničia používajú hranicu 50 rokov. Nám sa však zdalo, že riešiť situáciu žien v preddôchodkovom veku treba skôr, než sa problémy prejavia v celej sile.“

Ženy v tejto vekovej skupine sú často konfrontované so situáciou, že napriek svojim skúsenostiam si nevedia nájsť prácu. Neexistuje jednoznačná odpoveď, prečo sú ženy v rovnakej vekovej skupine ohrozenejšie ako muži. Prieskumy však poskytujú niekoľko možných dôvodov. „Jedným z nich je, že ženy a muži majú iný životný cyklus. Vzdelávaniu sa venujú rovnako dlho, ale u žien potom nastáva obdobie, keď sú na materskej alebo rodičovskej dovolenke a venujú sa iba rodine,“ vysvetľuje Šumšalová. „Kariéra muža stúpa, vyvíja sa rovnomerne, zatiaľ čo pracovný život ženy je pozastavený. Ženy sú preto ohrozenejšie, lebo môžu mať menej pracovných skúseností, ich pracovná pozícia po návrate z rodičovskej dovolenky nemusí zodpovedať ich kvalifikácii.“ Rozdiely medzi mužmi a ženami vznikajú, pretože tieto problémy s vekom rastú. „Navyše, ženy v tomto veku musia zvládať aj starostlivosť o domácnosť, a ak už nie o deti (ktoré medzičasom vyrástli), tak starostlivosť o najbližších príbuzných – vlastných rodičov či vnukov.“

Politická (ne)korektnosť Nezanedbateľnú úlohu vo formovaní názorov a postojov ľudí na rodovú problematiku zohrávajú médiá. V reportážach a „príbehoch zo života“ môžu ľudí utvrdzovať v zažitých predstavách, ktoré pokladajú za nemeniteľnú realitu alebo, naopak, môžu prezentovať alternatívne riešenie situácie. Často však volia potvrdzovanie stereotypov. „Obrazy žien vo všeobecnosti sa orientujú primárne na rodinu. Aj v prípade, že článok informuje o významnej profesionálke, nevyhnutnou súčasťou sú otázky typu: „Ako to zvládate? Čo na to vaša rodina, manžel, partner?“ Takéto otázky vychádzajú zo stereotypného rozdelenia verejná sféra (politika, platená práca - vyhradené mužom) verzus privátna sféra (rodina, starostlivosť, neplatená práca - vyhradená ženám),“ objasňuje Bosá.

Ďalším rozdielom v prezentácii osobnosti je obrazový materiál, ktorý sprevádza text. „Bez ohľadu na vek, v prípade, že bol uverejňovaný text o žene, nejakým spôsobom sa venoval jej vzhľadu. Zaujímavé v tejto súvislosti sú ilustračné fotografie, ktoré v prípade starších žien predstavuje aktuálna fotografia a fotografia z mladosti,“ vykresľuje odlišnosti Bosá. „Tento prístup sa v prípade mužov nevyskytuje takmer nikdy. Výnimku predstavujú profily mediálne známych mužov. V ich prípade však fotografie z mladosti plnia iný účel – väčšinou poukazujú na bohatú profesionálnu kariéru.“

Moc médií
Z analýzy vybraných denníkov, ktorý Monika Bosá uskutočnila v rámci prieskumu Plus pre ženy 45+, vyplynulo, že pohľad takzvaných mienkotvorných a bulvárnych denníkov na ženy danej vekovej skupiny nie je až taký rozdielny. „Žiaľ, pokiaľ ide o stereotypné predstavy, rozdiel je skôr v stupni vulgárnosti, prípadne ,bombastickosti‘ než v ich obsahu,“ konštatuje Bosá. Témami súvisiacimi so ženami a staršími ľuďmi sa v slovenských denníkoch často zaoberajú prílohy. Okrem toho z prieskumov vyplýva, že ženy vo veku 45 - 55 takmer úplne absentujú v článkoch, s výnimkou textov o nezamestnaných. „Som presvedčená, že je to preto, lebo témy, ktoré sa týkajú záujmov žien, ich potrieb a práv sa nepovažujú za ťažiskové ani za dostatočne závažné z celospoločenského pohľadu. To je znak, ktorý poukazuje na celkové postavenie žien v našej spoločnosti: na okraji, veľmi málo alebo vôbec nie v ,mocenských‘ oblastiach (politika, ekonomika a podobne).“

Druhý fenomén má podľa názoru Bosej podobný dôvod. „Ženy jednoducho nie sú dosť, vážnou‘ témou na to, aby sa im venovala pozornosť. Problémy, ktorým čelia, sa považujú za izolované, za ,ich osobnú‘ záležitosť, nie za spoločenský problém.“ To, ako vyzerá trh práce na Slovensku, je však problémom všetkých tých, ktorí ho spoluvytvárajú: zamestnanci, zamestnávatelia, zákonodarcovia. Ženy sú často nútené alebo ochotné vo vyššom veku robiť menej kvalifikovanú alebo horšie finančne odmenenú prácu a majú tendenciu robiť kompromisy. „Od veku nad 45 rokov sa medzi mužmi a ženami začínajú otvárať veľké nožnice – v tom, aké majú šance a možnosti uplatnenia sa,“ opisuje Šumšalová. „Súvisí to aj s tým, že pracovný trh na Slovensku je veľmi rodovo špecifický. Nie sú vymedzené iba typicky mužské a ženské povolania, ale je silná aj rodová segregácia napríklad na úrovni riadiacich pracovníkov. Rozdiely potvrdzujú aj štatistické čísla.“

Zmena je na nás
Každého z nás ovplyvňuje rodina, v ktorej sme vyrástli. Nielen v tom, ako sa k sebe správajú jej členovia alebo koľko času spolu trávia, ale aj v rozdelení povinností v domácnosti. Ak je varenie a upratovanie úloha vyhradená mame, tak ju zrejme budeme vnímať ako ženskú. Je pravdepodobné, že si tento model prenesieme z detských rokov aj do dospelosti a nebudeme ani vo vzťahu spochybňovať jeho odôvodnenosť. To, že na Slovensku prežívajú takéto modely, vypovedá o nedostatku takzvanej rodovej citlivosti. „Je to komplexný problém, ktorý sa týka rodiny, v ktorej vyrastáme. Napríklad deľba práce v rodine a iné momenty, vďaka ktorým sa začína formovať názor malého človeka na to, čo je ‚mužské‘ a čo ‚ženské‘, aké je rozdelenie rolí,“ hovorí Šumšalová. Zmena nevyžaduje nariadenie „zhora“, ale práve naopak, individuálne rozhodnutie každého a každej z nás. „Ak hovoríme o scitlivovaní, tak si nemyslím, že je to úloha nejakého štátneho orgánu. Je to na nás a výchove našich detí. Predsudky v nás sa dajú meniť a aj sa menia. Už nie je také mimoriadne vidieť otca s kočíkom, ktorý zostal doma s dieťaťom.“

Prečo je žien v starších ročníkoch viac?
V mladších ročníkoch majú miernu prevahu muži, keďže sa rodí viac chlapcov ako dievčat. S rastúcim vekom sa táto prevaha chlapcov stráca, a to najmä pod vplyvom vyššej a skoršej úmrtnosti mužov. Približne od veku 45 rokov sa zastúpenie pohlaví vyrovnáva a neskôr nadobúdajú prevahu ženy. Čím vyšší vek, tým je početná prevaha žien vyššia. Za skupinu 45+ pripadla na každých 1000 mužov 1249 žien. 

V skupine osôb v poproduktívnom veku dominujú ženy. V roku 2004 tvorili približne dve tretiny populácie v poproduktívnom veku (66,9 %) a necelých 48 % populácie v produktívnom veku.

Príbeh pani Tamary
Pani Tamara má 49 rokov, je šťastne vydatá, má dospelého syna. Je príkladom toho, ako sa z koníčka stala profesia. Pracovala vo viacerých zamestnaniach, na viacerých postoch. Bola aj nezamestnaná a dlhodobo opatrovala chorú matku. Pred troma rokmi si otvorila vlastnú cukrárenskú výrobu v prenajatých priestoroch a zamestnáva okrem manžela a syna aj iné ženy. „Manžel mi veľmi vychádza v ústrety, on mi veľmi pomáha, je taký majster na všetko. Keď sa niečo pokazí, tak on nám všetko poopravuje. Je to veľmi dobré, že sa nemusím spoliehať na nejaké služby údržbárov a čakať... Mám jedného syna a aj on pomáha. Sám ma podporoval pri začiatkoch, sám ma do toho tlačil.“

Pre vlastné podnikanie sa rozhodla, lebo túžila rozhodovať sama o sebe i o podobe vlastných výrobkov. Nevýhody vidí v časovej náročnosti práce (podnik nielen vedie, ale v ňom aj sama vyrába) a finančnej náročnosti výroby (neustále sa snaží investovať do vlastných nových technológií, čo nie je lacné, a čerpá niekoľko pôžičiek. „Ešte stále dokupujem veci do výroby, aby tie pomôcky boli také, aby nám to uľahčilo robotu. Je to všetko dosť nákladné, musela som si pobrať úvery. Človek je dosť zadlžený, veľa toho treba robiť a robím naozaj veľa nadčasov, aj soboty, aj nedele, dá sa povedať, že som tu nonstop.

Chýba mi, že sme kedysi chodili aktívne na turistiku, každý víkend – tak tie lesy mi chýbajú, je to moja srdcová záležitosť. Myslím si však, že to bude tak dočasne.“ Teší sa veľkej rodinnej podpore a tomu, že sa jej splnila túžba – podnikať a tvoriť výrobky podľa vlastného gusta. Je presvedčená, že podnik bude aj naďalej úspešný; vidí v ňom svoju budúcnosť. „Ide to celkom dobre. Na tie podmienky, ako je to tu v Rimavskej, že je tu vysoká nezamestnanosť, je to celkom slušné... Lebo aj konkurencia je tu, aj z iných okresov sem znášajú zákusky. Ja som však spokojná, máme dobrý odbyt. A niekedy ani nestíhame... Mohlo by to byť aj lepšie, ale beriem do úvahy, že ľudia tu nemajú toľko peňazí.“ Pani Tamara zažila ešte predtým, ako začala podnikať, situáciu, že jej „zrelý“ vek bol prekážkou pri hľadaní zamestnania. „Zamestnať sa tu v Rimavskej v tomto veku je naozaj ťažké, nikde vás nechcú. Aj telefonicky som sa chcela informovať o jednej práci, a hneď mi povedala, že nad tridsať rokov neberú. Takto sme sa zhodli viaceré ženy, že nechcú zobrať staršie.“

Autor: Saša Petrášová, SME ženy, 22/2007