Prečo predstierame orgazmus?

, dostatočné, vzrušujúce, normálne. Príliš veľa žien predstiera orgazmy, niektoré čísla hovoria, že 90 % žien aspoň raz predstieralo orgazmus. Neznamená to, že to robíme stále, ale tieto čísla nám signalizujú, že väčšina žien je presvedčená, že partnerstvo nefunguje dobre, ak si muž myslí, že nie je dosť dobrý, aby ju uspokojil. Podporujú nás aj staré materské poučky do života ako „Muž chce len jedno“, alebo „Občas musíš mužovi dať, aby bol spokojný“. A tu nejde len o pomýlených dedičov sexuálnej revolúcie. Je to taktiež ochrana dcéry a vnučky proti feminizmu, ktorý propagoval úplný odklon od mužov. Ak nechceme byť feministkami, pristaneme v schéme svojej prababičky. Len s „tým“ začneme o päť rokov života skôr ako naši predkovia.

To, že zverejňovaná sexualita má normovaný charakter, ktorému sa jedinci vo svojom prežívaní podriaďujú, je poznatok skoro tak starý ako je sexuálna revolúcia. Musíme rozlišovať, aby sme nezostali uväznení v mainstreamovom rozprávaní o neproblematickom sexe, ktorý nesúzvučí s vlastnými skúsenosťami. Lebo nielen generácia, ktorá vyrastala pod represívnymi päťdesiatnikmi má problémy s vlastnou sexualitou, ale aj mladšie ženy, údajne tak skúsené. O čo vlastne ide, keď dievčatá napriek všetkým tým sextipom z časopisov nemajú chuť na sex?

Už M. Foucault v roku 1976 vo svojej knihe Subjekt a sexualita sa snažil dekonštruovať sexualitu. Písal, že ľudia majú nutkavú potrebu hovoriť o sexe, a tým potvrdzujú svoje oslobodenie od sexuálnych poviazaní. Podľa toho by už dnes nemal mať nikto sexuálne problémy. Naučili sme sa láskavo akceptovať svoju „sexuálnu záľubu“, prežívajúcu niekde hlboko v nás, prípadne si nájdeme na internete podobne zmýšľajúcich ľudí a tak už nie je nutná ani terapia. Prečítame si zopár tipov na zlepšenie sexuality, ktoré s láskou donesieme do svojho vzťahu s partnerom a je to vyriešené. Práve kvôli pretlaku médií, kde ženy vždy môžu, vždy chcú a pritom ešte lepšie vyzerajú, kde reklamy a filmy nám ukazujú obrazy sexuality, ktoré s realitou bežných párov nemajú nič spoločné, preberáme určité povrchné predstavy a pritom ani nepoznáme ako funguje klitoris, nehovoriac o našej anatómii. Sme zaplavené pocitmi hanby, keď nám z plaviek trčia chĺpky a na stehnách svietia strie.

Skupina vedkýň nazývajúca sa "Female Affairs" robila hĺbkový rozhovor so ženami, ktoré sa v sexe nevedia uvoľniť. Zistili, že ženy majú strach, že nie sú dostatočne atraktívne, že v určitých polohách sa nemôžu ukázať a preto sa im vyhýbajú. Keď sa dennodenne prirovnávajú k vyretušovaným fotografiám a reklamným ilúziám, zistia: Ja mám priveľa nedostatkov. Jeden prsník mám menší ako druhý, mám pneumatiku na bruchu, celulitídu a nie som ani dosť mladá. Nemám telo také zázračne hladké ako úhor. A „to dole“ nie je také príťažlivé a zvodné... Samozrejme, že takéto negatívne samohodnotenie má dôsledky v manželských, či partnerských posteliach. Zistili aj to, že vzťah k vlastnej vagíne je pre ženy veľmi problematický. Niektoré sa na ňu ešte ani raz nepozreli. Keby sme sa naučili akceptovať naše pohlavné orgány, také aké sú, pozerať sa na ne ako na kvetinu, alebo na niečo, čo máme radi, mali by sme o jeden problém menej. No pre ženy sa vagína stala neustálym zdrojom obáv. Pomohlo by uvoľnenie, akceptácia vlastného bytia a vlastnej hanby a mohli by sme sa inšpirovať aj príkladom Kamasútry, ktorá pozná 36 vaginálnych typov, kým v našich zemepisných šírkach zdobí učebnice len jeden. Ako sa asi cítia ostatné ženy spadajúce do tých 35 typov? Môžu zostať na pochybnostiach, či sú vôbec normálne, či sa sformovali správne! Práve na tomto budujú svoju ponuku plastickí a intímni chirurgovia, ktorí potom zmenšujú pysky alebo klitoris, len aby to vyzeralo „normálne“. Keby sme boli sčítaní a poznali svoje telo, mohli by sme sa takejto ponuke chirurgov schuti vysmiať.

Ďalšia štatistika hovorí, že niečo viac ako 90 % žien sa ukoja samé. Samé najlepšie vieme, kde pritlačiť, kde sa dotknúť a s akou intenzitou a pritom dosiahnuť orgazmus, ale nevieme to preniesť do partnerského vzťahu. Vzniká paradoxná situácia: máme dostatok informácii, ktoré nám uľahčujú riešiť problémy v sexuálnom živote, ale zároveň sme uväznené v diktáte umelých sexuálnych a telesných mýtoch. Vieme orgazmus dosiahnuť samé, ale nie spoločne s partnerom.

Možno je čas uvedomiť si, že muži aj ženy musia odísť od obrazov, ktoré denne vidia a ktoré im určujú sexuálne správanie. Mali by sme zabudnúť na filmy diktujúce horúce scény a romantické miesta, ktoré by nás mali rozpáliť. To nie sme my. My sa musíme naučiť spoločne hľadať to, čo stimuluje nás. Samozrejme môžeme vykročiť aj na dobrodružnejšie cesty, ale musíme to robiť spoločne a otvorene.

Autor: Ivana Kaduková - Adamcová