Blízko, a predsa ďaleko

Od nepamäti ostávali ženy doma pri deťoch a muži sa snažili zarobiť peniaze, aby uživili svoje rodiny. Neraz odchádzali za prácou niekedy aj na rok od svojich polovičiek. Vývoj síce ide dopredu, partneri okrem práce odchádzajú aj pre štúdiá, existuje množstvo spôsobov, ako s milovanou osobou denne komunikovať, ale vzťah na diaľku je pre hlavných hrdinov rovnako ťažký ako v minulosti. Boria sa s pochybnosťami, na druhej strane sa učia nesmiernej trpezlivosti, tolerancii a kompromisom. Funguje však v pomere na diaľku láska? Môžeme vôbec o láske hovoriť? Alebo ide o sebaklam, keď si len nahovárame, že odlúčenie sa raz pominie.

Podľa psychológa Branislava Tichého láska k druhému človeku nevyžaduje jeho prítomnosť, napríklad pri platonických láskach. „Iné to však je so vzťahmi. Základom každého vzťahu je totiž potreba blízkosti, a to v zmysle duševnom aj fyzickom. Potreba fyzickej blízkosti, intimity môže byť rôzna, pociťuje ju však každý. Odlúčenie partnerov samo osebe neznamená koniec lásky k druhému, zväčša sa však viaže na vieru v to, že je to dočasný stav,“ vysvetľuje Tichý. Výskumy tiež hovoria, že ľudia žijúci v dočasných vzdialenostiach, vykazujú rovnakú úroveň spokojnosti so vzťahom, intimitou a záväznosťou vzťahu, ako partneri žijúci v každodennej blízkosti.

On tam, ja tu
„Po dvojročnej známosti sa partner rozhodol ísť pracovať do zahraničia. Chcel zarobiť na byt, aby sme si nemuseli brať hypotéku. Zo začiatku som sa aj tešila. Myslela som si, čo všetko stihnem, keď on bude preč. Začala som sa učiť jazyky, pravidelne som chodila cvičiť,“ spomína Mirka Studená z Malaciek. Prvé štyri mesiace si denne vymieňali SMS, e-mailovali. Všetko nasvedčovalo tomu, že skúšku odlúčenia zvládnu vynikajúco. „Stalo sa však to, s čím som nerátala. Začala som žiť život slobodného dievčaťa. Okrem práce som nemala nijaké povinnosti, a tak som sa mohla zúčastňovať na všetkých akciách s priateľmi.

Zo začiatku mi priateľ chýbal, boli sme zvyknutí všade chodiť spolu. Postupne som si ani neuvedomovala, že nie je pri mne. Naše e-maily začali byť od seba diametrálne odlišné. On mi písal, ako ťažko pracuje, ja, že sa dobre bavím. Problém nebol v tom, že ho nemám rada, ale naše životy zrazu nabrali iný smer,“ vysvetľuje Mirka. Nič sa nezmenilo ani po Mirkinej návšteve priateľa v Anglicku. Dvojtýždňová dovolenka po polročnom odlúčení dopadla katastrofálne. „Po týždni sme si zrazu nemali čo povedať. Vzniklo medzi nami zvláštne, nevysvetliteľné napätie. Napriek tomu po príchode domov som sa snažila udržať s priateľom kontakt, akoby sa medzi nami nič nestalo. Napätie som pripísala zmene prostredia. Pravda však je, že odlúčenie náš vzťah úplne rozbilo,“ priznáva Mirka. Po priateľovom návrate sa rozišli. Dva razy sa ešte snažili vzťah spojiť, no neúspešne. Ich cesty išli každá inou stranou.

Riešme problémy
Hovorí sa, že sila športového či pracovného tímu stojí na najslabšom článku. Rovnako aj pre vzťahy platí, že sú presne také silné, akí silní vo svojom záväzku voči druhému sa obaja partneri cítia, čo od vzťahu očakávajú. „Kým pre niektorých môže byť odlúčenie príjemnou zmenou, ktorá prináša viac možností venovať sa vlastným záľubám a aktivitám, pre iných je predstava čo i len jedného zaspávania bez prítomnosti druhého nočnou morou,“ myslí si psychológ. V prvej fáze odlúčenia určite neprichádza k odcudzeniu. Prichádza však pocit strachu z nedostatočného poznania objektu našej lásky, či návaly veľkých emócií pri stretnutí, striedajúce sa s pocitmi ochladnutia v dňoch, keď s partnerom nie sme.

„Postupom času sa však často mení prostredie, v ktorom sa každý z partnerov pohybuje – prostredie, ktoré ten druhý nepozná. Menia sa záujmy, čím sa obmedzuje aj okruh tém na rozhovory. To sa mnohé páry snažia riešiť upätím sa výlučne na rozhovory o spoločnej budúcnosti, čo môže krátkodobo pomôcť. S pribúdajúcim časom odlúčenia, navyše bez perspektívy akejkoľvek zmeny, sa môže táto téma stať citlivou a spôsobujúcou len ďalšie nezhody,“ upozorňuje Tichý. Ďalším faktorom, ktorý reálne ohrozuje takýto vzťah, je to, že si partneri, nechcú kaziť spoločné chvíle riešením problémov. Dvojica sa snaží stráviť svoj obmedzený čas čo najpríjemnejšie, tak aby mohol byť zdrojom energie na ďalšie odlúčenie. „Je však nevyhnutné uvedomiť si, že odkladanie problémov je skôr či neskôr cestou, ako o vzťah prísť. Aj v situáciách spoločného života partnerov je nakopenie neriešených problémov najčastejším dôvodom rozchodov,“ varuje psychológ.

Ohrozenejšie
Pre zdravý vzťah je dôležitý aj fyzický kontakt. Telefón či e-mail môžu síce suplovať blízkosť druhého, dotyk však nenahradia. Podľa psychológa existujú páry, ktoré napriek spoločnému životu, nepovažujú fyzický kontakt za prioritu vo vzťahu. Každý človek je schopný na nevyhnutný čas fyzický kontakt obmedziť. „V období internetu, mobilov, ale aj dopravných prostriedkov, ktoré znamenajú šancu dostať sa prakticky kamkoľvek v priebehu hodín, to nie je problém,“ myslí si Tichý. Za podstatné však považuje to, aby partneri, čo prežívajú odlúčenie, mali jasne stanovenú dĺžku odluky. Diaľku potom prežívajú ľahšie ako partneri, u ktorých je vidina opätovného spolužitia nejasná.

Upozorňuje aj na to, že vzťah na diaľku patrí medzi ohrozenejšie z hľadiska možnej nevery. „V priebehu dlhodobých odlúčení, ktoré takéto vzťahy prinášajú, sú ľudia so slabšou citovou väzbou na partnera a so silnejšími „pokušeniami“, ktoré nové prostredie prináša, viac náchylní riešiť svoju potrebu fyzického kontaktu mimo partnerského vzťahu. Pre partnerstvo v odlúčení tiež býva typická zvýšená citlivosť partnerov na ľudí, čo sa pohybujú v okolí toho druhého. Táto potenciálna žiarlivosť je obyčajne spôsobená nemožnosťou osobného styku s okolím partnera a nedostatočným množstvom informácií o prostredí, v ktorom sa partner pohybuje,“ vysvetľuje psychológ. Nesmieme však zabudnúť na páry, ktoré úspešne prekonali obdobie „vzťahu na diaľku“. Považujú ho za veľmi cenné a hodnotné. Vydrží iba tým, čo sa nevzdávajú, prekonávajú prekážky v snahe dostať sa jeden k druhému. „Odhadnúť však, ktorému páru sa to podarí, je veľmi ťažké. Všeobecne platí, že čím je vzťah silnejší, dlhodobejší a čím kratšie je odlúčenie, riziko rozchodu, ako aj nevery je menšie,“ tvrdí Tichý.

Keď je dieťa
Jednou z dôležitých úloh každého vzťahu je vytvárať partnerovi oporu v rôznych životných situáciách. Je to možné aj v prípade, že naša láska, ktorej podporu potrebujeme, je práve niekoľko desiatok či stoviek kilometrov od nás vzdialená? Ako hovorí psychológ, partneri si dokážu byť aj na diaľku oporou, najmä v prípadoch rozhodovania sa. Na riešení problému môže druhý partner participovať pomocou telefónu, e-mailu. „Dvojice v odlúčení však často zažívajú pocit, že v situáciách silného emočného vypätia nemajú pri sebe plece, na ktorom by sa mohli vyžalovať,“ vysvetľuje Tichý.

Rovnako v prípade, keď vzťah tvoria okrem partnerov aj deti. Väčšia ťarcha ostáva na rodičovi, čo sa podujal na ich výchovu. Na ich vývoj je najvhodnejšie, keď pociťujú starostlivosť oboch rodičov. Prirodzene, iba za predpokladu, že sa im obaja rodičia aj venujú. „Nie je nijaký rozdiel medzi manželom, ktorý odchádza na týždňovky mimo domova a tým, ktorý napriek životu v spoločnej domácnosti prichádza domov v čase, keď už deti spia,“ myslí si psychológ. Všetko je otázkou priorít. Niekedy plusy týždňoviek prevýšia ich negatíva. Napríklad vtedy, keď sa odlúčenie kompenzuje dlhším časom s deťmi počas prázdnin, či pokrytím finančných nákladov na život detí. Hoci sa na prvý pohľad zdá, že „vzdialená láska“ nesie so sebou množstvo rizík, negatív, ľudia, čo ju so všetkým, čo prináša, prežili, tvrdia, že ich posunula do vybudovania kvalitného vzťahu. Dávajme si však pozor. Nesmie trvať večne.

Čo všetko hrá do kariet vzťahu na diaľku, aké sú jeho riziká?
Za 
Ustavičná zmena a zábava - cestovanie za partnerom je spojené so spoznávaním nových miest, krajín, ľudí... 
Tvorivosť - pri vymýšľaní možností, ako sa stretnúť.
Takýto vzťah môže byť dôkazom sily, zrelosti lásky a vzájomnej dôvery. Až tu sa totiž ukáže, či sú dvaja ľudia dosť zodpovední a schopní znášať aj prekážky.

Proti
Riziko odcudzenia.
Nehovorenie o problémoch.
Emocionálne vyčerpanie, zhoršenie komunikácie
Vznik neúplnej rodiny.
Riziko spojené s prechodom na žitie spolu.
Nedostatok fyzického kontaktu.

Vždy príde deň, keď sme všetci spolu
Monika Siklenková (27), obchodná zástupkyňa
O vzťahu na diaľku vie Monika veľa. Na túto podobu života si zvyká už dvanásť rokov, z toho osem v manželskom zväzku. „Náš život je založený na vzájomnej dôvere a tolerancii. Nikdy sme sa neobmedzovali, ale prispôsobovali jeden druhému,“ vysvetľuje. Moniku, ktorá býva aj s dcérami pri Nitre, v priebehu týždňa delí od manžela 100 kilometrov. „Dôvodom, prečo manžel chodí na týždňovky, sú samozrejme, peniaze, ktoré k životu patria. Predsa len v Bratislave zarobí o niečo viac, ako keby bol zamestnaný v okolí nášho bydliska,“ vyjasňuje. Otec je s rodinou iba cez víkendy a sviatky.

Či sa dá zvyknúť na tento spôsob života, Monika jednoznačne odpovedať nevie, zároveň však dodáva, že keď je človek prinútený, zvykne si na všetko. „Nie sme jediný pár na svete, ktorý je spolu len občas. Celé to však stojí na prispôsobení sa jeden druhému,“ tvrdí. Za najťažšie obdobie považuje čas, keď sa im narodila prvá dcérka. „Bolo neskutočne ťažké zvyknúť si na nového človiečika, o ktorého som sa musela starať dvadsaťštyrihodín denne. Našťastie mi pomáhali moji a manželovi rodičia, ktorí nám pomáhajú dodnes,“ spomína a priznáva, že oveľa ľahšie zvládala po troch rokoch príchod ich druhorodenej. „V podstate som vychovávala naše dcérky sama. Aj keď manžel prišiel na víkend domov, mal veľa práce okolo domu, ktorý prerábame.

Boli a sú situácie, ktoré nezvládam. Nie raz sa stalo, že som si poplakala a povedala: takto to ďalej nejde, všetko hodím za hlavu, nevládzem. Keď však prišli ku mne moje dve slniečka, objali ma a začali upokojovať vetou: ‚Mami, už neplač‘, úzkosť ma prešla a všetko bolo v poriadku,“ vyznáva sa. Ako plynuli mesiace, aj Monika sa ľahšie vyrovnávala so situáciou a ako-tak si na život na diaľku zvykla. Denne je s manželom v kontakte, hoci nie je presvedčená o tom, že je to dostačujúce. „Každý má svoje slabé chvíle, potrebuje sa niekomu vyžalovať, či už ho trápia rodinné, alebo pracovné problémy,“ vysvetľuje. Často odpovedá na otázky svojich dcér, ktoré otca milujú, kedy príde a prečo nie je doma.

Prirodzene, naopak, otcovi dcéry, ktoré miluje, chýbajú. Svoju neprítomnosť kompenzuje milým rozmaznávaním, takže pred mamou majú väčší rešpekt. Neprítomnosť manžela Moniku donútila k väčšej samostatnosti, dáva jej silu riešiť rôzne nepredvídateľné situácie. V najhorších prípadoch jej pomôžu rodičia či najlepšia kamarátka. „Všetko zlé je na niečo dobré. Myslím si, že náš vzťah sa týmto upevňuje a utužuje. Viem, že to takto neostane naveky, veď ani manžela nebaví stále od nás odchádzať a vracať sa späť. Ani pre neho to nie je jednoduché. No keď sa pozriem na našu rodinu ako celok, všetci štyria to zvládame celkom dobre. Dni plynú jeden za druhým a vždy príde ten, keď sme všetci spolu.“

Autor: Lea Sobotová, SME ženy, 20/2007