Mirka Partlová: Asi zomriem na naivitu

Aký je to pocit, že si vás aj po takom dlhom období dávali ľudia do súvislosti práve s nehodou?
Samozrejme, je mi to nepríjemné. No je to sedem rokov dozadu a do istej miery som s touto časťou svojho života už vyrovnaná. Teraz si uvedomujem – a poviem to s dávkou humoru – že to malo svoje plusy aj mínusy. Dobré bolo, že som pochopila, aký silný môže byť tlak médií, čo v sedemnástich rokoch ani len netušíte. Na druhej strane mi to bolo veľmi ľúto, lebo som v pätnástich rokoch začala v divadle, pomaličky som sa zlepšovala a zrazu si ma ľudia nespájali s tým, čo robím. Akoby som stále musela všetkých presviedčať, že ja naozaj nie som tá, čo chce vyrábať škandály.

Objavili sa aj názory, že ste nezvládli úspech v takom mladom veku.
Naopak, som človek, čo stojí oboma nohami na zemi. Nemala som dôvod mať maniere a už vôbec nie na Slovensku. Nevnímala som to ako slávu, ale ako prácu, ktorú som vždy chcela a robila som ju nesmierne rada. A zrazu sa to v jednom okamihu zmenilo. Vtedy som sa uzavrela do seba, s nikým som nekomunikovala. No postupne som to spracovala a snažila sa ísť ďalej.

Máte pocit, že ste aj vďaka tomu skôr dospeli?
Samozrejme. Ale to už vtedy, keď som prišla do divadla. Človek je tu donútený dospieť veľmi rýchlo, lebo nik netoleruje, že príde nejaká pojašená pätnástka (smiech). Musí byť spoľahlivý na javisku aj mimo neho, a to sa prenieslo aj do môjho súkromného života. Možno povedať, že som o istú bezstarostnú fázu svojho života prišla, no absolútne to neľutujem.

Vašu cestu do divadla však možno nazvať šťastnou zhodou okolností.
Presne tak. Môj otec je muzikant, a tak som k spevu a hudbe mala vždy veľmi blízko. Raz mi zavolal kamarát, ktorý organizoval módne prehliadky, či by som mu neprišla spevom a hrou na gitare vypĺňať medzičas, kým sa modelky prezliekajú. Bola tam jedna pani z módnej agentúry, ktorá si ma odfotila s poznámkou, že viem aj spievať. Do agentúry prišiel Andy Hryc, aby mu ukázala dievčatá, ktoré letia. Vraj som mu pripomenula jednu taliansku herečku, s ktorou kedysi dávno nakrúcal. Bolo to v čase, keď sa konali konkurzy do muzikálu Hamlet, a tak povedal, aby ma tam agentúra poslala.

Váhali ste, či pôjdete?
Ani sekundu. Bola som rozhodnutá obetovať tomu všetko. Aj keď som vtedy ani netušila, čo muzikál obnáša, aký je náročný a čo všetko sa budem musieť učiť, niečo vnútri mi hovorilo, že je to správna cesta.

V pätnástich rokoch ste sa presťahovali do Bratislavy. Ako to vnímali rodičia?
Bolo pre nich ťažké, že som zmizla z domu, možno ešte o to viac, že som jedináčik. No na druhej strane mi dôverovali a našťastie tu mám babičku, u ktorej som bývala, preto ani nerozmýšľali o tom, že by prišli so mnou do Bratislavy.

Pre kolegov v divadle ste museli byť asi veľkým prekvapením.
V prvom rade vôbec netušili, čo sa deje. Prišlo nejaké malé blonďavé dievčatko (smiech), aj keď to, koľko mám naozaj rokov, sa dozvedeli až neskôr. Bolo to o niečo ťažšie, keďže som prišla do zabehnutej partie skúsených hercov. Na druhej strane som z ich strany cítila nesmiernu podporu. Obohacovali ma o svoje skúsenosti a ja som brala ich pripomienky.

Aké napríklad?
Na javisku som pôsobila veľmi neohrabane, keďže som vôbec nevedela, ako mám chodiť (smiech). Tak som sa to pomaličky učila, našľapovala som na špičky, chodila som bosá. Taktiež v Hamletovi bola scéna, keď som mala podliezť jednu prekážku. Bola som presvedčená o tom, že sa nemôžem hýbať a zároveň spievať. A tak som dostala na hlavu natáčky, aby som sa musela ešte viac zohýbať a podliezala ju vari aj stokrát. Problémom bol aj môj záhorácky prízvuk, keďže pochádzam z Malaciek.

Takže s vami mali trpezlivosť?
Mojím druhým muzikálom bola Klietka bláznov v réžii pána Bednárika, ktorého si nesmierne vážim. A kým Hamlet bol čisto o speve, tu už bolo aj viac herectva, v ktorom som sa cítila nesmierne neisto. Nevedela som, ako mám hovoriť repliky, a keďže som ešte mala komplex zo svojej záhoráčtiny, rýchlo som cez ne prelietavala. Po troch skúškach to už pán Bednárik nezvládol a nakričal na mňa. Vtedy mi aj tiekli slzy. No zobrala som to ako režijnú pripomienku. Nebolo to tak, že by som mala chuť to vzdať a utiecť.

Herectvo verzus spievanie
V herectve sa už cítite istejšia?
Už áno. No keď začne hrať hudba, je to pre mňa iný svet. Vidím obrazy, farby, som absolútne koncentrovaná, viem veci precítiť a v zlomku sekundy sa rozplakať, rozosmiať.

Prečo sa nevenujete naplno iba spevu?
Potrebujem, aby na mňa hneď reagoval divák a muzikál je preto pre mňa ideálnym spojením toho, čo mám naozaj rada. No u nás sa ani nerobí muzikál v pravom zmysle slova, teda tak, ako sú na to ľudia zvyknutí vo svete. Tam znamená zahŕňanie troch zložiek – teda herectva, spevu a tanca – úplne na maximum, od účinkujúcich sa vyžaduje absolútna profesionalita. U nás sa dostávajú do muzikálov ľudia, ktorí často nevedia ani jednu vec poriadne.

Nerozmýšľali ste o tom, že odídete do Čiech? Tam má muzikál dlhšiu tradíciu, je tam profesionálnejší prístup.
Samozrejme, ale v Prahe je veľmi veľký trh a ja nedokážem mať široké lakte. Slovák má ťažké presadiť sa tam. Bola som na konkurze do muzikálu Rebelové a neuspela som, no nehovorím to iba na základe svojej skúsenosti. Mám kolegov, ktorí tam hrali, a viem, ako to funguje. Nie je to iba o talente, ale o tom, kto sa s kým pozná. A ja nemám silu sa takto prebíjať.

Vo väčšine slovenských muzikálov ste v poslednej dobe stvárnili hlavné postavy. Aj preto, že je tu malá konkurencia?
Práveže je tu množstvo dievčat, ktoré spievajú úžasne, no nemajú dostatok príležitostí, lebo na Slovensku sa robí veľmi málo vecí. Ja som bola istým spôsobom atrakcia – pätnástka, ktorá prišla do divadla, a preto som sa možno aj viac dostala do povedomia. A takisto je to určite aj o šťastí a type, čo hľadajú do muzikálu. Ja vyzerám naivne, „princezničkovsky“, takže sa hodím práve na tieto úlohy (smiech).

Nemali ste niekedy chuť zahrať si aj nejakú negatívnu postavu?
Samozrejme, no neviem, či by som to zvládla a či by mi to ľudia s mojou vizážou aj uverili. No napríklad v muzikáli Hriešny tanec som mala možnosť zahrať si okrem hlavnej postavy – mladučkej, naivnej Baby - aj zvodkyňu Evu. A to bola pre mňa veľmi zaujímavá skúsenosť.

Väčšina postáv, ktoré hráte, sú mladé dievčatá, ktoré sa stále hľadajú. Vidíte sa v nich?
Samozrejme, ako každý mladý človek niekedy rozmýšľam o tom, čo vlastne chcem. Taktiež som šialený introvert a mám pocit, že vnímam svet, akoby som bola z inej planéty. Riadim sa pocitmi a nedokážem robiť veci automaticky, napríklad len tak zaspievať pesničku, ktorú mi niekto dá. Potrebujem ju cítiť.

Prečo sa u nás muzikály hrávajú iba niekoľko sezón?
Väčšinou sú na zahraničné tituly veľmi drahé práva a na tie často nie sú prostriedky. Do muzikálu sa investuje, odohrá sa istý počet predstavení, aby sa vrátila investícia, a nikoho nezaujíma, či sa to ľuďom páči, alebo nie. Iba raz som sa stretla s tým, že sa dodatočne odkúpili práva, a to bolo pri Klietke bláznov, ktorá mala veľký úspech, a tak sa namiesto troch rokov hral štyri.

Vaše najnovšie predstavenie – opereta Pod cudzou vlajkou v divadle Aréna však nemalo veľmi priaznivé kritiky. Ako ich vnímate?
Nie je to tak, že by som si na druhý deň po premiére utekala kúpiť noviny so strachom, čo sa v nich objaví. Samozrejme ma zlá kritika zamrzí. Najmä vtedy, keď mám predstavenie rada a vidím, koľko práce je za tým. Podľa mňa u nás stále funguje prístup všetko skritizovať a nevidieť v tom nič pozitívne. Na druhej strane si však hovorím, že sto ľudí, sto chutí, takže to neberiem nejako tragicky.

Muzikál ako obživa
Pôsobíte na voľnej nohe. Dá sa účinkovaním v muzikáloch uživiť?
Nedá (smiech). Samozrejme, keby som mala vyžiť iba z divadla, asi to bude ťažšie, popri tom mám rôzne „fušky“. Na voľnej nohe som odjakživa a je to istý pocit slobody, ale samozrejme aj neistoty. Človek nemá stály príjem a je zodpovedný sám za seba.

Aj preto ste sa minulý rok objavili v reklame na poisťovňu?
Pre herca je v podstate šťastie, keď dostane takúto príležitosť, lebo z toho istý čas žije. Na jednej strane je fajn, že ľudia herca spoznávajú, zistia si, v ktorom divadle hrá a možno aj prídu na jeho predstavenia. Na druhej strane to môže vyvolávať dojem, že stráca istú umeleckú kvalitu, prestíž. No bola som prekvapená, že som dostávala prevažne dobré ohlasy.

Takže ste so svojou kariérou spokojná?
Samozrejme, chcela by som viac, napríklad vydať CD. Ale počkám si, kým to príde samo.

Zdá sa, akoby ste mali idealistický pohľad na svet.
Áno, ja som šialene naivná a niekedy mám pocit, že na naivitu aj zomriem. Samozrejme, rokmi som sa otĺkla, no aj tak stále verím v dobro (smiech) a niekedy mám pocit, že som jediná.

Miroslava Partlová (22)
sa narodila 2. apríla 1985 v Malackách, kde absolvovala základnú školu, neskôr v Bratislave hudobno-dramatický odbor na štátnom konzervatóriu. V pätnástich rokoch na základe konkurzu dostala hlavnú úlohu v muzikáli Hamlet na Novej scéne. Odvtedy sa objavila v predstaveniach Klietka bláznov, Hair, Hriešny tanec, Rebelové, Hello Dolly, Na skle maľované alebo Neberte nám princeznú. Účinkuje v operete Pod cudzou vlajkou v divadle Aréna. Je slobodná, žije v Bratislave.

Autor: SME ženy, 19/2007