Vraj spievate už od útleho detstva.
Už na ZDŠ-ke som čakala, kedy budem mať desať rokov, aby ma zobrali do spevokolu (smiech). Videla som sa už, ako sedím za klavírom a behám prstami po klávesoch.
Bolo spievanie odjakživa vaším snom, alebo ste mali ako každé dievča aj iné?
Keď som mala dvanásť, dostala som prvý magnetofón, púšťala som si dokola nahrávky a hodiny som spievala v detskej izbe. Chcela som ísť študovať spev, ale vtedy ma odhovárali, že keď mi ide chémia a výborne sa učím, tak by som mala ísť radšej na úctyhodnú medicínu a nie „len na spev“! Ja som tomu tlaku podľahla a šla som na gymnázium do Trnavy. Bol tam zbor Cantica Nova, čo bolo pre mňa podstatné. Niekedy sa mi zdá, že som sa dobre učila hlavne preto, aby som mohla bez problémov spievať.
Účinkovanie v tomto prestížnom speváckom zbore bol pre vás nový vietor?
Spievali sme všeličo, od gregoriánskych chorálov až po gospelové záležitosti. Pochodili sme kus sveta. Ako pätnásťročná som bola – krátko po zmene režimu – v Bavorsku, Holandsku, viete si predstaviť ten šok. Možno preto ma to stále ťahá niekam preč (smiech).
Určite vás v puberte zlákali aj iné populárnejšie žánre. Nebola niekde vo vašom okolí rocková kapela?
No jasné, na gymnáziu som spievala aj v rockovej skupine, ale aj v tzv. zábavových kapelách. Zúčastnila som sa na RockFM feste, nahrala prvé skladby. Bola som rocková speváčka (smiech). Vtedy to bolo trendové. Ale keď to dnes počúvam, ako som tam „vyšívala“ melodické linky alebo refrény, vidím, že už vtedy som improvizovala.
Herectvo a spev
Po maturite ste sa dostali na Vysokú školu múzických umení na herectvo. Prečo na herectvo, keď ste chceli spievať?
V tom čase som spievala hlavne tanečnú hudbu s barovými skupinami (smiech). Naštudovala som repertoár popových piesní a chodili sme do blízkeho zahraničia na angažmán do hudobných klubov. V podstate som stále hľadala profesionálnych učiteľov spevu, aby moje učenie neprebiehalo len niekde v „garáži“. Na VŠMU mi najprv naznačili, že ak budem chcieť robiť napríklad muzikál, tak aby som hádam išla na nejakú inú školu. Lenže ja som nechcela robiť ani muzikálový, ani operný spev. V nijakom hudobnom „šuplíku“ som sa necítila dobre. Herectvo sa mi páčilo, školu som brala veľmi vážne a stretla som úžasných pedagógov Milku Vášáryovú a Martina Hubu. Na VŠMU sme boli silný ročník, za predstavenie Sen noci svätojánskej sme získali divadelné ocenenie Dosky! Možno to bol dôvod, prečo som spev odsunula. Po čase, širokým oblúkom si ma ten „môj“ spev našiel.
Ako sa to stalo?
Počas štúdia som bola s Marcelom Palonderom na súťaži Eurovízia v Osle ako jeho vokalistka. Opäť šokové situácie, chudobná študentka, ktorá žije ako bezdomovec, pretože moje bydlisko bolo do 150 km od Bratislavy, tak som nedostala internát a žila som fakt pod úroveň. Zrazu som sa ocitla v prepychu špičkovej svetovej produkcie! Lenže ja neriešim, či mi spev vynáša peniaze, jednoducho musím spievať. Počas školy som cez víkend spievala v zafajčenej krčme, aby som si zarobila. Keď bolo treba vložiť do projektu vlastné peniaze, tak by som radšej hladovala, ako si povedať, nemôžem spievať, lebo ma to neuživí. A nešla som s problémami za rodičmi, oni mi dali všetko, čo mohli a realizovať si svoje sny musí každý sám.
Milan Lasica vás pozval ako hosťa do relácie Všetci sú za dverami, účinkovali ste v muzikáloch v Nitre aj v Bratislave, hrali ste v SND aj u Radošincov.
Počas školy som účinkovala v muzikáloch, ale spievať stále tie isté piesne tým istým spôsobom bez možnosti improvizácie sa mi veľmi nepozdávalo. Hneď po škole som dostala angažmán v Radošinskom naivnom divadle. Tam sa mi páčili autorské skladby a to, že sa spievalo viachlasne, naživo spolu s nie najľahšími choreografiami. Janko Melkovič mi na text Stanislava Štepku napísal pesničku na telo, pretože vedel, že mám rada džez a nechal ma tam improvizovať.
Hudobné projekty
Nemali ste chuť vydať vlastné CD?
Samozrejme, že som si počas školy odskakovala k rôznym projektom. Po Japonsku som vo vlastnej produkcii s J. Tatárom, J. Kupcom, M. Gašparom a M. Buntajom nahrala svoje autorské popové CD. Ale zrejme preto, že z každého hudobného „šuplíka“, do ktorého som sa chcela zmestiť, mi vždy niečo trčalo, to CD nakoniec nevyšlo. Moje rozhodnutie venovať sa len spevu ma však priviedlo ku gitaristovi Borisovi Čellárovi, ktorý je zakladateľom a aranžérom skupiny All Time Jazz, v ktorej dodnes účinkujem. Zároveň som vedela, že chcem veľa cestovať, roztiahnuť krídla. Vonku spoznávam mnohých mysľou slobodných ľudí, spieva mi to, pri speve som šťastná. Moje prvé oficiálne
CD First Take vyšlo pred dvoma rokmi, okrem Borisa na ňom účinkujú klavirista Pavol Bodnár a kontrabasista Peter Čudek.Študujete v rakúskom Grazi džezový spev. Ako ste sa dostali na túto prestížnu školu?
Školu mi poradil Boris, pripravovala som sa asi rok, aby som urobila prijímačky. Študujeme tam skoro celá kapela, zaoberáme sa rovnakými vecami, robíme hudbu do hĺbky. Vysoké nároky a talenty z mnohých krajín nás motivujú k neustálemu posúvaniu vlastných hraníc.
Našli ste si už svoj žáner? Myslíte si, že džez je pre vás to „pravé orechové“?
Akosi prirodzene to vyplynulo zo situácie. Hráme veľa starých známych skladieb, ale v džeze prevzaté veci neexistujú. Každé nové aranžmán je originál. Improvizácia je tvorba priamo na pódiu.
Kde môže kvalitná slovenská džezová speváčka spievať svoju hudbu? Chodíte na festivaly?
Nedržím sa len tradičného džezu, robíme aj experimentálnu muziku. Naspievala som s Milanom Lasicom krásnu vianočnú pesničku, také spojenie džezu a klasiky. Snažím sa spájať nezvyčajné veci. Napríklad na súťaži „Elite model look 2005“ som spievala Ave Máriu s dídžejom – do Bachovho prelúdia „skrečoval“! No a ešte máme s Borisom projekt Hlas a Gitara, kde tiež občas experimentujeme s mašinkou - loop station, skrátka hlasom imitujem iné nástroje, ktoré na seba vrstvím, až vznikne „celá kapela“ .
Japonsko a Škandinávia
Podarilo sa vám navštíviť nesmierne zaujímavú krajinu, Japonsko. Ako ste sa tam dostali?
Škola je jedna vec, ale skutočný život a práca je vždy o kompromisoch. Chodila som do dabingu, skúšala som robiť aj v rádiu, spievala som, hrala som. Nabrala som si toho tak veľa, že som skoro nespala. Aj tak nebola šanca zariadiť si život a mať napríklad vlastný byt. Strácala som radosť z tvorivosti a práce. Tak som poslúchla radu kamarátky, ktorá mi sprostredkovala účinkovanie v Japonsku. Spievala som v podnikoch v dvoch mestách Omuta a Kitakyushu po dve pesničky za večer. Dvanásť minút som bola exotická žena s bielou pleťou, ktorá spieva a zvyšných dvadsaťtri hodín som bola osamelý človek ďaleko od domova. Mimo hlavného mesta ľudia veľmi nehovoria po anglicky. Preto som sa začala učiť po japonsky.
Aké sú Japonky, v čom sú iné ako my?
Videla som hlavne dorastenky. Chodili bláznivo poobliekané, príšerne si farbili vlasy a nosili drahé značky, lenže všetky „naraz“. Viac som si však všímala isté kultúrne rozdiely. Oni mali stále konštantný výraz v tvári a ja som nevedela, čo si naozaj myslia. Keď zistili, že mám kokoro yasashii (dobré srdce) – a to je pre nich najdôležitejšie - tak by mi zniesli aj modré z neba.
Je to krajina s úplne inou kultúrnou tradíciou, aké sú tam partnerské vzťahy? Dá sa hovoriť aj o emancipácii?
Stretávala som sa hlavne so zmiešanými pármi, teda keď napríklad muž z Európy mal Japonku, a tieto páry vyzerali veľmi šťastne. Japonská žena poskytuje mužovi viac akéhosi rodinného servisu a európsky muž sa správa k žene menej formálne. Japonský muž je nadmieru lojálny k svojej firme, robí od rána do noci a rodine sa venuje len v nedeľu, na tzv. rodinný deň. Žena, aj keď má vysokú školu, je doma a stará sa o deti a rodinu. Ale postrehla som, že aj tu mladé ženy začínajú byť samostatnejšie a budujú si vlastnú kariéru.Navštívili ste aj nejaké atraktívne miesta v Japonsku?
Bola som v budhistických kláštoroch, kde som pocítila taký pokoj, akoby som naozaj bola v nebi. Učili ma obrady, ako pripravovať a piť čaj.
Ktoré krajiny a mestá ste navštívili v Škandinávii a aké tam boli podmienky na prácu?
Škandinávia bol druhý extrém, tam som zasa spievala na lodi v programe, ktorý trval päť hodín! Bála som sa, že to nevydržím. Raz bola strašná búrka a ja som si počas vystúpenia uvedomila: Vždy je reálna šanca, že spievam svoju poslednú pieseň. Vtedy som si uvedomila, že vždy, za každých okolností musím spievať, akoby to bolo naposledy. Keď posuniete svoje hranice, zistíte, ako veľa energie vo vás ešte zostáva.
Lucia Lužinská (31)
Narodila sa v Trnave. Vyštudovala VŠMU, odbor herectvo. Momentálne študuje šiesty semester na Kunst Universität v Grazi. Účinkovala napríklad v muzikáloch Malá nočná hudba, Krysař a Kráľovná spieva blues, v hrách Včela v zime, Súpis dravcov, Kronika komika v RND. V roku 2004 bola vo finále súťaže „Voice and Guitar“, vystúpila na festivale Pohoda. Účinkovala na Bratislavských jazzových dňoch a zahrala si v českom filme Blízko nebe. Od roku 2003 spieva so skupinou ALL TIME JAZZ v zložení B. Čellár, T. Gajlík a Š. Bartuš, napríklad aj v prestížnom džezovom klube Birdland vo Viedni. V novembri 2006 s týmto zoskupením získala dve hlavné ceny na medzinárodnom swingovom festivale v Nemecku.
Autor: Oľga Valentová, SME ženy, 18/2007