Adela Banášová: Som ako dôchodca spomínajúci na staré časy

Pred časom ste povedali, že je pre vás dôležité ísť cestou dobra. Aká je?
Ľudia, ktorí dávajú rozhovory, to majú ťažké. Povedia veľmi veľa múdrych až vesmírnych vyjadrení, ktoré si možno už ani nepamätajú (úsmev). Aj keď za týmto si stojím. Cesta dobra je podľa mňa jediná správna, aj keď teraz to vyznie, akoby som strávila dvadsať rokov meditovaním v tibetskom kláštore (smiech). Myslím si, že dobro sa dá cítiť. Teda ja osobne cítim v žalúdku, keď sa v niečom zbytočne rýpem, vŕtam, hodnotím, vyvyšujem sa. Vtedy si poviem, že ma to oberá o energiu.

Nepripúšťať si negatívne informácie ste sa naučili časom?
Ja som taký nasávací, špongiový typ, ktorý vstrebe všetko, čo doňho nalejú. Od niektorých vecí si teda neviem udržať odstup. Aj keď možno vďaka pôsobeniu v médiách sa mi to darí viac. Človek totiž už nemá energiu ani kapacitu na to, aby prijímal všetko, čo sa ho týka.

A nie je niekedy až na škodu byť ten špongiový typ?
Všetko má svoje za aj proti. Hovorí sa, že keď je niekto jednoduchší a veľa vecí si neuvedomuje, je šťastnejší. Ja si to nemyslím, lebo vtedy môže mnohé považovať za krivdu, nespravodlivosť. Podľa mňa je najväčšie šťastie v živote byť vnímavý, vidieť do vecí a vedieť si ich vysvetliť.

Vy vo všetkom hľadáte príčinu?
Iba v tom, v čom sa mi chce (smiech) a čo si myslím, že je pre mňa dôležité. Keď sa mi niečo stane, nikdy si nekladiem otázku: Prečo práve ja?, lebo v konečnom dôsledku: Prečo nie ja? Snažím sa hľadať odpoveď a väčšinou ju nájdem – že toto sa mi stalo pre toto a toto.

Veľa ľudí o vás nevie, že navštevujete detské onkologické oddelenie. Nerada o tom rozprávate. Prečo?
Nepovedala by som, že nerada, len nemám prečo o tom hovoriť a veľa iných známych ľudí robí veľa iných vecí, považuje sa to za istú nemediálnu samozrejmosť. Takže chodievam tam, ale takisto riešim iné záležitosti, len si myslím, že keď o tom človek začne hovoriť, môže to vyznievať ako snaha o nemiestnu medializáciu.

Pre istú skupinu ľudí môžete byť v niečom vzorom, inšpiráciou. Možno by to platilo aj v tomto prípade.
Keby sa písal článok o detskej onkológii, veľmi rada by som porozprávala o tom, že to nie je iba oáza nešťastia a smútku. Že je to o mnohých pozitívne sa končiacich bojoch, o bežných deťoch, ktoré chcú byť veselé a zväčša aj sú. Len je to taká citlivá téma, že medializovanie by muselo byť dobre a ľudsky urobené. Aby to nebolo iba o tom, že – „aká je Banášová super, že ich bola pozrieť“.

Čo vám tie návštevy dávajú?
Je tam napríklad jedna sestrička – Gitka Pažitná a od nej sa učím veľmi veľa. Je v nej množstvo optimizmu, energie. Pritom by sa mohlo zdať, že v prostredí, v ktorom pracuje, nemá z akých zdrojov čerpať. Takisto som sa naučila, že pre ľudí je rakovina alebo akékoľvek smrteľné choroby, skrátka také to prudké a viditeľné nešťastie iných, odpudzujúce. Nechcú s tým mať nič spoločné a nie preto, že by nemali srdce. Je jednoduchšie sa tomu vyhnúť. No myslím si, že človek by mal vedieť, že choroby tu sú, a keď na ne natrafí, vedieť s nimi komunikovať, nebyť zmätený.

V detstve ste veľa času trávili v zahraničí. Netrpeli ste častým sťahovaním?
Do mojich štrnástich rokov som bola každý rok v inej triede, ale určite som tým netrpela. Kamarátov som si hľadala ľahšie. Každý rok som mala nových a mala som dva týždne na to, aby som sa s nimi skontaktovala.

Takže nijaké traumy?
No pamätám sa, že keď som ako dvojročná prišla v Nemecku do škôlky, bol to veľký „brutál“. Deti mi robili zle a nie preto, že to boli nemecké deti, ale preto, že deti sú jednoducho také. To, čo nekomunikuje, treba zavrieť do skrinky a utĺcť papučkou. Tri mesiace potom som vôbec nerozprávala, neskôr som začala hovoriť naraz plynulo po nemecky aj po slovensky. Dostala som sa do toho šokovou terapiou. Asi aj preto som sa naučila stáť si za svojím, nenechať si skákať po hlave.

A neskôr v strednej škole? Tí, čo vytŕčajú z davu, či už názormi, alebo výzorom, to nezvyknú mať ľahké.
Čo ja viem, tento problém som v škole nemala, lebo som bola celkom náhodou pekné dieťa. Asi do desiatich som bola tá, do ktorej všetci boli buchnutí. A mala som šťastie na podnetných spolužiakov. Aj pohľad na humor, ako ho vnímam dnes, som si do veľkej miery vytvorila práve vďaka nim.

Hovoríte o kamarátoch. Je vám ten mužský svet bližší?
Neviem to špecifikovať, lebo podľa mňa neexistuje definícia mužského a ženského sveta. V mnohých oblastiach sa to prelína. A práve ľudia, u ktorých to nie je iba o natáčkach a futbale, ale niekde v strede, sú mi blízki. Možno aj vďaka rodičom. Ani môj otec nie je „machoidný“ typ a mama tiež neholduje nákupu kabeliek.

Pomerne často kritizujete dnešnú mládež. Napríklad v glosách, ktoré občas napíšete.
Áno, čo sa toho týka, som veľmi ufrflaná. Niekedy si pripadám ako dôchodca spomínajúci na staré dobré časy.

Čo vám na nej prekáža?
Nie som ani sociológ či psychológ. Ja len tak veľa vecí rozhorčene nechápem a hovorím si, či to tak bolo aj za mojich čias. Ja som v trinástich skákala gumu a týmto sexuálnym veciam, ktoré sa dejú v súčasnosti, naozaj nerozumiem. Takisto ak niekto považuje za najväčšiu zábavu niekomu naložiť, byť drsný. Akoby bolo veľmi veľa nešťastných mládežníkov, čo nevedia, čo so sebou a hľadajú útočisko v nejakých extrémoch. Neviem, možno nebudem dobrý rodič, a keď moje dieťa bude v puberte, bude to boj. Ja som napríklad v puberte nebola, tak to skúsim tiež tak zariadiť. A najmä si začnem všímať viac tých veľa šikovných mladých ľudí a detí, ktorých asi médiá až toľko nespomínajú.

Ako sa vám puberte podarilo vyhnúť?
Tak chvíľku to držalo aj mňa. Nie že by som niečo odmietala, iba som sa obliekala ako Kurt Cobain. Vtedy som však ani nevedela, že taký spevák existuje.

Takže to bola iba náhoda?
(smiech) Čírou náhodou sme vyzerali rovnako, ale naozaj som nikdy nebola rebelantkou. Preto ma u mladých ľudí veľa vecí prekvapuje. Vyznie to ako klišé, ale je to asi aj dobou, aká teraz je. Myslím, že v súčasnosti podaktorí nemajú ani bod A, ani bod B. Len tak niekde krúžia vo vzduchoprázdne a čo ich zachytí, tomu sa venujú, no a občas ich zachytí niečo negatívne.

Vás už skoro zachytili médiá. V šestnástich rokoch ste spovedali aj o dve-tri generácie starších. Museli ste dokazovať, že tam máte svoje miesto?
Ja som zo začiatku dlho ani nevedela, či tam mám vôbec čo robiť, takže som si za tým nemohla až tak stáť. Väčšinou ma neposielali robiť rozhovory o atómových elektrárňach, boli to jednoduché témy a myslím si, že tie som zvládala. No ľudia, ktorí chcú dávať najavo povýšenectvo, tak ho budú dávať, aj keď budem mať štyridsať rokov.

Vyštudovali ste kulturológiu. Nebilo sa to s prostredím, v ktorom ste pôsobili a stále pôsobíte?
V škole sme často rozoberali médiá a rôzne kulturologické koncepcie. To, kam spejeme, kam kráčame, takže si nemyslím, že to bolo úplne od veci. Zasa je dobré mať istý protipól, aspoň človek nemá jednostranné uvažovanie o tom, čo robí. Škola mi dala druhý pilier, aby som nestála iba na tej jednej šoubiznisovej stračej nôžke, ale na pevnej kulturologickej nohe (smiech).

Z nej sa vám nezdal šoubiznis povrchný?
Čo ja viem. Mne sa zdá veľmi veľa vecí povrchných a zároveň vo všetkom sa dá nájsť niečo hlboké a poučné. Skôr médiami je šoubiznis prezentovaný povrchne, lebo sa to dobre predáva. Potom to vyzerá, že sa tu všetci nenávidia, hádajú sa. Ja však, až na jednu nemenovanú osobu, nepoznám v tomto prostredí nikoho nepríjemného. Nemyslím si, že existuje nejaký šoubiznisový svet. Každý si tam žije svoj život. A občas to bulvárni novinári zlepia do takej fabulácie.

Z ktorej šoubiznis vyznieva ako hŕstka rôznych komických postavičiek.
Jasné, ale ja si myslím, že to je normálne zastúpenie našej spoločnosti. Aj u nás sa nájdu čajočky, ktoré chodia na diskotéky, len aby ich tam chlapci videli. V šoubiznise je skrátka celé spektrum ľudí.

To boli aj v rôznych reality šou. Bolo moderné ich odsudzovať, vy ste otvorene povedali, že si ich občas pozriete a zabavíte sa na nich.
Mám veľmi rada intelektuálov, čo dokážu byť takí inteligentní asi ako sme všetci. Na to, aby niekto povedal, že reality šou sú zlé, naozaj potrebuje vyštudovať štyri vysoké školy. Podľa mňa základom akéhokoľvek zmysluplného uvažovania je nevidieť veci čiernobielo. Nie, že by som extrémne obľubovala kontajnerové reality šou, ale hovorím si, že je dobré prejsť si všeličím. Tak ako človek prechádza svojimi obdobiami, tak aj spoločnosť prejde obdobím reality šou. Postupne možno pochopí, že už ju to až tak nebaví a začne si pýtať niečo nové, možno hodnotnejšie. Asi to tak má byť.

Keď ste moderovali SuperStar, museli ste sa často obhajovať, prečo to robíte?
Najmä to niekedy boli debaty s ľuďmi, o ktorých som vedela, že to aj tak nepochopia. Problematiku podrobili asi dvojsekundovej analýze a jej výsledok znel – je to zlé. Nemali ani definovaný problém, či je to naozaj také zlé, a hneď ma z niečoho obvinili. Samozrejme, bola to relácia, ktorá chcela zarobiť, a potom sa nestarala, či sa tie deti uchytia. Mnohým to mohlo komplikovať život, ale to sú zasa ich osudy, ktorými si musia prejsť. A zažiť si takúto krivku popularity je podľa mňa pre ne veľmi dobrá skúsenosť. Takisto veľa divákom to prinieslo pozitívne emócie, videli mladých ľudí, čo niečo vedia. Zhrniem to tak, že tí, čo odsudzujú komerčnosť a komerčné televízne programy, sú podľa mňa povrchní. Lebo je povrchné povedať na niečo, že je to len zlé.

V súčasnosti dostávate prívlastky ako najžiadanejšia, najlepšie platená moderátorka. Nie je to stresujúce?
Zo začiatku to bolo, teraz to už tak nevnímam. Vidím to aj v príbehoch iných ľudí zo šoubiznisu. V jeden deň sa o niekom objaví titulka – „Pád na dno“, o rok tam je napísané – „Veľký návrat“. Je to o tom, ako médiá vytvoria ten tvoj životný príbeh. Kedykoľvek môžem zhasnúť, kedykoľvek môžem vyletieť na vrchol. Väčšinou to nezávisí odo mňa, takže tým sa stresovať nedá.

O desať rokov sa vidíte pri moderovaní?
Zatiaľ hej, čo iné by som mohla robiť. Takisto si viem predstaviť prácu v médiách nie pred kamerou, ale v kreatívnej zložke. Vôbec o tom zatiaľ nerozmýšľam konkrétne. Skôr uvažujem o tom, čo odvysielam zajtra ráno a ako bude vyzerať SuperStar III.

Stále sa v niečom zdokonaľujete, učíte sa jazyky, cvičíte. Ste so sebou nespokojná?
To je tak, akoby ste dostali na účet dva milióny a mali pocit, že vydržia na celý život. Nie je to tak. Musíte dokladať peniaze, aby ste mali z čoho čerpať. Ja si dokladám na svoj účet kvalít, lebo človek nikdy nevie. Pomáha mi to udržiavať si mozog v aktivite a čo sa týka cvičenia, je to zdravé a patrí k mojej práci, aby som ľudí neobťažovala nejakým čudným telesným vzhľadom.

Adela Banášová (26)
Narodila sa 12. októbra 1980 v Bratislave. Vyštudovala kulturológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. S moderovaním začala v šestnástich rokoch v televízii Markíza ako redaktorka Telerána. V roku 1999 ju na základe konkurzu prijali do FUN rádia, kde pôsobí dodnes. Momentálne tu s Matejom „Sajfom“ Cifrom vysiela rannú reláciu Run Fun od pondelka do piatka. Moderovala dve série megašou Slovensko hľadá SuperStar, ako aj tanečnú šou Let´s dance. Je slobodná, žije v Bratislave.

Autor: SME ženy, 17/2007