Macochy, otčimovia, súrodenci z prvých, druhých či tretích manželstiev. Babičky nevlastných otcov, dedkovia zo strán nevlastných matiek. Pomiešané príbuzenské vzťahy, v ktorých vyznať sa je zväčša problém aj pre samotných rodinných príslušníkov. Takzvaných patchwork rodín stále pribúda. Pomenovanie prevzaté zo starej textilnej techniky, pri ktorej sa zošívajú kúsky látok rôznych farieb, vzorov, či už v rukách, alebo na stroji, je asi najvýstižnejšie. Do zakladaní patchwork rodín sa zväčša púšťajú ľudia s nie práve najidylickejším životným osudom. Poväčšine ide o rozvedených rodičov, ktorí nanovo skúšajú vstať z črepín predchádzajúceho vzťahu, aby vytvorili vytúženú harmóniu rodiny.
Nevšedná rodinka
„Mám štyri sestry, no niektoré sa do dnešného dňa ešte nestretli. Mám toľko rodičov, synovcov a neterí, že neprejde týždeň, aby som niektorému neposielala sms k narodeninám. Vyrastala som vo veľkej, šťastnej a teoreticky dysfunkčnej rodine, kde sa niektorí navzájom milovali a pre zmenu iní nenávideli. Túto rodinu založili dvaja smutní ľudia - dievča podvedené vetroplachom a s dcérou – mnou - na krku. Muž opustený manželkou, ktorá s dcérou zmizla do cudziny. Tí dvaja do seba zapadli ako puzzle. Mama nevedela, čo si počať s dcérou, jemu dcéra chýbala,“ opisuje svoju rodinu Mirka Vopavová.
Jej vlastný vetroplachový otec sa nakoniec oženil s trpezlivou, zrelou ženou Evou. Mirka si „macochu“ obľúbila, cítila pri nej dôstojnosť a starosvetský pokoj. „Moja mama mala rada prírodu a dobré jedlo. Berta – stratená manželka môjho nevlastného otca milovala nespútanosť a dobrodružstvo,“ vykresľuje Mirka. Ako paradox spomína na obdobie, keď si Berta zobrala za muža o dvadsať rokov mladšieho amerického vojaka. Mirka sa s ním zoznámila, keď priviedol do druhého stavu jej nevlastnú sestru – Bertinu dcéru. „Takže z bývalého Bertinho muža sa zrazu stal môj švagor a otec jednej z množstva mojich neteriek,“ smeje sa Mirka. Pripomína, že jej zvláštne popretkávaný rodinný príbeh nie je dôležitý. Chce upozorniť na to, že človek si nemôže vybrať, z akých kúskov rodinu skladá. „Niekedy ju naozaj zošíva ako patch-work.
Hoci táto technika vznikla z chudoby, prešívalo sa z toho, čo sa doma našlo, finálny efekt sa hodil do každého interiéru a na každú príležitosť. Rovnako je to s rodinami zloženými z rôznych skrachovancov, bludných duší, rojkov, večne zamilovaných a ohrdnutých,“ tvrdí Vopavová.
Harmonické súžitie
Psychologička Danica Caisová je presvedčená, že pokiaľ sa rodičia rozhodnú vytvoriť novú, „veľkú“ rodinu, mali by sa pripraviť absolútne na všetko. „Ľudia, ktorí to prežili, by mohli písať romány o tom, čo všetko zažili a zažívajú s deťmi z rôznych vzťahov. Samozrejme, je dôležité, koľkoročné deti si partneri prinášajú do spoločnej famílie,“ poukazuje na individualitu Caisová. Za dôležité považuje aj to, aby dostali všetci členovia dostatok času na zžitie sa. Univerzálny recept, ako dlho by sa mali navzájom spoznávať, skôr ako sa rozhodnú bývať pod jednou strechou, neexistuje. „Okrem času je potrebná trpezlivosť, nadhľad a humor, ten je vari zo všetkého najdôležitejší, veď ak sa nejakej situácii vieme zasmiať, asi nie je až taká tragická,“ myslí si psychologička, ktorá dodáva, že je dôležité zohľadňovať aj jednotlivé povahy členov.
Individuálny prístup
V prípade, že si deti rôznych rodičov na seba nevedia zvyknúť, je najvhodnejšie použiť najzákladnejší prvok výchovy. „Pomáhajú lichôtky. Ako ho ten druhý, ktorého neznáša, obdivuje, ako pekne o ňom hovorí a podobne. Hoci napriek dobrej vôli, trpezlivosti či dohováraniu sa to nie vždy podarí. Ak sa vyčerpali všetky možnosti a situácia sa nezmenila asi by bolo treba deti načas od seba oddeliť. Samozrejme, iba vtedy, keď to je možné,“ navrhuje psychologička. Výchova detí v takomto prípade môže dať rodičom poriadne zabrať. Aj keď každé dieťa potrebuje individuálny prístup, nie je možné ho vždy dodržať. „Čím väčšia rodina a viac detí, tým je výchova uniformovanejšia. Rodičom na ňu jednoducho nezvýši čas. To býva najčastejšou ponosou dospelých pochádzajúcich z viacdetných rodín. Inak to však nejde,“ vysvetľuje psychologička a dodáva, že je dôležité vidieť aj výhody. Vo veľkých rodinách býva viac zábavy a veselosti.
Expartneri
Nemálo problémov dokážu vyrobiť aj bývalí partneri. Závisť alebo iba „neprehltnutie“ toho, že bývalá manželka sa postavila na vlastné nohy a začína život s iným mužom, sú častou príčinou nezhôd. Rovnako súperenie o dieťa v zmysle, ja som lepší rodič, vie narobiť riadny galimatiáš v rodine. Nehovoriac o priamych útokoch bývalého partnera, prostredníctvom dieťaťa. „Zachovať si v takejto situácii pevné nervy, myslieť na blaho dieťaťa a nereagovať je niekedy nad ľudské sily. Isto stojí za pokus si s týmto rodičom pohovoriť medzi štyrmi očami, prípadne nájsť prostredníka, ktorý by sa na túto neľahkú úlohu podujal. Výsledky však často bývajú rozpačité.
Asi najlepšie je v takejto situácii nereagovať a nechať na dieťati, aby si urobilo úsudok samo,“ myslí si Caisová. Deti bývajú spravidla bystrejšími pozorovateľmi, než sa nám dospelým zdá. A aké je optimálne vychádzanie s bývalými partnermi? Zväčša ho všetci dobre poznáme. Málokto však bežné odporúčania dokáže dodržiavať. „V ideálnom prípade je to ako na záver Matkinovho románu Mužské interiéry - bývalý aj súčasný manžel hrajú spolu basketbal, vlastný syn nahráva a vlastný dedo rozhoduje. A matka, bývalá aj súčasná manželka a nevesta to všetko sleduje z kuchynského okna. Ako návod to nie je zlé,“ s úsmevom radí Caisová.
Následky
Napriek tomu, že mnoho patchwork rodín si dokáže v daných situáciách pomôcť, vyskytujú sa aj prípady, ktoré nesú so sebou následky. Neurózy, bulímie, anorexie či iné psychotraumy alebo rany z detstva. Preto je dôležité uvedomiť si, že detská psychika môže byť veľmi krehká a zraniteľná. „Rovnako ako dospelí, aj deti sú rôzne odolné. Rodičia by mali svoje deti poznať. A podľa toho zvoliť taktiku. Je však pravda, že čím je väčšia rodina, tým je väčšia pravdepodobnosť, že sa vždy nebudú vedieť dohodnúť. Na druhej strane je to však ideálna príležitosť poznať rôzne modely správania a vedieť na ne reagovať, dodáva psychologička.
Jasné pravidlá
Založenie novej rodiny nesie so sebou aj ďalších bližších či vzdialenejších príbuzných. Nehovoriac o tom, že predchádzajúci vzťah ich takisto niekoľko zanechal. V pavučine rodokmeňa si asi najťažšie na nové tváre zvykajú deti. Do akej miery je dôležité, aby si dieťa zvyklo na novú starkú, starkého, strýkov, tety? „Príkazmi a nariadeniami si novú osobu ako láskyplnú babičku dieťa asi ťažko obľúbi. Je na dospelých, aby sa dokázali dieťaťu priblížiť. Ak nová babička bude mať pre dieťa dostatok času, bude sa mu vedieť venovať a bude mať preň vždy schovanú nejakú dobrotu, potom to asi pôjde ľahšie. A možno je to aj vecou dohody o pravidlách. Čím jasnejšie pravidlá, tým je menší priestor na konflikty,“ vymenúva schodné cesty psychologička.
Všetko, čo cítim, poviem
Jarka Hargašová-Lajčáková (39), dcéra Vanesa (15), Nika (19), Larka (4)
„Naše deti sa spoznali, keď mala Nika 14 a Vanesa 10 rokov. Na začiatku sa zdalo, že vekový rozdiel medzi nimi je príliš veľký. Vanesa bola ešte dieťa, Nika už slečna. Veľmi rýchlo si však vytvorili blízky vzťah, možno aj preto, lebo sme žili v cudzej krajine. Navyše, Vanesa bola na tom podstatne horšie s angličtinou a Nika, ktorá vyrástla v medzinárodných školách, celkom prirodzene začala zohrávať úlohu jej ochrancu,“ spomína Jarmila. Vanesa bola zasa pravidelným obhajcom Nikiných záujmov. Potom sa vždy zavreli v izbe a nasledovalo šepotanie.
„Larku prijali fantasticky, vďaka veľkému vekovému rozdielu k nej pristupujú ako mamy. V súčasnosti Nika študuje v Londýne, ale Larka ju spomenie snáď každý deň a ich rozlúčky sú vždy dojímavé. S Vanesou sú spolu neustále a stačí, aby boli deň bez seba, už si telefonujú,“ opisuje vzťah medzi sestrami. „Samozrejme, dievčatá som, najmä na začiatku, až prehnane sledovala. Zamýšľala som sa nad každým gestom, slovom. Mala som strach hlavne o Niku. Ustavične som opakovala, že základné pravidlo znie – všetko, čo cítim, poviem. Nehromadiť v sebe nevypovedané, nevysvetlené zlé pocity. Problémy treba riešiť hneď a nenechať ich prerásť do veľkých.
Pravidelne večer sme sa všetci stretávali v spálni a rozprávali sa. S Nikou mám skôr kamarátsky vzťah. Nikdy som nechcela jej mamu suplovať, tá je predsa len jedna,“ pripomína. Medzi manželom a Vanesou sa vytvoril skvelý vzťah hneď v prvom momente. „A to musím povedať, že k nej vôbec nepristupuje v rukavičkách. Je na ňu rovnako prísny ako na Niku,“ vysvetľuje. V rodine Lajčákovcov deti zásadne nedelia. Všetky sú ich a snažia sa k nim pristupovať spravodlivo. „Samozrejme, že sa to nedá do dôsledkov, ale keď dnes sedíme všetci pri stole, mám naozaj skvelý pocit, že celé hodiny rozhovorov stáli za to.“
Taká normálna rodina
Zuzana Skopálová (40), dcéra Andrejka (27), Zuzka (19), Rebecca (8)
Po siedmich rokoch manželstva prišlo v živote Zuzany Skopálovej k radikálnej zmene. Rozviedla sa. S dcérou Zuzanou začala nanovo žiť ako rozvedená mama s dieťaťom. „S prvým manželom sme si absolútne nerozumeli. Obaja sme žili v diametrálne odlišnom prostredí. Nevidíte chyby a keď vám ich niekto ukáže, obviníte ho, že vám nepraje,“ priznáva dôvod rozvodu Zuzana. Po čase sa jej stal osudným druhý muž, kolega, herec Štefan Kožka. „Stretli sme sa na Novej scéne. Spájali nás podobné problémy. Postupne sme sa zblížili,“ spomína. Kožka, tak ako Skopálová bol rozvedený a vychovával dcéru Andreu.
Stretnutia oboch dievčat najmä na začiatku v žiadnom smere neznásilňovali. „Našťastie sme si ,padli do oka‘. Chodievali sme na spoločné výlety. Trávili sme spolu víkendy. Dlhšie trvalo, kým sme sa rozhodli ísť spolu bývať. Vlastne nás do toho dotlačili dievčatá, vraj, aby sme nekorzovali stále hore-dolu. S Andrejkou mám taký mamo-priateľský vzťah. Dnes ho udržiavame najmä telefonicky, pretože žije v Austrálii. Dievčatá boli a sú kúzelné, študujú, nemali sme s nimi nijaké vážne problémy,“ vyznáva sa. Sama označuje svoju rodinu za malé, veľmi veselé Taliansko. „Keď sme začali spolu žiť, mali sme Andrejku a Zuzku. Niekedy prišla aj mladšia Štefanova dcéra Katka, ktorá bývala s mamou,“ spomína.
Keď sa ich situácia s bývaním a minulosťou utriasla, narodila sa im spoločná dcérka Rebecca, ktorá má dnes už osem rokov. „Doslova spečatila náš hlboký vzťah,“ vysvetľuje Skopálová, ktorá vychováva všetky tri deti. Hoci svoj vzťah oficiálne potvrdili sobášom, herečka si ponechala svoje pôvodné priezvisko. „Vždy som používala svoje priezvisko. Dievčatá berú ako samozrejmosť, že sa u nás každý volá inak. Každá má meno po svojom otcovi. Zábava bola najmä pri hľadaní karty u doktora, zvlášť, keď som išla k nemu s oboma dievčatami. Vždy sa pýtal: Pani Skopálová a Andrejka Kožková a Zuzka Janyová? Ale inak sme normálna rodina. Som normálna mama, ktorá varí, pečie, upratuje. A potvrdili by vám to aj naše dva psy a kocúr. Tých máme pre vyváženosť nášho babského kolektívu,“ smeje sa.
Autor: Lea Sobotová? SME ženy, 17/2007