Zuzana Kronerová: Puberta sa mi pomaly končí

o jednej z najvýraznejších osobností slovenského divadla. Možno zostala plachou Zlatkou z Nevery po slovensky, ale aj smelou bojovníčkou za práva žien. Hoci je jedna z najtalentovanejších, vždy kládla na prvé miesto materstvo.

Koľko ste mali rokov, keď hral váš otec vo filme Obchod na korze?
Dvanásť. Bola som dva týždne na prázdninovom pobyte v nádhernom stredovekom mestečku Sabinov. Dnes sú tu už žiaľ mnohé domy zbúrané. Svet filmu ma okamžite očaril. A najmä osobnosti ako režiséri Kádár a Klos. Celá tá atmosféra bola pre mňa veľmi vzrušujúca a zaujímavá. Sabinov sa celý premenil na mestečko zo štyridsiatych rokov minulého storočia vrátane ľudí v nedeľných sviatočných šatách. Dokonalá ilúzia. Túžila som si tiež zahrať v komparze, prejsť sa po námestí v historickom kostýme, ale nevzali ma.

Ako na vás vtedy film zapôsobil?
Otriasajúco. Samozrejme, že som všetko nevedela tak vnímať a stráviť ako dnes.

Keď ste sa pred pár rokmi zúčastnili na jeho premietaní v Amerike, stretli ste sa vraj s veľmi dojímavými reakciami.
Áno, uvádzala som ten film v New Yorku. Film sa premietal v rámci týždňa slovenskej kultúry. Nie som človek, ktorý sa chce prezentovať na verejnosti alebo sa za každú cenu snaží zviditeľniť, som skôr opačný prípad, ale akýsi vnútorný hlas mi našepkal, vybav si, zorganizuj to, aby si mohla tento film v New Yorku uviesť. Predstavte si, aj keď s obrovskými ťažkosťami, napokon sa všetko podarilo. Film na ľudí úžasne zapôsobil. Niektorí ho videli už pred rokmi, niektorí po prvý raz. Boli tam Česi, Slováci, emigranti či deti emigrantov, i ľudia, čo sami prežili holokaust a stratili svojich blízkych. Aj takí, čo sa vôbec v Československu nenarodili. Aj Američania, čo neboli pôvodom z Európy. Hneď po premietaní sa spontánne rozprúdila krásna beseda a trvala veľmi dlho. Keď som sa po návrate domov hrabala v otcových kritikách, článkoch a poznámkach, ktoré moja mamička zbierala - bola takou našou rodinnou archivárkou, zistila som, že otec v šesťdesiatom šiestom Obchod na korze uvádzal v New Yorku na premiére presne v tej istej kinosále ako ja. V Lincoln´s theater.

Vraj nejaký pán od vás chcel, aby ste po návrate do Bratislavy položili v jeho mene kvety na otcov hrob.
Presne to som aj urobila. Bolo to veľmi dojímavé. Veľmi dojímavé.

Herecké povolanie je pre matku dosť náročné.
Dostala som ponuku z divadla na postavu, ktorá mi vraj bola ako na telo ušitá a ja som ju odmietla, lebo moje dieťatko malo len tri mesiace. Bola to postava takej hanblivej, zaľúbenej - vtedy som bola mladá - takže takej plachej a zároveň trochu komicky pôsobiacej dievčiny.

Dojčili ste vtedy ešte?
Tak toto je otázka na telo. Ja by som bola dojčila aj dva roky, ale podarilo sa mi to iba štyri mesiace, pri druhom štyri a pol. No získala som v nemocnici krásnu známosť - partnerka jedného môjho kamaráta, tiež umelca, mala toľko mliečka, že mohla rozdávať všetkým deťom na oddelení. Potom sme si od nej nosievali mliečko vo fľaši. Pokiaľ sme mohli, tak sme dávali materské. Toto sú také ženské témy, ale pokojne...

Sme ženský časopis.
Musím sa pochváliť, rodila som v nemocnici na Kramároch, kde bolo experimentálne oddelenie tzv. rooming in. Bolo to to najlepšie, čo sa mi mohlo prihodiť. Nevedela som si predstaviť, že by som dieťa videla len raz za tri hodiny. Veď to by bolo niečo príšerné.

Vravíte, že úloha mladej hanblivej dievčiny vám bola ako šitá na telo. Boli ste taká aj v živote?
Ako herečka som dosť širokospektrálna, ale zvlášť ma zaujímajú tragikomické postavy. Na ľudí pôsobím razantným až sebavedomým dojmom a mnohí si myslia, že ja šéfujem v rodine. Vôbec to nie je tak.

Na odovzdávaní Českého leva za vedľajšiu rolu vo filme Divoké včely ste zaspievali českú hymnu.
To bolo úplne spontánne. Keďže klamem telom a som v podstate plachá, hanblivá - čakajúc na ortieľ - kto vyhral českého leva za vedľajší ženský herecký výkon, som si hovorila: Bože, ak teraz náhodou, ak náhodou vyhrám... Čo ja tam poviem? Nemala som nijaký nápad, to vám môžem odprisahať. A spontánne mi tá hymna vyplynula. Mala som ešte v živej pamäti dosť boľavé rozdelenie Česko-Slovenskej republiky. Keď som však, nevediac ako to ukončiť, pokračovala slovenskou hymnou, zrazu som videla, že diváci zrozpačiteli, niektorí začali vstávať ako na slávnostnom ceremoniáli, neboli si istí, či sa to nepremení na nejaký oficiálny pietny akt. Väčšina z nich však toto moje „extempore“ odmenila úprimným smiechom a potleskom. Viete, že u nás mi to pár ľudí aj vyčítalo?

Na Slovensku nemáte veľmi príležitosť zahrať si vo filmoch, iba ak v študentských, bez honoráru. Nie je to pod vašu úroveň?Nie, práve naopak. Veľmi pozorne sledujem našich adeptov. To sú veci, ktoré by som nedokázala odmietnuť, a myslím si, že ani nikto z mojich kolegov. To je povinnosť, ale veľmi krásna.

Mali ste aj vy sama niekedy pocity neužitočnosti, ako má Shirley Valentine, zúfalá štyridsiatnička, hrdinka monodrámy, ktorú hráte v Prahe?
Asi každá žena má pocity beznádeje, nezmyselnosti svojho života. Shirley sa tomu bráni svojským spôsobom. Vlastne sa rozpráva celý čas s kuchynskou stenou, lebo nemá s kým. Deti odišli z domu, manžel je do šiestej v práci, a keď príde, musí byť večera na stole, lebo ináč je tichá domácnosť.

Čo je na Shirley sympatické?
Na tej hre je úžasné, že ju napísal muž. Veľa ľudí sa tomu čuduje - tak dokonale pozná ženskú dušu. Ako hovorí klasik, v každom najlepšom mužovi je niečo ženské a naopak. Autor Willy Russell vraj v detstve trávil veľa hodín v kaderníckom salóne, kde jeho mamička pracovala, a tam odpočúval rozhovory dám pod strojmi na sušenie vlasov. Hra je charakteristická obrovským zmyslom pre humor postavy Shirley. Je to až taký zmysel pre sebairóniu, skoro čierny humor. To mi je veľmi blízke.

Môžete niečo odkázať zúfalým ženám po štyridsiatke?
Nech si skúsia splniť zdanlivo nesplniteľné sny. Aspoň jeden. Viete, koľko dám mi povedalo, že: Toto je presne môj príbeh? Jedna prišla za mnou a hovorí: Presne toto som urobila. Odišla som, zavolala som manželovi z letiska, že odchádzam a už sa nikdy nevrátim. Človek si môže vybudovať vo vzťahu slobodu. Obhajovať si svoje práva, ale zas byť citlivý k potrebám partnera.

Ak si chce žena brániť svoje práva voči manželovi a svojmu mikroprostrediu, musí byť aj feministka?
Musí úprimne veriť tomu, čo cíti. Mne sú feministky veľmi sympatické. Nie som nijaká disidentka, ale mám jednu tristnú skúsenosť z mladosti. Bola som členkou poradného zboru v jednom divadle a zastala som sa vynikajúcej pracovníčky, našej inšpicientky. Povedala som: Ona je tu šestnásť hodín denne, pracuje najviac z nás, prečo má taký malý plat? A pán riaditeľ, vtedy ešte súdruh riaditeľ, mi na to povedal: Pretože je žena. Tak na to som, ako sa vraví, vypenila. Prosto, povedala som súdruhovi riaditeľovi, čo si o ňom myslím. Nie som si istá, či jej ten plat zvýšil. Skôr si myslím, že nie. Takáto diskriminácia tu dodnes pretrváva, toto sa rozhodne musí zmeniť.

Nedávno dávali v televízii Neveru po slovensky, kde ste stvárnili postavu Zlatky. Ako si spomínate na toto nakrúcanie?
Boli sme výborný tím. Hrali tam fantastickí herci, väčšinou z prešovského divadla. Režisér Juraj Jakubisko tvrdil, že nepotrebovali ani kaskadérov, tí by sa tam aj pozabíjali, boli by urobili všetko s veľkou radosťou.

Radosť z nakrúcania sa podarilo preniesť aj do filmu, je zábavný.
Áno. Povedala som režisérovi Jakubiskovi, že mňa to tak baví, že by som tam ostala aj ako osvetľovač, keby som náhodou vo filme nehrala. Bolo to čarovné. A poviem jednu tajnosť. Môj filmový partner, pán Václav Baur, sa do mňa zamiloval. Potom mi posielal pohľadnice. Bol to herec z Moravy, z Uherského Hradišťa. Krásny typ, veď potom aj hrával v Jakubiskových filmoch.

Hrávali ste skôr takéto „Zlatky“, nie nejaké zvodkyne...
Podarili sa mi občas aj zvodkyne, ale bolo ich pomenej. Žiaľ, naši režiséri trpia niekedy takou predstavou, že herečka musí byť predovšetkým krásna.

Je podľa vás krása v živote dôležitá? Spoločnosť vytvára väčší tlak na ženy ako na mužov, aby vyzerali dobre.
Netreba tomu podľahnúť. Treba si nechať ten ostrovček vlastnej slobody. Každý nech sa tak strojí, ako má chuť a ako sa autenticky cíti, bez toho, aby urážal zraky okoloidúcich. Ja si myslím, že vnútorná krása preráža na povrch sama od seba, ani ten najlepší mejkap ju nedokáže vytvoriť. Je to jedno či ste žena, či ste muž, vnútorná krása sa objaví.

Pôsobíte veľmi mladistvo. Ako to robíte?
Ďakujem. To je tá vnútorná puberta. Musím zaklopať, asi som mala šťastie na partnera. Takže ak máte pocit, že mladnem, je to naozaj len výsledok myslenia, uvažovania a vnútornej mladosti. Vždy zvyknem žartovať, že puberta sa mi pomaly končí.

Zuzana Kronerová (55)
Narodila sa v Martine. Je dcérou herca Jozefa Kronera a herečky Terézie Hurbanovej-Kronerovej. Absolvovala štúdium herectva a v roku 1974 nastúpila do Divadla pre deti a mládež v Trnave. V roku 1979 prešla na bratislavskú Novú scénu. Je vydatá, má dve deti. Z filmových rolí spomeňme: Zlatka (Nevera po slovensky, 1981), Beáta Paltyová, (Lea, 1996), Lišajová (Divoké včely, 2001), Gabalová (Pupendo, 2003). Naposledy stvárnila postavu tety vo filme Štěstí (2005). Za najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe vo filme Divoké včely získala ocenenie Český lev. V Prahe a na výjazdoch po Slovensku zožína úspechy za postavu Shirley Valentine v monodráme od Willyho Russella. Je členkou divadla Astorka Korzo ´90.

Autor: SME ženy, 16/2007