Keď práca ničí človeka

Nie každý má šťastie na spolupracovníkov, medzi ktorých sa mu podarí v pozitívnom zmysle „zapadnúť”, alebo na šéfa, ktorý dokáže podporovať sľubnú kariéru šikovného podriadeného. Mnohí majú úplne opačné skúsenosti, pretože na vlastnej koži pocítili následky javu, známeho pod pojmom mobbing. Zahŕňa rôzne formy psychického násilia od kolegov, ktoré na obeť pôsobia stresujúco. Aj z atraktívnej a adekvátne ohodnotenej práce sa tak môže stať nepríjemná povinnosť. Podľa klinickej psychologičky Petry Scheberovej je mobbing forma šikanovania, pri ktorej sú jednoznačne prekračované hranice, za ktoré by obeť svojich kolegov nemala pustiť. „Spolupracovníci kolegu nerešpektujú, majú pocit, že nad ním majú určitú moc a z tejto pozície si môžu podobné správanie dovoliť.“

Kolegovia – teroristi
Mobbing sa zvykne označovať ako teror na pracovisku. V súvislosti s prácou to znie asi príliš tvrdo, aj keď podľa Scheberovej existujú ľudia, ktorí celé roky trpia neprimerané správanie od svojich kolegov a spôsobuje im skutočne vážne problémy. Slovo teror by však nahradila už spomenutým výrazom prekračovanie hraníc. „Človek, ktorý tak dlho dovolí kolegom prekračovať svoje hranice, má nejaký problém. Kto pozná svoju cenu a ambicióznych kolegov za určitú hranicu nepustí, nemá sa ich prečo báť.“ Otázkou je, či sa mobbing týka len submisívnejších ľudí, na ktorých sa kolegovia môžu „realizovať“?

„Prototyp obete sa nedá presne určiť,“ hovorí Scheberová. „Môže ňou byť napríklad starší človek, ktorý nezapadá do mladšieho kolektívu, alebo naopak mladý absolvent, ktorý ,ohrozuje‘ starších kolegov.“ Podľa Pánisovej sú ohrozenejší zamestnanci, ktorí sa od ostatných kolegov odlišujú. „Sú to ľudia niečím nápadní, odlišní vekom, výzorom, pohlavím, rasou alebo sexuálnou orientáciou. Dôvody mobbingu závisia aj od firemnej kultúry.“

Na vine je aj neschopnosť
Dôvodom pre mobbing však môžu byť aj pracovné schopnosti, presnejšie „neschopnosti“ obete. „Ak niekto nespĺňa, čo sa od neho očakáva a kolegovia musia mnohé veci robiť namiesto neho, nemôžu sa na neho spoľahnúť, môže to vyústiť do šikanovania,“ uvádza Petra Scheberová. „Kolegom sa neschopnosť dotyčného nemusí páčiť a pokiaľ sa nič nezmení, začnú ho nezdravo odmietať. Automaticky na neho budú zvaľovať aj problémy, za ktoré nemôže a stane sa čiernou ovcou.“

Mobbing alebo paranoja?
Mnohí pracovníci majú pocit, že sú obeťami mobbingu, no v skutočnosti sa len nedokážu zaradiť do kolektívu. Podľa psychologičky ide o ľudí, ktorí sú veľmi citliví na dostatok uznania, pochopenia zo strany kolegov a prípadné negatívne reakcie si interpretujú ako krivdu. „Nie je však jednoduché určiť, či ide o problém mobbingu. Kompetentný pracovník si musí vypočuť obe strany, snažiť sa odkryť konkrétnu situáciu, v rámci ktorej problém vznikol. Môže sa stať, že sa príde sťažovať človek, ktorý vzbudzuje dojem, že ku konfliktom aj sám osobnostne „prispieva“, ale to vôbec neznamená, že sa mu krivda skutočne nedeje.“ Zdenka Pánisová pôsobí v oddelení ľudských zdrojov vo veľkej spoločnosti, ktorej personálna politika zahŕňa aj špeciálne opatrenia proti mobbingu. „Hodnoty, ako sú rešpekt a čestnosť voči kolegom aj klientom, s ktorými by sa mali stotožniť všetci zamestnanci, u nás definuje charta integrity. Neštandardné situácie a postihy v prípade nesprávneho prístupu rieši tzv. Compliance kódex. Samotní personalisti by mali mať prehľad o zamestnancoch, sledovať neštandardné správanie, upozorňovať a riešiť ho. Možné sú aj postihy šikanujúcich zamestnancov, ak sa ich postupy dostatočne preukážu.“

Ako reagovať
Obeťou mobbingu sa človek stáva až vtedy, ak ide o dlhodobé a systematické šikanovanie. Dokedy teda má útoky od kolegov trpieť, kedy sa môže sťažovať? Podľa Pánisovej by nemal psychický nátlak prehliadať. „Človek veľakrát nereaguje, pretože si myslí, že tým útočníka odradí. Opak je pravdou – dá mu najavo, že v budúcnosti si môže dovoliť viac. No samotné riešenie konfliktu patrí do rúk kompetentných ľudí, ktorí by na problém mali byť upozornení.“ Podľa Scheberovej hľadá postihnutý úľavu najskôr u blízkych ľudí, ktorým sa môže vyrozprávať. „K psychológovi prichádza až vo chvíli, keď je preťažený a cíti, že mu problém uberá z kvality života. O mobbingu treba otvorene hovoriť aj na pracovisku, nespoliehať sa na to, že si to niekto napokon všimne a začne riešiť.“

Útek ako obrana
Asi najvýhodnejšie by bolo zistiť, čoho sa má človek v práci vyvarovať, aby mobbingu predišiel. Podľa Zdenky Pánisovej je ideálne nájsť si spojencov, u ktorých môže hľadať oporu. Existuje však recept, ako na kolegov „zapôsobiť” a ľahšie medzi nich zapadnúť? Psychologička pôsobenie v zmysle pretvarovania, hrania sa na niečo rozhodne neodporúča. „Takéto postupy fungujú len krátkodobo. No ťažko človek dokáže klamať okolie donekonečna. Určite by sa však pri nástupe do zamestnania mal dôkladne informovať, čo daná pozícia vyžaduje, čo sa od neho očakáva, s kým bude spolupracovať. Aj snaha o priateľské vzťahy s kolegami môže pôsobiť pozitívne, ale pozor na priateľstvá medzi šéfom a podriadenými. Tie by pracovnú rovinu prekračovať nemali.”

Mnohí postihnutí tvrdia, že proti mobbingu sa nedá účinne bojovať – je to len hra „kto z koho“, v ktorej obeť nemá šancu zvíťaziť. Zdá sa, že je lepšie držať sa názoru múdrejší ustúpi a zmeniť pracovisko. „Žiaľ, aj keď ide o šikovného človeka, ak nie je schopný konfrontovať sa so situáciou a podstúpiť kroky, ktoré by problém riešili, je z hľadiska psychohygieny lepšie, ak odíde,“ hovorí Pánisová. Otázkou je, či si ľudia, ktorí sa stali obeťou mobbingu, dokážu bez problémov nájsť nové zamestnanie, alebo pokračovať v starom kolektíve bez pocitu ohrozenia. Podľa Scheberovej ich však môže takáto skúsenosť aj posilniť a stanú sa odolnejšími. „Z akejkoľvek nepríjemnej situácie človek môže do budúcnosti vyťažiť niečo pozitívne. Mobbing je vo svojej podstate útok na pocit vlastnej hodnoty človeka. Keď si druhí k nemu dovoľujú, logicky to v ňom vzbudí pocit, že sám nie je úplne v poriadku. Potrebuje veľa vnútornej sily, aby pochopil, že on v poriadku je, ale deje sa niečo, čo už v poriadku nie je. A pokiaľ z pracoviska, na ktorom mobbing pociťoval, ujde bez toho, aby si dokázal hranice, ktoré mu šikanujúci kolegovia porušovali, zabezpečiť, nepríjemnosti sa môžu zopakovať.“

Kedy ide do tuhého?
Ako sa dajú odlíšiť bežné nedorozumenia od vážnejších situácií, ktoré už môžeme charakterizovať ako mobbing? „Pokiaľ si kolegovia medzi sebou povedia, že im dotyčný nesadne a rozhodnú sa pasívne ho ignorovať, čiže sa s ním veľmi nebavia, nevolajú ho na kávu a podobne, ale konkrétne mu neubližujú, o mobbingu sa ešte hovoriť nedá. No ak tichá ignorácia prerastie do rôznych akcií alebo tzv. pasívnej agresivity, ktorá sa týka samotnej práce, napríklad neoznámenie dôležitého termínu, je to mobbing,“ hovorí Scheberová. Aj manažérka oblasti ľudských zdrojov Pánisová zdôrazňuje, že konfliktom sa na pracovisku nevyhneme, ale o mobbing ide až vtedy, ak je zamestnanec na rovnakej či nižšej úrovni opakovane, či dlhší čas sústavne ponižovaný. „Práve neriešený, i keď zdanlivo banálny osobný alebo pracovný konflikt však býva spúšťacím mechanizmom mobbingu.“

Čo hovorí zákon?
„Slovenská právna úprava definíciu pojmu mobbing neobsahuje,“ hovorí Daniela Gemerská, poverená výkonom funkcie výkonnej riaditeľky Slovenského národného strediska pre ľudské práva. „Právnu ochranu proti mobbingu alebo bossingu poskytuje najmä tzv. diskriminačný zákon a Zákonník práce. Zamestnanec by sa mal predovšetkým obrátiť na personálne oddelenie zamestnávateľa, na zástupcov zamestnancov, odborovú organizáciu, konzultovať problém s odborníkom. Jednoznačne odporúčame podať podanie na príslušný inšpektorát práce. Pokiaľ k náprave nedôjde, je možné využiť právne prostriedky ochrany svojich práv – mediáciu alebo konanie pred súdom.“

Už ma nič neprekvapí
Katarína Gličová, 28 rokov, Komárno
Študovala som pedagogiku, ale prácu v odbore som nenašla a zamestnala som sa vo veľkej spoločnosti. Na starosti som mala najmä komunikáciu so zákazníkmi. Žiaľ, skoro som vycítila, že kolektív spolupracovníkov mi nesadne. No brala som to ako pocit nováčika, ktorý si musí zvyknúť. Preto som aj rôzne upozornenia od istej kolegyne spočiatku chápala ako jej snahu, aby som sa čo najskôr zaučila. Lenže aj keď som už prácu zvládala, stále ma napomínala, počúvala moje telefonáty a vyjadrovala sa aj k tomu, čo mám položené na stole.

Ani spolupráca s ďalšími kolegyňami nebola najlepšia. Keď som od niektorej potrebovala dôležitú informáciu, nezabudla ma upozorniť, prečo som si ju skôr nezapísala a dala mi najavo, že ju tým obťažujem. Inokedy sa so mnou ostatní dva dni nebavili, lebo som si „dovolila“ ísť k lekárovi v čase, keď sme mali viac práce. Bolo to únavné a začala som tam chodiť s nepríjemným očakávaním, čo sa zase udeje. Po čase ku mne pridelili kolegu, ktorý komunikoval zvláštnym spôsobom. Ak niečo chcel vyriešiť, nezaujímalo ho, že mám rozrobené iné veci, ale zavelil, že to okamžite potrebuje. Pritom nebol mojím nadriadeným. A ak bolo treba niečo vybaviť napríklad poobede, upozornil ma, že kým to neurobím, z práce neodídem, čo bolo absurdné, pretože nemal právo ma riadiť. Dávala som mu to jasne najavo, ale väčšinou všetko obrátil na „žart“.

Žiaľ, nedočkala som sa ani podpory zo strany vtedajšieho vedenia. Priznám sa, nikdy som nepredpokladala, že sa do takej situácie dostanem, lebo nemám problém vychádzať s ľuďmi. Asi preto som „útoky“ najskôr prehliadala. No bola to dobrá škola a už ma na pracovisku nič neprekvapí. Vydržala som dva roky. Medzitým nastali zmeny vo vedení a s novým šéfom som vychádzala dobre. Nemala som však motiváciu tam zostať. Odišla som, keď som si našla prácu podľa svojich predstáv. Učím na základnej škole, naozaj ma to baví a pracovný kolektív, vrátane vedenia, je výborný.

Peniaze jej za to nestáli
Jana Kubalová, 25 rokov, Bratislava
Martinu poznám od strednej školy. Už vtedy bola ambiciózna a presne vedela, čo chce – vyštudovať ekonómiu a spraviť kariéru. Na vysokú školu ju bez problémov prijali, dokonca na „vychytenú“ fakultu manažmentu. Odvtedy sme sa nevideli, keďže som odišla do Anglicka. Keď sme sa po rokoch stretli, práve menila zamestnanie. Nie preto, lebo jej ponúkli lukratívnejšiu pozíciu, ale pre nepríjemnosti v doterajšej firme. Robila tam skoro tri roky a spočiatku to vraj vyzeralo na skvelý štart. Ako absolventka bola pre nich perspektívna a aj ona videla, že má šancu niečo dosiahnuť.

Žiaľ, všetko sa zmenilo, keď na podobnú pozíciu nastúpila nová kolegyňa. Rovnako vzdelaná, navyše jej nechýbali riadne ostré lakte a svoj kariérny postup zrejme plánovala čo najviac urýchliť. Ani Martine sebavedomie nechýbalo a spočiatku sa jej zdalo smiešne, keď jej kolegyňa párkrát zabudla preposlať informácie o najbližšej porade, alebo jej omylom oznámila neskorší termín odovzdania projektu. Cítila, že to asi bude viac ako zdravá konkurencia, ale naivne predpokladala, že aspoň bude mať motiváciu. Vždy bola možno až príliš zodpovedná a verila, že práve s takým prístupom to dotiahne najďalej. Mýlila sa. Jej kolegyňa sa všemožne snažila zapáčiť nadriadenému aj kolegom. Samozrejme, tým „neambicióznym“, ktorí urobili len to, čo museli a väčšinu času trávili rozoberaním vzťahov vo firme a podobnými vecami, ktoré Martinu vôbec nezaujímali. Takže nebol problém zapojiť ich do rôznych intríg. A tak sa čoraz častejšie stávalo, že keď vstúpila do miestnosti, nastalo ticho, šéf ju volal na koberec pre problémy, ktoré nespôsobila, dával jej na starosť menej dôležité projekty. Vedela, že na postup môže v takejto situácii zabudnúť. Spočiatku sa snažila brániť, ale napokon si povedala, že nepotrebuje robiť v dusnej atmosfére a zmenila miesto. Začala pracovať vo firme svojho kamaráta. Síce za menej peňazí, ale ako povedala, tie stresy jej za to nestáli.

Autor: Zuzana Zajacová, SME ženy, 16/2007