Čakanie na toho pravého - smola alebo naivita?

Večne hľadajúce a večne nenachádzajúce.

Túžia po láske ako z rozprávky. Takej tej ozajstnej, spaľujúcej, obojstrannej. Takej „žili šťastne až kým nepomreli.“ Snívajú o princovi na bielom koni. Ony naozaj veria, že existuje, a že usilovným pátraním ho môžu objaviť. Predstavu, že niekde „tam“ na ne KTOSI čaká, si nedajú vziať.

Často ani netušia, čo, respektíve KOHO vlastne hľadajú. Ich vnútorný zrak vidí PRINCA, osudovú lásku, druhú polovicu skladačky. Abstraktný pojem. Obsah snových fantázií, nápadne sa podobajúcich na presladené lovestories. Nemajú konkrétne predstavy. Žiaden výpočet požadovaných osobnostných vlastností adepta na celoživotnú lásku, načarbaný na zdrape papierika. Chcú len úprimne ľúbiť a byť ľúbené. Napriek ich úsiliu a úprimnej túžbe so železnou pravidelnosťou končia na zlej adrese.

Kto ich pozoruje z vtáčej perspektívy, až pričasto ich hádže do jedného vreca s „devami slobodného ducha a ľahších mravov.“ Áno, niektoré z nich za mesiac vystriedajú viacero postelí a viacero „vzťahov“ krátkej trvanlivosti. Ich zamilovanosť a eufória z nového objektu sa rúti strmo nadol v smere gravitácie každým dňom navyše.

Prelietavé, ľahkovážne, neschopné trvalejšieho vzťahu, promiskuitné...? Tieto ženy nie. Teda nie všetky z nich. Táto zvláštna kategória celoživotných idealistiek sa len potkýna o samé omyly. Niektoré z nich žijú dokonca v naivnom presvedčení, že keď chlapovi ponúknu svoje telo, získajú na večné veky jeho srdce, nebeskú lásku a snubný prsteň k tomu.

Klobúk dolu pred tými, ktoré po všetkých tých krutých prebudeniach nezatrpkli a po každom páde sa v nich odkiaľsi berie sila vstať a skúšať to znovu a znovu.

Dá sa však na to pozrieť aj z toho pohľadu, že „večné smoliarky“ jednoducho MUSIA skúšať. Tieto osoby sa totiž boja samoty. S takmer kŕčovitou dychtivosťou túžia po pohladení, objatí a prejavoch lásky. Nakoľko to súvisí s nejakým rodinným prostredím, výchovou, je otázne. Nedostačujúca láska rodičov? Problematické detstvo? Citová nestabilita? „Smoliarky“ sa snažia niečo si kompenzovať. Zaplátať diery vo vlastnej duši. Veria, že láska je všeliek.

Ich hlavným problémom je, že potenciálneho princa vidia na každom rohu. V každom chlapovi, ktorý je im čo len trochu sympatickejší. Bez toho, aby si dotyčného najprv (objektívne a triezvymi očami ) oťukali, sa vrhnú do vzťahu takpovediac po hlave, nazdávajúc sa, že konečne našli to, čo hľadali.

Takýto prístup však neprináša nič dobré. Len samé trápenia a jazvy na oboch stranách. Často sa stáva, že prvopočiatočná pobláznenosť a nadšenie „smoliarky“ nenechajú druhú stranu chladnou a tá sa do nej zamiluje. Avšak ak nejedna „smoliarka“ zistí, že to nie je ONO, vzťah nenapĺňa jej očakávania a predstavy, zbalí kufre a ide o dom ďalej. Vedomky či nevedomky pri tom zanechá za sebou zlomené srdce a hromadu otázok.

Isté je, že „smoliarky“ hľadať neprestanú. Niektoré tým strávia dekády, na iné sa usmeje šťastie a stretnú niekoho, s kým to bude naozaj ONO. Každopádne by však pri svojich pátracích akciách a následnom empirickom testovaní mali zvýšiť svoje nároky. Urobiť si akú takú predstavu o samej sebe, o svojej budúcnosti. Vytvoriť si rebríček hodnôt a plus-mínus sa ho pridržiavať.

Láska samozrejme nie je na predpis, a nie je to striktná a exaktná veda. Súbor pravidiel podľa ktorých sa treba riadiť. So zoznamom v ruke môžeme praktikovať nákupy v supermarkete a nie hľadať podľa neho potenciálneho partnera.

Zlatá cesta je niekde uprostred. „Smoliarky“ by si však mali raz a navždy ujasniť, čo vlastne, chcú, čo hľadajú. Ešte pred tým, by však potrebovali niekoho, kto by ich schmatol za členky a stiahol späť na zem. Ak sa začnú na veci a na vzťahy dívať realistickejšie, ušetrí im to kopu nezmyselných výstrelov na slepo a slz sklamania.