Zuzana Smatanová: Hodili ma do vody a musela som sa naučiť plávať

Cestou na rozhovor som z jedného obchodu začula pieseň Pár dní, ktorú ste naspievali so skupinou Desmod. Ako sa vám spätne počúvajú vaše skladby?
Svoje nové veci si rada vypočujem, no vôbec nie s nejakým pocitom „samožerstva“ (smiech). Sledujem, či je skladba taká, ako som si predstavovala. No keď prejde istý čas, skôr preladím, keď ju počujem v rádiu.

Prečo?
Robím to prirodzene. Už mám tú pieseň toľkokrát obohranú, že nemám prečo ju počúvať. A to, že ma hrajú na hudobných staniciach, som postupne prestala vnímať.

Čo sa vám preháňa hlavou krátko pred celoslovenským turné?
(Smiech.) Sú to také zmiešané pocity. Je to moje prvé veľké samostatné turné, predtým som vystupovala vždy ako hosť so skupinami Chinaski, Desmod alebo s Mekym Žbirkom. Tým je vo mne zodpovednosť, očakávanie, nervozita a zároveň veľká radosť, túžba hrať. Chcem, aby sa ľudia bavili. Preto sme na tom s kapelou tak dlho pracovali a veľa sme sa o tom rozprávali. Takisto sa veľmi teším, že si môžem robiť veci tak, ako chcem ja. Zasahujem do toho, ako má vyzerať videoprojekcia a celý program. Plním si svoje predstavy.

Na internetovej stránke ste napísali, že minulý rok ste zažili veľa vecí, ktoré vás posunuli v uvažovaní.
Je to pravda. No človek každým dňom rastie, posúva sa niekam ďalej. Minulý rok prišli nové myšlienky, rozhodnutia, pocity a na svet okolo seba sa pozerám inak.

Ako?
S nadhľadom. Predtým ma trápili každodenné veci. Keď náhodou niečo nevyšlo, ako som si predstavovala, veľa som nad tým premýšľala. Teraz to prijímam tak, ako to príde, a viem si uvedomiť, že zajtra bude lepšie. Takisto som minulý rok mesiac čo mesiac na seba naberala panciere.

Sú s tým spojené aj minuloročné články a informácie o tom, že vo vašich piesňach sa objavujú texty Jožka Urbana a iných autorov? Predsa len, dovtedy ste boli skôr miláčikom médií.
Nemôžem povedať, že by sa ma to dotklo. Pretože väčšina ľudí do týchto vecí veľmi nevidí. Ja som mala všetko dohodnuté, schválené. Tie časti, ktoré sa v textoch objavili, som mala odsúhlasené.

No vraj až potom, ako sa to prevalilo na verejnosti.
Jediné, čo na to môžem povedať, je, že to nie je pravda. Toto obdobie som nevnímala ako negatívne, skôr bolo pre mňa inšpiratívnym. Napísala som veľmi veľa textov. Hoci ma neteší, že to bolo na verejnosti takto prezentované, nezaťažuje ma to. Ja viem, ako to bolo, a to mi stačí.

Teraz, keď píšete, nedávate si väčší pozor na to, čo sa vo vašich textoch objaví?
V žiadnom prípade. Keď napíšem niečo, čo mi napadne, nemôžem si overovať, či to už náhodou nebolo niekde použité. Nebudem sa tým zaoberať. A hotovo (smiech).

Po dlhšom období, keď ste sa umiestňovali na prvých priečkach v anketách, súťažiach, vás v ankete OTO 2006 predbehla Katka Knechtová. Ako ste sa na to pozerali?
Úplne reálne. Je tu veľa skvelých speváčok, ktoré si takisto zaslúžia svoj priestor. Nikdy som neriešila konkurenčné boje a myslím, že ja ani iné speváčky nemáme ani čas to riešiť (smiech).

Pred Coca-Cola Popstar ste sa zúčastnili napríklad aj na súťažiach Amatérska gitara alebo Zlatý štít Liptova. To chce dávku súťaživosti a cieľavedomosti.
Je pravda, že veľmi dlho som sa nerada ukazovala pred ľuďmi. Maximálne som doma zahrala svoju pieseň bratovi. Do Amatérskej gitary ma prihlásila spolužiačka. Chvíľu som sa zdráhala, ale keď som zistila, že hlavnou cenou je gitara, povedala som si: Prečo to neskúsiť? Vtedy som zistila, že hudba a bytie na pódiu mi dodávajú energiu, silu, ktoré potrebujem čoraz viac a viac. Páčilo sa mi to, a tak som si povedala, že budem skúšať ďalej. Práve hudba mi dodávala chuť tvoriť, vyžiť sa v tom. S tým som sa prihlásila aj do Coca-Cola Popstar.

Teraz si asi málokto spomenie, že spolu s vami vyhral Peter Adamov. Prečo ste prerazili práve vy?
Neviem pomenovať, kde sa stala chyba, pretože na to určite mal. Možno zaujal akýsi ľahostajný postoj k veciam, ktoré mali nasledovať. Ja som to zvládla aj vďaka ľuďom okolo seba.

No predsa len, s médiami ste sa dovtedy do styku vôbec nedostali.
Pamätám si, že spočiatku som bola veľmi opatrná a niekedy aj zmätená. Zrazu prišli otázky, na ktoré sa ma nikto predtým nepýtal. Oboznamovala som sa s tým čo najrýchlejšie. Niektorí interpreti naberajú skúsenosti dlhší čas a do kolotoča sa dostávajú postupne. Ja som bola hodená do vody a musela som sa učiť plávať.

Pre debutový album ste sa presťahovali do Bratislavy.
Najprv som bývala najmä v hoteloch. Bolo to ťažké obdobie, pretože som musela neustále cestovať a dostala som sa do úplne nového prostredia. Prišla som do Bratislavy – rušného veľkomesta - z krásnej prírody a ticha. Bol to šok, ale v istom zmysle príjemný. Tešila som sa z nových pocitov, zážitkov. Neskôr som si v Bratislave našla podnájom, a teraz je to fajn. Cítim sa tu oveľa viac doma ako kedysi.

Rodičia sa nebáli, že vás odchodom stratia alebo sa zmeníte?
To neriešili, pretože vedia, že mám svoje názory, a tých sa držím. Skôr sa báli o mňa asi ako všetci rodičia o svoje deti. No ja som ich ubezpečila, že som s ľuďmi, ktorým verím a je mi s nimi fajn. Podporu rodičov si nesmierne vážim. Aj preto sa na nich veľmi teším vždy, keď idem domov. Vytvárajú mi zázemie, nachádzam tu útechu a pokoj, ktoré veľmi potrebujem.

Vaša mama bola speváčkou v kapele.
(Smiech.) Spievala v školskej kapele, dokonca aj vyhrali jednu súťaž. Veľmi ju to bavilo, no prišli nové povinnosti. Určite si však prostredníctvom mňa neplní svoje sny. Z jej strany som nikdy necítila tlak, aby som sa prihlásila na hudobnú a podobne. Dlho som si myslela, že pôjdem iným smerom. Inklinovala som k biológii, chémii, chcela som byť laborantkou. K hudbe som sa dostala prirodzene. U nás doma bola prítomná neustále. Neskôr som sa rozhodla pre Pedagogickú a sociálnu akadémiu. Tam som študovala flautu, klavír. Bola som v zbore, s tým prišla gitara a už to išlo.

Piesne, ktoré sa stali neskôr veľkými hitmi, ste napísali v šestnástich rokoch.
Sama neviem, čím to je. No s odstupom času zisťujem, že vtedy som to vnímala s ľahkosťou. Neriešila som, či pôjde skladba na album. Texty som si písala pre seba a odkladala do zásuviek. To teraz nerobím.

Teraz tvoríte pod tlakom?
To nie, pretože to neviem. Keď mi niekto povie, že do zajtra musíš urobiť pesničku, nepodarí sa mi to. Je to iné v tom, že o každej jednej piesni premýšľam viac.

Premýšľate v takom zmysle, či by sa mohla ľuďom páčiť?
Nie, určite nekalkulujem. Skôr pieseň beriem viac do hĺbky. Dlhšie nad ňou sedím. Neviem vysvetliť, prečo, ale uvažujem nad pesničkami intenzívnejšie ako predtým.

Aký je váš vzťah k spievaniu a hraniu na playback?
Žiadny. Za tých štyri-päť rokov som spievala asi trikrát na playback. Vždy to však vzniklo za okolností, ktoré sa nedali ovplyvniť. Nedovoľovala to technika alebo som náhle ochorela a vystúpenie sa nedalo odvolať. Ale boli to skutočne výnimky.

Čo hovoríte na speváčky, ktoré si na tom budujú kariéru?
Nechcem to za nikoho riešiť. Ak sú presvedčené o tom, že je to dobré a dávajú do toho všetko, je to ich vec (smiech).

A spievanie na firemných akciách?
Určite ich neodsudzujem. Sú to veci, s ktorými sa bežne stretávam. Vnímam to ako druh koncertu, takisto ako keď hráme niekde v klube alebo na festivale. Každé má svoju atmosféru a význam.

Mnohí muzikanti hovoria, že im nie je príjemné, keď ich prítomní vnímajú oveľa menej ako občerstvenie.
Keď si predstavím situáciu z druhej strany, že som na večierku s chlebíčkom v ruke a príde mi niekto zahrať, naopak potešilo by ma to (smiech).

Do textov dávate pocity, to, nad čím premýšľate, no o súkromí zo zásady nehovoríte. Neprotirečí si to?
Určite nie. Do pesničiek dám iba toľko, koľko chcem. Neriešim rodinné alebo iné záležitosti. Riešim seba. Nechcem sýtiť trh súkromím, pretože patria doňho ľudia, ktorí na medializáciu nie sú zvyknutí. A nemajú dôvod si zvykať.

V devätnástich rokoch, keď ste začínali, vás označovali za veľmi vyzretú speváčku. Predbehli ste svoj vek?
Vždy som sa pozerala na veci inými očami ako moji rovesníci. Tínedžerské veci som nikdy neriešila. Odmalička som bola hĺbavý typ. Až na strednej škole sa z introverta stal extrovert, ale hĺbavá povaha mi ostala. Veľa vecí riešim v sebe. Možno aj z toho pramenil pocit, že som vyzretá.

Nemáte pocit, že pre kariéru ste prišli o mladosť?
Nie. Užívala som si aj školský život, ale tá chuť pre niečo mi stále chýbala. Skôr som sa v tom našla a vtedy prišiel zlom. Mala som osemnásť rokov a musela som rozhodovať o veciach, o ktorých som nikdy predtým ani nepremýšľala. A moji rovesníci možno nepremýšľajú dodnes.

Nechcete sa vrátiť do školských lavíc? Prihlásiť sa na vysokú školu?
Rozmýšľala som nad ňou hneď po skončení strednej. Dala som si prihlášku do Bratislavy na filozofickú fakultu. Zhodou okolností sa v ten istý deň konala Coca-Cola Popstar (smiech). Momentálne pre mňa vysoká škola nie je aktuálna. Nemala by som čas a nevedela by som fungovať spôsobom – dnes koncert, zajtra skúška v škole. Asi by mi vybuchla hlava (smiech). No určite to prichádza do úvahy neskôr.

Vraj ste uvažovali aj nad Vysokou školou múzických umení, kde ste nafotili fotografie pre náš časopis.
Mala som radosť, že som teraz zacítila vôňu a atmosféru tejto školy. Keď mám čas, stále rada kreslím. Naozaj som nad VŠVU rozmýšľala, no trochu ma brzdilo vedomie, že sú tam aj dejiny, ku ktorým som nikdy nemala vzťah. Môj otec by si to však určite prial a veľmi by sa tešil, keďže je maliar a mal na mňa vplyv odmalička. Rozhodla som sa však srdcom pre hranie.

Zuzana Smatanová (22)
Narodila sa 14. júna v Súľove, kde aj vyrastala. Vyštudovala Pedagogickú a sociálnu akadémiu v Turčianskych Tepliciach. V roku 2003 vyhrala súťaž Coca-Cola Popstar a dostala šancu nahrať svoj prvý album Entirely Good. O dva roky neskôr vyšiel album Svet mi stúpil na nohu. Získala niekoľko ocenení, napríklad zvíťazila v kategórii speváčka na posledných dvoch ročníkoch Zlatého slávika, v ankete OTO 2004 a 2005 či Aurel 2005. Momentálne je na svojom prvom celoslovenskom turné a pripravuje tretí album, ktorý by mal vyjsť v septembri.

Autor: SME ženy, 15/2007