Majiteľky netušených nádejí

„Zrútil sa mi svet,“ presviedča nás Marta Grečová z Bratislavy, ktorá sa presne pred rokom dozvedela o manželovej milenke. Po tomto nemilom priznaní si manžel zbalil veci a odsťahoval sa k svojej o dvadsať rokov mladšej „láske“. „Dodnes sa z toho neviem spamätať. V podstate nie je dňa, aby som neplakala, nepociťovala hnev či krivdu. Dala som mu dvoch krásnych zdravých synov, obaja skončili vysokú školu. Dvadsaťsedem rokov som mu varila, prala, žehlila. Nemala som čas venovať sa svojim záľubám, nikdy som nevysedávala s priateľkami na káve. Všetko som venovala rodine, ktorá sa mi teraz rozpadla,“ opisuje svoje psychické rozpoloženie päťdesiatnička Marta.

V hlave jej víri otázka, prečo? Odpoveď má iba jednu - milenka. Je však možné, aby z harmonického vzťahu jeden z partnerov odišiel? Prípadne, do akej miery musí byť vzťah narušený, keď sa muž rozhodne opustiť svoju manželku a deti? Psychologička Eva Jaššová si myslí, že z idylického pomeru sa neodchádza. Menšie potknutie väčšinou ľudia radi napravia, lebo majú dôvod vrátiť sa. „Vo vzťahu, kde vládne chlad, nezáujem, podceňovanie druhého, uhasený cit, prípadne ho drží iba zvyk, konvencia, ohľady alebo majetky, je riziko, že človek zvyknutý na pohasnuté city sa prebudí živými citmi niekoho iného,“ vysvetľuje psychologička.

Pokiaľ sú však citové vzťahy manželov živé, nezmenili sa na platonický alebo kamarátsky vzťah, môžu sa rôzne pokušenia obtierať o našich milovaných, nádej na úspech je nanajvýš chvíľková. „Zo studeného náručia sa odchádza ľahko a dokonca aj často, je otázkou, nakoľko definitívne. Nestačí iba milovať, ale treba sa snažiť byť aj milovania hodný – plniť občas aj triviálne očakávania, byť spoľahlivý, neurážať druhého, povzbudzovať ho, neotáčať sa často chrbtom k partnerovi. Svet je predsa plný úsmevných, hrejivých únikov,“ pripomína Jaššová.

Prechádzajú fázami
Opustené ženy sa cítia oklamané, podrazené, nechcené, čo im nepridáva na sebadôvere. Zväčša iba ťažko naberajú stratené sebavedomie. Prevažne prechádzajú fázami, pri ktorých sa musia zmieriť a vyrovnať s faktom, že pri nich ktosi nie je. „Na začiatku sa človek utieka tak trochu k nádeji a do fantázie, že hádam to nie je také zlé, definitívne, snáď ide len o prechodné nedorozumenie. Ide o interval boja o toho, kto sa odvrátil. Tieto pokusy nemusia byť márne, ak zostalo ešte dosť toho, čo by mohlo dvoch ľudí možno s novou silou, obohatených o to, že prežili aj krízu, spojiť,“ vysvetľuje psychologička. Ak je situácia nezvratná, prichádza fáza vnútorného vyrovnania sa s faktom. Vyžaduje si trochu sústredenia, úniku do seba.

Človek sa sám potrebuje vzdialiť, „ďaleko od ľudí“ zahĺbiť sa do seba. „V tejto fáze je dobré všetky spoločné fotografie, suveníry ukryť pred zrakom, ale nezahadzovať ich. Možno sa k nim raz v sentimente, už s pocitom odpustenia, vrátime. V závislosti od individuálnej citlivosti by sme mali mať našich opúšťaných pod dohľadom, lebo najmä ženy môžu podobné krízy veľmi citlivo prežívať a podchvíľou môžu pociťovať hlboký smútok, až depresiu. Nie sú výnimočné ani fatálne, skratové rozhodnutia, preto dávajme pozor najmä na ľudí, ktorí sa už liečili na psychiatrii, berú lieky proti depresii alebo ktorí mali v rodine vážnejšie duševné problémy,“ hovorí Jaššová. Záverečná fáza je tá, keď sa treba postaviť pravde zoči-voči. Nadchádza čas, keď má opustený človek vyjsť von, medzi ľudí. Predtým by sme ho do toho nemali nútiť, musí sa sám so situáciou vyrovnať. Po istom čase mu však môžu už pomôcť aj blízki a vytiahnuť ho do spoločnosti, aby mu dali šancu stretnúť človeka. Keď je depresia naozaj veľká, je dôležité obrátiť sa na odborníka. Psychológ a možno aj spovedník určite zohrajú dôležitú úlohu pri vstupe do nového života.

Nový dych
Je dôležité, aby si ženy, bez rozdielu veku, v tomto zložitom období našli oblasť sebarealizácie. Niekoho potešia pracovné úspechy, inému pomôže vylepšená vizáž či šatník či pomoc, ktorú dokáže človek prejaviť osamelým, smutným. „Je toľko možností, aby sa človek utvrdil v tom, že jeho existencia na tomto svete je priam osudová. Zvážme, že máme iba zopár desaťročí na to, aby sme dobre strávili skutočnosť, že sme sa narodili na tejto planéte. Môžeme svoj čas preplakať na pomyselných hroboch tých, čo nás opustili. Na druhej strane si vďaka tomu, že nehodný partner nás už neťaží svojou prítomnosťou (lebo keby bol hodný, asi by tu bol), môžeme spraviť malú oslavu toho, že začíname nový život, nezaťažení minulosťou. Otvárajú sa nám nové šance. Možno nám pohľad na nové slnko zacláňal niekto, koho sme vôbec nemali stretnúť alebo prinajmenšom nemal s nami kráčať celý život,“ prízvukuje na optimistické myslenie Jaššová.

Potrebná veľkorysosť
Problém niekedy vzniká aj pri komunikácii otca s deťmi. Niektoré ženy zazlievajú deťom, že po rozvode, rozchode sa naďalej stretajú s otcom. Pociťujú to ako prejav zrady. Občas deti cielene zamlčia stretnutie s expartnerom. „Ženy by pritom mali byť veľkorysé vo vzťahu k svojim deťom a dopriať im maximum pozornosti, starostlivosti, lásky a povzniesť sa nad to, že im ju dáva práve ten, o ktorom by radšej pomlčali,“ myslí si psychologička. A čo je lepšie, zostať v manželstve alebo naopak pristúpiť na rozvod, aby sa žena lepšie vyrovnala so situáciou? „Rozvod možno pomôže lepšie, definitívnejšie zabuchnúť dvere za minulosťou a azda aj skutočne spoznať partnera. Niekedy až rozchod či rozvod ukáže ľudí takými, akí v skutočnosti boli. Spoznáme, či sú schopní cti, veľkorysosti, priateľstva, alebo či sme stretli niekoho, kto sa ľudskou bytosťou nazýva iba tak trochu zhodou okolností. Napokon, hodnota žiadnej ženy sa predsa neodvíja iba od toho, či sa k nej niekto správa priaznivo, a či nie. Hodnotu si nesie v sebe,“ vyjadruje sa Jaššová.

Nevzdávať sa
Nezabúdajme, že šťastná a žiaduca skôr zaujmeme niekoho iného. Je ľahké byť žiarivá, keď na to máme všetky dôvody. V zložitej životnej situácii sa však musíme naučiť byť výrobkyňou vlastného šťastia. Celkom isto ho potom aj privoláme. „V inzerátoch, v zoznamovacích kancelá-riách vypisujú a vypĺňajú dotazníky mnohí podobní, ktorým sa prihodil kúsok ťažšieho života. Je dôležité prijať to, že sa stávate jednou z členiek spoločnosti ľudí, ktorí sú otvorení novým vzťahom, novým láskam. Ocitli ste sa v zaujímavej spoločnosti majiteľov netušených nádejí,“ dodáva na záver psychologička.

Rozvod v histórii
Civilné moderné manželstvo je u nás ešte pomerne mladé. Jeho korene siahajú do 18. storočia. Rakúsky ríšsky zákon o manželstve vstúpil do platnosti 9. 4. 1870. Od tohto času bol umožnený aj rozvod. Do vtedy sa rešpektovalo manželstvo pred Bohom. Bolo považované za sväté a nerozlúčiteľné. Prvotné bolo privádzať na svet deti, vychovávať ich a navzájom si pomáhať. Základom každého civilizovaného spoločenstva bola, aj je, rodina, k tomu však v tých časoch patril i rod, príbuzenstvo, statky, no určite nie dvaja ľudia. Láska v tých časoch nebola podstatná. Manželstvo bolo postavené na vzájomnej podpore. Boli v ňom rozdelené úlohy: žena sa starala o deti a domácnosť a muž zarábal na živobytie. Postupom rokov mohla prepuknúť láska, no nie vždy to tak bolo.

Kde nájdeme odborníka
Poradenské centrum Križovatky, Žabotová 2, Bratislava, www.krizovatky.sk
Psychologička Dagmar Čáková, Šafárikovo námestie 7, Bratislava, www.dagmarcakova.sk
Neštátna psychologická ambulancia Renáta Bekoová, Hlavná 14, Šaľa
Klinická psychologička Mária Sopková, Horná 60, Banská Bystrica, www.narrativlife.sk
Klinická psychologička Miroslava Heráková, Pajorová 11, Košice, www.psychologickecentrum.com
Psychologická poradňa Oľgy Kostelníkovej, Námestie slobody 26, Humenné, www.ppok.sk

Stali sa kamarátmi
Renáta Ďurišová (39), redaktorka
Renáta do dnešného dňa nedá na svojho exmanžela dopustiť. Nikdy ju fyzicky ani psychicky netýral, nepodvádzal ju, v ich vzťahu neprichádzalo k búrlivým hádkam. Naopak. Vzorne si plnili svoje rodičovské povinnosti. „Kríza, ktorá v našom manželstve trvala dlhšie, bola latentná. Keď sa obzriem späť, viac sme riešili rodičovské veci ako manželské. Rodina síce naoko fungovala normálne, ale nenašli sme si čas na náš vzťah,“ otvorene priznáva. Prečo však po desiatich rokoch manželstva dospeli k záveru rozvod? „Úplnou náhodou som sa manžela opýtala, či ma má rád. Pozrel na mňa a povedal, že áno, ako kamarátku. Táto veta odštartovala celý kolotoč, ktorý nasledoval,“ spomína Renáta. V tom okamihu sa jej podlomili kolená a doslova spadla na zem. Bol to pre ňu šok. Vedela, že manžel to myslí vážne.

Nevracať sa
„Ešte v ten deň sme sa dlho rozprávali. Najskôr som reagovala typicky žensky, hystericky. Postupne som si však pripustila, že má pravdu. Takmer štyri roky sme žili ako kamaráti,“ vysvetľuje. Snažili sa nájsť najprijateľnejšiu cestu pre oboch. Rozmýšľali, či budú žiť pod jednou strechou a nechajú manželstvo naďalej plynúť, nakoniec tak žije mnoho slovenských rodín. Alebo pristúpia na dohodu – nerozvedú sa, ale každý si bude žiť svoj život. Jediná z možností, ktorá sa im zdala najschodnejšia, bol rozvod. „Najskôr som sa snažila náš nereparovateľný vzťah zachrániť. Zúfalo som vyťahovala rôzne tromfy, ktoré na manžela nezabrali a neustúpil zo svojho rozhodnutia. Priznal sa, že už dva roky uvažoval nad tým, ako mi povedať, že v manželstve nie je šťastný, no nechcel rozbíjať rodinu, nechcel syna a mňa nechať iba tak, napospas osudu. Čakal, pokiaľ syn trošku vyrastie, ja sa postavím finančne na vlastné nohy,“ vykresľuje situáciu, v ktorej sa znenazdania ocitla. V tom čase mala pocit, že je lepšie, keď sa veci ututlajú, nepomenúvajú, človek nemusí nič riešiť. Cítila zlosť, ukrivdenosť, zúfalstvo. „V tom období som pracovala na polovičný úväzok na psychiatrii. Denne som tam videla zrútené ženy. Pomohlo mi to k tomu, aby som nerobila rovnaké chyby, akých sa dopúšťali ony. A mala som veľké šťastie na primárku. Dala mi radu, ktorej som sa držala ako kliešť: zabudnite na to, že ste boli partnermi, zatvorte to do šuflíka. Otvorte nový šuflík s názvom rodičia a na tom postavte vašu komunikáciu. Nevracajte sa k tomu, prečo sa to stalo,“ dáva Renáta návod aj ďalším ženám v podobnej situácii.

Najskôr sa rozišli
Napriek dohode o rozvode, rozhodli sa najskôr rozísť. „V prípade, že je to možné, každému to odporúčam. Netreba všetko riešiť v návale emócií, vášne. Jednoducho netreba hneď prať špinavé prádlo pred súdom. Je dôležité naučiť sa žiť oddelene. Za čas rozídenia som napríklad zistila, že som nesamostatná. Pripadala som si ako malé decko, keď som nevedela vybaviť veci, ktoré predtým riešil manžel. Nehovoriac o tom, že som sa rozplakala v obchode, keď som uvidela jedlo, ktoré som vždy pripravovala pre oboch. Myslím, že to bolo dobré aj pre syna. Pomaly si zvykal, že otec nie je stále s nami,“ vysvetľuje postup, ktorý si zvolili. S odstupom času považuje za veľké pozitívum aj to, že nikdy nepovedala pred synom: otec nás opustil. Hoci to bolo pre ňu ťažké, vždy povedala, my sme sa dohodli. Opakovala si, že aj ona má na tomto stave svoj podiel viny. Po vyliečení syna z vážneho úrazu sa rozhodli spoločne mu oznámiť pravdu o začatí rozvodového konania. Sľúbili mu, že nič sa na ich láske k nemu nezmení. Renáta sa s celou situáciou vyrovnávala takmer dva roky. „Po množstve prebdených nocí som si povedala, že sa nepoddám. Začala som si cielene, bezplatne vyrábať endorfíny. Chodila som behať, športovala som, aby som sa zbavila depresie, a vyhýbala som sa priateľkám, ktoré mali rovnaké problémy ako ja,“ vyznáva sa.

Autor: Lea Sobotová, SME ženy, 15/2007