Michaela Čobejová: Vrešťala som od radosti, že žijem

Rada vtipkujete. Skúsme teda niektoré vaše výroky podrobiť malej previerke. Keď nakupujete, tak zásadne v Sisley a Benettone. Je tak?
To som povedala?

No, povedali ste, že máte rovnaký svetonázor ako vaša angličtinárka - teda Sisley a Benetton.
Nakupujem tam, kde sú obchody. A obchody sú v Auparku a Poluse a tam je Sisley a Benetton. Sú to značky, ktoré sú veľmi bežné, ľudia ich normálne nosia, takže si ich kúpim. Vo výpredaji.

Topánky za sedemtisíc korún považujete za kvalitné, nie za drahé.
Topánky za sedemtisíc si nekupujem. A keby som si ich kúpila, tak čo? Keď na to mám, alebo keď na to má niekto iný, nech si kúpi hocičo, je to úplne jedno. Radosť z topánok považujem za rovnocennú radosti z počúvania vážnej hudby alebo z práce v záhrade, z pestovania marhúľ. Človek má robiť veci, s ktorými vnútorne súhlasí, ktoré ho obohacujú a tešia. Nákup drahých topánok medzi ne určite patrí.

Vie váš humor oceniť manžel alebo ho to skôr vytáča?
Musíme sa baviť o manželovi?

Znamená to, že už nijaká zmienka o vašom manželovi nesmie padnúť?
Už sa o ňom toľko popísalo. Je známy nábytkový dizajnér. Prečo sa o ňom rozprávať? Je to rozhovor so mnou.

Jedna otázka sa mi predsa len tlačí na jazyk. V istom rozhovore ste povedali, že okrem iných vecí, ktoré ste v živote chceli zmeniť, ste raz dostali chuť vymeniť aj manžela. Bola to pravda alebo zase len váš humor?
No určite to bol humor, lebo obaja máme na rodinu konzervatívne názory.

Takže o manželovi už ani slovo?
Neviem, čo vás o ňom môže zaujímať.

Napríklad, či naozaj trpí migrénou.
Vy ste asi čítali môj rozhovor v istom ženskom magazíne.

Nebudem tajiť. A dobre som sa pobavila.
Od jednej čitateľky som dostala dojímavý list, že sa jej rozhovor veľmi páčil a že si ho niekoľkokrát čítala, tiež ju veľmi pobavil. Som odchovaná na Denníku Brigite Johnsovej a Pravej blondínke. Mám rada takýto humor.

Máte rada aj ženské časopisy, však?
Ani to by som nepovedala. Ja mám rada všetko možné, všetko ma zaujíma, na všetko som zvedavá. Ženský časopis je dobrý do sauny. Skôr ma zaujímajú knihy. Buď filozofické, alebo knihy o fyzike. Fyzika ma nesmierne baví. Tieto knihy čítam s rovnakou radosťou ako Elle.

Povedali ste raz, že nirvánu si predstavujete tak, že si zaleziete do postele s paštétovými chlebíkmi a čítate knihu. Je to zvyk z detstva?
Paštéta je z detstva. Zacítite vôňu a pripomenie vám to nejakú emóciu. Rovnako na vás môže pôsobiť vôňa slivkových knedlí alebo perkeltu v kuchyni. Chlieb s paštétou je len symbol návratu do detstva - k čítaniu pod perinou s baterkou. Je to návrat ku koreňom. Všetci sa k niečomu vraciame.

Čítali ste veľa už v detstve alebo v čase dospievania?
Stále som veľa čítala. Pre mňa to bol únik pred realitou. Bol to môj najväčší relax.

Čo ste čítali?
Všetko, čo mi prišlo pod ruku. Prečítala som všetky Andersenove rozprávky, Babičku, Troch mušketierov aj jeho pokračovanie. Je tam moja obľúbená pasáž, kde väzeň otvára paštétu a v nej je ukrytý nástroj, ktorým sa má dostať z väzenia. Keď si doma tú knihu otvorím, sú tam zjavné stopy po paštéte, pretože túto
pasáž som veľmi rada čítala práve s chlebom s paštétou.

Čo ste čítali, keď ste mali povedzme pätnásť?
Deti zo stanice Zoo – to bola kniha o drogách, potom Parfum od Süskinda, na gymnáziu sme veľa čítali, vymieňali sme si medzi sebou knihy.

Mimochodom, chodili sme na rovnaké gymnázium, vy – samozrejme - o pár tried nižšie. Mali ste na slovenčine Grandovú?
Grandovú.

Tá prinútila čítať každého.
Áno, bolo to tak. No nečítala som len povinnú literatúru. Nebolo toľko iných podnetov, neboli počítače. Takže sme všetci čítali.

Čítali ste aj knihy o fyzike?
Tie som začala čítať neskôr. Fyzika ma na strednej škole nebavila. Mala som rada sci-fi. Bol taký ruský autor, volal sa Kiril Bulyčov, toho som čítala do nemoty. Písal napríklad, že v roku 2000 už budú všetci žiť v socializme, normálne sa bude lietať do vesmíru - na čo som sa dosť tešila - a budú automaty na jedlo a zmrzlinu. Vraj sa bude dať zobrať si z tej zmrzliny hocikoľko. To som si nevedela predstaviť, taký automat – že zadarmo a hocikoľko. Takto som si predstavovala budúcnosť.

Čo vás priťahuje na fyzike?
Človek sa stále pýta: Kto som, prečo som tu, odkiaľ som prišiel? Také zásadné otázky. Takže, stále na ne hľadám odpoveď.

Čítate aj knihy, v ktorých sa píše, že človek má milovať samého seba.
To sú knihy, ktoré veľmi pomáhajú orientovať sa v tom, ako má človek žiť. Teraz je to aj veľmi módne. Vonkajších podnetov je toľko, že pomaly nie je čas na to, aby človek v tichu rozmýšľal sám nad sebou. Človek by sa však mal milovať len do tej miery, pokiaľ to neobťažuje druhých ľudí.

Myslíte si, že to ľudia vedia – mať radi samých seba? Mám na mysli, či sú schopní mať vyrovnaný vzťah k sebe a byť tak šťastím pre svoje okolie.
Asi by sme si to mali navzájom uľahčovať. Človek, ktorý pozná svoju vnútornú hodnotu, ju asi vie oceniť aj u iných.

Toto vštepujete aj svojej dcére?
Ja jej nič nevštepujem. Ona sa na mňa teraz díva cez prsty. Aj na manžela. Sme podľa nej riadni trpáci, ale čo už. Je v takom veku. Má pätnásť. Ona má svoju osobnosť a svoju cestu a čo bude chcieť, to si vyberie. A čo si vyberie, za to bude musieť niesť aj zodpovednosť.

Patrí vaša dcéra ku generácii, ktorá vie mať rada seba?
V jej veku sa človek zmieta. „Hormóny sa jej ondejú“, ako hovorila naša starká... a vždy, keď neprehovorí viac ako týždeň a už sme trošku znepokojení, lebo na nás len zazerá spoza počítača, tak si povieme, že to príroda tak zariadila, aby to zlaté, milé, rozžiarené bábätko nebolo k nám až tak veľmi pripútané. A my zase k nej. Aby postupne mohla rodičovský dom opustiť, aby sme k nej neboli takí pripútaní. Tak to sa jej darí.

V trinástich rokoch ste vraj v kukurici prežili svoju prvú platonickú lásku.
Viete o mne viac, ako si ja o sebe pamätám.

O koho išlo?
Išlo o takého chlapca. Takého milého chlapca. Prvá láska je prvá. To sú naše tajomstvá, to sa neprezrádza.

Dcéra sa podala na vás?
Čo sa týka miery talentu, keby popracovala a keby ju to bavilo, mohla by ísť aj mojím smerom, ale zdá sa, že pôjde asi skôr manželovým. Skôr výtvarným alebo možno aj hudobným. Má tiež talent na písanie. Nech si sama vyberie, zatiaľ chodí na gymnázium.

Signály mužov, že sa im páčite, vraj nevnímate. Alebo nás opäť len naťahujete?
Som plachý človek. Keby nejaké signály boli, je to, samozrejme, príjemné, ale neprikladám tomu dôležitosť. Žijem v takom uzavretom svete, že vlastne sa mi to ani nestáva. Stretávam sa stále s tými istými ľuďmi už dvadsať rokov.

Po štrnástich rokoch v SND ste odrazu zatúžili po zásadnej zmene a vybrali ste sa vlastnou cestou. Bolo to dobré rozhodnutie?
Každé rozhodnutie, ktoré človek urobí v úprimnosti, je dobré. Bolo to výborné rozhodnutie. Som rada, že som na to nabrala odvahu, lebo – nebolo to ľahké.

Neľutujete to?
Nie, ani sekundu. Skúsila som si iný život, život bez istôt.

Čím je teraz váš život vyplnený?
Začala som nakrúcať Ordináciu v ružovej záhrade. Režírovala som dabing, dabovala som a od júna som nakrúcala seriál, dokumentárny cyklus o lietaní a o konštruktéroch lietadiel v Česku a na Slovensku, ktorý bude vysielať televízia Deko.

Čo z toho, čo ste doteraz robili, vás najviac baví?
Baví ma každá tvorba. Či to už je dokument, kde som robila aj réžiu a písala scenár, ale baví ma veľmi aj hranie. No pri hraní človek nemôže veľmi ovplyvniť finálny tvar.

Takže máte radšej veci, kde môžete ovplyvniť výsledok?
To sa nedá tak povedať. Keď hrám, môžem zo seba dostať všetky emócie, je to určitý druh adrenalínu. Narábať s pocitmi, to chce dávku schizofrénie, je to veľmi vyčerpávajúce, keď to chce človek robiť poctivo. Pri dokumente ide skôr o službu pre iných ľudí, pre nejaké dielo. Bolo to veľmi zaujímavé. Stretla som sa s úžasnými ľuďmi, sú to vlastne blázni. A ja mám veľmi rada bláznov. Aj na Slovensku sú takí, ktorí si postavia lietadlo v obývačke za vlastné peniaze a len preto, že ich to baví, že si chcú niečo vyskúšať. Bola som šťastná, že ja som mohla byť ten človek, ktorý dá o nich svetu signál. Boli úžasní. Takí snívači, fantasti a bolo pre mňa sviatkom sa s nimi stretnúť. Veľa som s nimi lietala, v podstate každý deň.

Lietali ste s ich lietadlami?
Áno, v lietadlách, ktoré si oni zostrojili. Boli to väčšinou „ultralighty“, ale v Česku aj historické repliky z prvej svetovej vojny. Je tam taká letecká skupina - Lietajúci cirkus. Každý pilot vás rád odvezie, lebo sa chce podeliť o zážitok z lietania. To bolo fascinujúce! Vietor nám svišťal okolo uší, otvorené lietadlo hučalo – mala som na sebe všetky tie staromódne veci vrátane okuliarov a koženej bundy. Pilot so mnou robil akrobaciu. Mne bývalo vždy v lietadle zle. No keď som nasadla do historického „éra“, úplne som stratila zábrany. Možno preto, že som vedela, že dole stojí kameraman a nakrúca a že to nemôžem pokaziť. Skrutky, vývrty, beztiažový stav... Pilot napríklad vypol motor, padali sme voľným pádom k zemi. Neviem, ako by som to k niečomu prirovnala. To je taký intenzívny pocit, že keď som vystúpila z lietadla, vrešťala som, pískala a kvíkala od radosti, že žijem. Bolo to úžasné.

Michaela Čobejová (36)
Narodila sa v Trnave. Vyrastala však v Bratislave, kde takmer päť rokov účinkovala v Detskej rozhlasovej dramatickej družine. Hoci ju lákalo aj právo, v roku 1988 začala študovať herectvo na Vysokej škole múzických umení. Počas štúdia hosťovala v divadle Nová scéna v inscenácii Kto sa bojí Virgínie Woolfovej? Po skončení štúdia v roku 1992 prijala angažmán v Činohre Slovenského národného divadla. Spomedzi inscenácií, v ktorých účinkovala, spomeňme: muzikál Ernesta Brylla a Katarzyny Gärtnerovej Na skle maľované, kde stvárnila úlohu Anjela, hry poľských dramatikov Janusza Głowackého Štvrtá sestra (Kaťa) a Slawomira Mroźeka Tango (Ala), Goldoniho komédiu Čertice (Orsetta) a hru Franza Wedekinda Lulu (Lulu). V bratislavskom Mestskom divadle naštudovala hru Posadnutí láskou v réžii herečky Ingrid Timkovej. Stály angažmán SND opustila a dnes sa okrem divadla a televízie venuje aj dabingu, vydavateľskej a producentskej činnosti. S manželom Ivanom má dcéru Ivanu.

Autor: SME ženy, 14/2007