Dôchodok, finále života?

Možno sa na dôchodok pripravujeme z finančného hľadiska, no iba málokto rozmýšľa, čo bude robiť s časom, ktorý nie je vyplnený každodennými pracovnými po-vinnosťami. Dá sa však na niečo, čo sme nezažili, pripraviť? Psychologička Jana Fottová je presvedčená, že áno. „Do určitej miery sa dá na odchod do dôchodku psychicky prichystať. Tento čas neznamená koniec života. Práve naopak, mnohí naberajú nový dych a už pred odchodom do dôchodku sa začnú venovať koníčkom, kontaktovať starých známych, plánovať cesty, ktoré chceli dávno podniknúť. Je dôležité nepremárniť túto šancu,“ vysvetľuje psychologička a dodáva, že vopred naplánovanie voľného času zabráni náhlemu pocitu bezmocnosti, samoty a strate zmyslu života.

Uzatvorená
Bezmocnosť, nepotrebnosť často pociťuje pani Ingrid Gáliková z Malaciek. Dôchodok, do ktorého sa tešila, skomplikoval jej zhoršujúci sa zdravotný stav. „Mám takmer nefunkčné srdce, osteoporózu, problém so štítnou žľazou. Nepatrím k čiperným babkám, ktoré ráno prebehnú všetky obchody, aby zistili, kde je najlacnejšie mlieko. Navyše, začala som zabúdať. Sústavne niečo hľadám, dokážem zabudnúť polovicu nákupu v obchode. Najhoršie je, že si to uvedomujem. Nemôžem pomáhať svojim deťom tak, ako by som chcela, preto sa často cítim nepotrebná. Doslovný „budiš k ničomu“,“ zdôveruje sa šesťdesiatštyriročná žena. Sama sa vzdala aj kontaktu s priateľmi či bývalými kolegami. Hoci ju jej súčasné psychické rozpoloženie neuspokojuje, nedokáže prekonať bariéru a zavolať niektorej z kamarátok. „Nechcem ich otravovať. Nakoniec, určite sa im pomenili ich telefónne čísla,“ reaguje na otázku, prečo nenadviaže na predchádzajúce kamarátske vzťahy. Ingrid rada spomína na obdobia života, keď bola plná energie. Priznáva, že optimizmus, ktorý celý život mala na rozdávanie, sa z nej postupne vytratil.

Strata sociálneho kontaktu
Podľa psychologičky ide nepochybne o veľký zásah v živote človeka. Pokiaľ sa na neho dostatočne nepripraví, môže mať v niektorých prípadoch vplyv aj na jeho povahu. Osoba sa môže stať skleslou, samotárskou či zatrpknutou. „Tento čas je priamo napojený na odchod zo zamestnania, s úbytkom fyzických síl a vyrovnávaním sa s myšlienkou smrti. Mnohí zažívajú pocit osamelosti, pretože odchodom do dôchodku stratili sociálny kontakt, ktorý im poskytovala práca. Strata fyzickej sily im znemožňuje podávať rovnaký výkon ako v minulosti, a to ich často frustruje a napĺňa pocitom zbytočnosti.

S dôchodkovým obdobím života sú spojené myšlienky na smrť a celkovou rekapituláciou života,“ vysvetľuje Fottová. Dôležité je, aby si človek, ktorý prechádza traumatickým obdobím, našiel činnosť, ktorá ho napĺňa. Vzniknutý voľný čas by mal „minúť“ na činnosti, ktoré sú prospešné pre okolie, ale aj pre vlastnú psychohygienu. Môže sa zapojiť do rôznych dobrovoľníckych aktivít, ktoré ponúkajú občianske združenia, kluby alebo študovať, venovať sa záhradke či chodiť na prechádzky do lesa. Možností je veľa. Dôležitú úlohu zohráva dôchodca ako starý rodič. Je nenahraditeľnou súčasťou pri výchove vnúčat. Veď iba starká či starký na dôchodku majú dostatok času na pokojnú prechádzku v parku s vnúčatami. Nenahraditeľní sú aj v prípade zaneprázdnených rodičov, keď môžu vyzdvihnúť vnúčatá zo školy, škôlky prípadne ich odprevadiť na krúžok.

Udržanie kontaktov
Veľký význam na dobrom vyrovnávaní sa s dôchodkom má styk s priateľmi. Napomáha k udržiavaniu sociálneho kontaktu, o ktorý človek odchodom do dôchodku prišiel. „Je nutné zachovať si s nimi aktívne spojenie. Či už osobné, alebo aspoň telefonické. Nielenže sčasti pomáha vypĺňať voľný čas, ale je nápomocné aj pri prekonávaní životných zmien, akou odchod do dôchodku nepochybne je. Prirodzene, neznamená to, že dôchodca bude všetok svoj voľný čas tráviť so starými známymi. Nemôže sa brániť zoznámeniam s novými ľuďmi,“ pripomína psychologička.

V prípade, keď sa naša blízka osoba uzatvára do seba, odmieta komunikovať s okolitým svetom, je na nás, aby sme ju správne motivovali k životu. „Rozhovor a prejavený záujem o človeka je jeden z najzákladnejších liekov. Je dôležité, aby sme mu pomohli nájsť stratenú chuť do života, jeho nový zmysel. Motivovať ho môžeme napríklad aj tým, že ho zamestnáme činnosťami, pred ktorými mu vopred vysvetlíme, ako je dôležité, aby ich vykonával práve on, ako si to vážime a nám to pomôže,“ objasňuje Fottová.

Muži verzus ženy
Štatistiky, ktoré by jasne prezradili, či sa s odchodom do dôchodku ľahšie zmierujú muži, alebo ženy, neexistujú. Zvládnutie tejto zmeny v živote závisí vo veľkej miere od spôsobu života, rodinných väzieb a zmyslu života. Čím je život jedinca aktívnejší a rodinné väzby sú silnejšie, aj odchod do dôchodku je jednoduchší. Ženy si ľahšie nájdu činnosť v domácnosti, muži sa častejšie realizujú mimo domu. Jednoznačne horšie znášajú opustenosť ľudia, ktorí zrazu ostali sami, bez detí, práce, manžela či manželky.

V opačnom prípade manželia – dôchodcovia, ak mali kvalitný vzťah, dôchodok je pre nich pokojným zavŕšením staroby, keď majú na seba viac času. Práve pokoj, rozvaha, nadhľad, ktorí naši najbližší zo seba vyžarujú, by mohol byť aj pre nás prospešný. Majú dostatok životnej múdrosti, ktorá by sa občas zišla aj nám. Tak prečo ju nevyužiť, nevypočuť, neporadiť sa? Stačí tak málo. Nájsť si čas, ktorý s nimi strávime. Nakoniec, neprejde mnoho rokov a budeme v rovnakej pozícii aj my.

Kedy odchádzame do dôchodku
Do 31. decembra 2003 bol dôchodkový vek pre mužov 60 rokov. Novourčený dôchodkový vek 62 rokov sa v praxi nezačal uplatňovať hneď od 1. januára 2004, ale „starý“ dôchodkový vek sa postupne predlžoval. Dnes odchádzajú všetci muži do dôchodku
vo veku 62 rokov. 

Čas odchodu žien do dôchodku sa postupne tiež predlžuje. Do 31. decembra 2003 bol dôchodkový vek pre ženy 53 – 57 rokov veku, a to v závislosti od počtu vychovaných detí. Novourčený dôchodkový vek 62 rokov sa v praxi tak ako u mužov nezačal uplatňovať hneď od 1. januára 2004, ale „starý“ dôchodko-vý vek sa postupne predlžuje. Predlžovanie dôchodkového veku žien je rozlo-žené na obdobie od roku 2004 do roku 2014. Po roku 2014 už bude pre všetky ženy platiť dôchodkový vek 62 rokov bez ohľadu na to, koľko detí žena porodila.

Nechcem sedieť na gauči
Štefan Hollan (68), dôchodca
Na odchod do dôchodku sa špeciálne nepripravoval. Skôr naopak. Nikdy si nepripustil, že nebude robiť. „Pred šesťdesiatkou som išiel do predčasného starobného dôchodku a o tri týždne neskôr som už mal brigádu,“ smeje sa Štefan. Tak je to dodnes. „Okrem toho, že potrebujem peniaze, neviem si predstaviť, že budem sedieť doma na gauči, sledovať televíziu a čakať na smrť. To by ma nebavilo. Chcem byť ešte užitočný,“ vysvetľuje. Priznáva, že má šťastie, lebo pracovať mu dovoľuje jeho fyzická aj psychická sila.

„Dôchodok považujem za rovnako pekné obdobie ako všetky predchádzajúce časti života. Možno keby som mal zdravotné problémy, vidím veci inak, no dnes sa sťažovať naozaj nemôžem,“ tvrdí Štefan, ktorý prešiel rôznymi zamestnaniami. Dnes okrem vrátnika vypomáha aj v švagrovej firme a stará sa o desaťárovú záhradu. Negatíva dôchodku zatiaľ neobjavil, pozitív však vymenúva niekoľko. „Nemusím skoro ráno vstávať, všetko si môžem organizovať tak, ako mi vyhovuje. A konečne máme s manželkou na seba čas. Sme spolu štyridsať rokov, vždy bolo mnoho povinností s deťmi, no dnes máme čas na taký pokojný, nehektický, takmer bezstarostný vzťah. Občas sa smejem, že vyzeráme ako dve hrdličky,“ hovorí plný optimizmu.

Asi to máme v rodine
Libor Kasman (74), dôchodca
„Sníval som o tom, že veci, na ktoré času nebolo, urobím na dôchodku. No zatiaľ som sa k nim nedostal, nemám na ne čas,“ tvrdí bývalý pedagóg. Od nástupu na dôchodok vystriedal množstvo brigád, zamestnaní, dnes vypomáha pri strážení parkoviska. Stále je čulý, plný vitality, optimizmu a elánu. „Určite za to môže genetická dispozícia, nutná dávka zdravia, pohyblivosti a aj to, že sa práci nepriečim. Nezamýšľam sa nad tým, koľko mám rokov, som aktívny, nesedím pred televízorom či na lavičke, nespím celé dopoludnie. Asi to máme v rodine, keďže aj môj otec sa v plnej čulosti dožil deväťdesiatky,“ myslí si Libor.

Okrem práce sa venuje niekoľkým záhradám, najmä ošetrovaniu stromov. Neoddeliteľnou súčasťou jeho života sú aj včely, ktorým sa venuje od detstva. „Ťažké obdobie som prežíval, keď mi pred siedmimi rokmi zo dňa na deň odišla manželka. Našiel som si priateľku, s ktorou sme mali pekný, pokojný vzťah, no ostala chorá a tiež zomrela. Bolo neľahké sa s tým vyrovnať. Samotu však nepociťujem. Ostali mi kamarátky mojej priateľky, a najmä mám dcéru a vnučku. Bývame pod jednou strechou, čo mi robí neopísateľnú radosť,“ dodáva s presvedčením, že život je k nemu žičlivý.

Autor: Lea Sobotová, SME ženy, 14/2007