Cestuje ďaleko, kto veľa vie

Ľudia, čo sa vyberú skúsiť šťastie mimo domova, sa dajú rozdeliť približne do troch skupín. Pre prvých je motiváciou pracovná skúsenosť alebo zárobok, ďalších doďaleka zavedie srdce, lebo sa vyberú za partnerom a poslední hľadajú zážitok alebo dobrodružstvo. U niektorých ľudí sa nájdu všetky spomenuté motivácie. Bolo to tak aj u Elzy Lichvárovej, ktorá od roku 1993 žije v USA. „Dôvodov bolo viac. Prvým bol fakt, že po Amerike som túžila od detstva. Neviem prečo, moje sny boli obrázky z kníh, plagátov a filmov,“ hovorí 34-ročná Elza. „Túžba spoznávať bola určite ďalším. K tomu sa pridala moja dobrodružná povaha,“ spomína s úsmevom. Zostať v Amerike sa rozhodla po práci v letnom tábore a vnímala ju ako veľkú šancu. Rodičia a priatelia sa ju nesnažili odhovárať, lebo vedeli, že by nepochodili.

Doma najlepšie?
Rozhodnutie odísť pracovať alebo žiť do inej krajiny by malo byť založené na pozitívnych hodnotách. Potvrdzuje to aj psychologička Zuzana Kaščáková z Poradenského centra Križovatky: „Príčiny odchodu sú veľmi rôzne a špecifické pre každého človeka a môže nimi byť aj útek od problémov vo vzťahoch, v práci a od stereotypov, alebo hľadanie anonymity.“ Opustiť „rodinné hniezdo“ je psychicky náročné a nie je určené pre každého - sú povahy, ktoré by viac stratili ako získali. „Pre každého vari platí, najmä ak je to prvýkrát, že na rozhodnutie odísť potrebuje odvahu a odhodlanie,“ vysvetľuje Kaščáková. „Na odchod sa s vysokou pravdepodobnosťou neodhodlajú ľudia priveľmi viazaní na rodinu a prostredie, v ktorom žijú. Potrebujú určité zázemie, ktoré by im chýbalo a traumatizovalo by ich to.“

Volanie srdca
Tomu, že nám chýbajú kamaráti a rodina, sa neubráni nikto. Otázkou je iba, ako sa s clivotou dokážeme vyrovnať – či je chvíľková, alebo či nás úplne opantá a privedie k návratu. Univerzálna rada, ako žiť v prítomnosti a nie v nostalgických, často zidealizovaných spomienkach na domov, neexistuje, ale dá sa ovplyvniť, aby nevládli nad človekom. „Netreba sa uzatvárať pred spoločenským životom,“ pripomína Kaščáková. „Je dobré venovať sa aj koníčkom, ktoré sme pestovali doma, lebo dodávajú sebavedomie a pocit bežného života. Človek by si mal uvedomiť všetky svoje úspechy, ktoré v zahraničí dosiahol.“

Veľa ľudí má aj v novej krajine komunitu krajanov, s ktorými sa stretávajú a sú si navzájom „kúskom“ Slovenska. „Som známa tým, že ak je v mojom okolí Slovák, tak ho vyňuchám na kilometre. V slovenskej reštaurácii v New Yorku som bola súčasťou inventára a dovliekla som sem vari každého, koho som poznala,“ žartuje Elza. „Človek si je sám sebe oporou, aj keď nato často zabúda.“ Nestratiť kontakt s blízkymi pomáhajú aj e-mail, internet, telefonáty aj esemeskovanie, ktoré sú lacné a dostupné prakticky všade vo svete. Útechou môže byť aj predstava, že domov sa dá vrátiť vždy. „Riešením môžu byť aj návštevy doma, ak je to možné. Niekedy je jednoduchšie vrátiť sa domov, ako ostať frustrovaný v zahraničí,“ dopĺňa psychologička.

Koľko jazykov vieš ...
Asi jedinou krajinou, kde sa človek nemusí nevyhnutne učiť cudzí jazyk, je Česko. Keď sa však vyberieme inam, je nevyhnutné vedieť aspoň po anglicky, ale ideálne miestny jazyk alebo jazyky. Elza prišla do USA už s dobrou angličtinou a ako hovorí, mala „o stres menej“. Nevýhodou však je, že jazyk sa naučila na Slovensku a zostal jej východoeurópsky prízvuk.

Aj Zuzana Kaščáková odporúča mať znalosti o krajine a ovládať aspoň základy jazyka. „Človek sa vyhne nepríjemným situáciám, keď napríklad chce požiadať o pomoc a nevie ako. Je vtedy viac zraniteľný a jeho psychická nepohoda sa okamžite zvyšuje až po neúnosnú mieru.“ Jazyková vybavenosť samozrejme pomáha aj pri hľadaní práce. Pri posielaní životopisu sa treba obrniť nekonečnou trpezlivosťou a rátať s tým, že nebudeme hneď pracovať vo svojom odbore, respektíve že na začiatku budeme jednoducho zarábať na prežitie.

„Začala som ako mnoho iných dievčat. Bývala som v rodine so štyrmi deťmi a pracovala som ako au pair,“ spomína Elza. „Po večeroch a víkendoch som chodila do školy. Potom som pracovala ako čašníčka a barmanka, prekladala som, a medzitým som si hľadala miesto v právnickej kancelárii.“ Elzin príbeh je dnes splneným (nielen) americkým snom: vedie právne oddelenie úspešnej investičnej firmy v Kalifornii, kam sa presťahovala po dvanástich rokoch z New Yorku.

Každý je mimo domu cudzincom
Niekedy sa pristihneme, že sa na ľudí, čo prišli na Slovensko odinakiaľ, pozeráme pomedzi prsty. Máme pocit, že nerozumieme ich pohnútkam, že je nám cudzia ich mentalita, pristupujeme k nim s predsudkami. S prípadmi diskriminácie alebo pohŕdania sa stretávajú aj Slováci. Môžu im to dať pocítiť kolegovia na pracovisku alebo imigrační úradníci. Je to však skôr výnimka. Elza v práci komunikuje s Američanmi, Európanmi, ale aj s Ázijčanmi. „Moja práca je na medzinárodnej úrovni. Všetci sme cudzinci,“ dodáva. „Raz som sa uchádzala o miesto v jednej známej firme, ale prácu som nedostala, lebo som sa kultúrne nehodila do kolektívu. Dýchal vraj zo mňa veľmi New York a Wall Street, nie Slovensko. Aká irónia.“ Elza svoje rozhodnutie žiť v Amerike nikdy neoľutovala. Otázku, či by sa rozhodla znova rovnako, nazvala milióndolárovou. „Verím, že človek je tu nato, aby spoznával, aby skúsil všetko, aby využil svoj potenciál.“ Cíti sa tu doma, má život naplnený dynamickou prácou, skvelými priateľmi a venuje sa svojim koníčkom. „Zlomový bod prišiel, keď som si uvedomila, že neviem, či sa mi sníva v slovenčine, alebo v angličtine,“ uzatvára Elza.

Je to silné volanie srdca
Marína Dobošová (24), Barcelona, Španielsko
Odišla som v júli 2006. Vždy som snívala práve a jedine o Španielsku, od svojich dvanástich rokov som sa pripravovala na to, že raz sem určite prídem. Bolo to silné a neuveriteľné volanie srdca. Dva dni po promócii som už sedela v lietadle. Najviac sa o mňa bála aj bojí mama, priatelia taktiež neboli nadšení. Nikdy som tu neplánovala zostať, alebo sa tu nebodaj vydať. Na to mám priveľmi rada slovenských junákov (smiech). Chcem sama sebe dokázať, že som schopná byť úplne sama v cudzej krajine.

Najťažšie bolo nájsť si prácu. Desiatky pohovorov trikrát denne a nikdy nijaký výsledok. Najväčším problémom sa ukázala neznalosť katalánčiny, pre ktorú som stratila takmer všetky dobré pozície. Hrdí Katalánci na nej bazírujú takým absurdným spôsobom, že bez nej tu takmer nemáte šancu nájsť si normálnu prácu. Teraz pracujem v americkej spoločnosti a robím administratívu s účtovníctvom. Samozrejme, že to mojim predstavám nezodpovedá, ale z niečoho sa žiť musí. Som novinárka a vo svojej brandži sa tu nemám šancu uchytiť.

Doma som sa šesť rokov učila po španielsky v jazykovej škole. Žiaľ, aj po dôkladnom študovaní jazyka a po preukázateľnej snahe chytiť prízvuk mi nikto neverí, že som zo Španielska. Stačí sa totiž na mňa pozrieť a o zvyšku sa už ani neuvažuje (smiech). Keď miestni zistia, že viem po španielsky a navyše, že som tu šťastná a spokojná a ich krajinu milujem, nemajú dôvod sa správať zadubene.

Od leta som bola doma iba raz. Veľa času trávim komunikáciou s blízkymi. Stále som na ICQ, aj cez víkendy chodím volať do internetovej kaviarne, píšem SMS... Prakticky žijem stále aj tak trochu na Slovensku. Jednoznačne by som odišla znova. Dve zatiaľ najlepšie veci, ktoré som v živote urobila, bolo napísanie môjho prvého článku a cesta do Španielska. Každý nech to skúsi aspoň na pár mesiacov. Je to výborný spôsob, ako skutočne spoznáte samých seba a zistite, čo chcete od života. Nezostávajte tam dlho, domov je domov. Ja sa už veľmi teším, keďže sa na jeseň plánujem vrátiť.

Človek nesmie všetko vešať na jeden klinec
Eva Veleková (56), Furth, Rakúsko
Odišla som pred šestnástimi rokmi, keď sme ja aj manžel stratili zamestnanie. Moje deti vtedy chodili do strednej školy. Mali sme v Rakúsku známych, takže sme sa obidvaja vybrali za prácou. Naše začiatky boli šialené. Pracovali sme v nájomnej stajni a môj muž bol ošetrovateľ. Robili sme za jeden plat, niekedy aj osemnásť hodín denne. Bola som dáma na podpätkoch z vyhriateho panelákového bytu a zrazu som bola v gumákoch a kúrila som v kachliach. Odchádzali sme s predstavou, že sa po štyroch-piatich rokoch vrátime. Nakoniec sa z toho rýchlika nedalo vystúpiť (smiech).

Najťažšie bolo zmeniť socialistické myslenie. Keď sme prišli, mala som pocit, že sme v cudzej rodine na návšteve. Museli sme sa naučiť pohybovať sa medzi ľuďmi. Nevedeli sme, či si môžeme zobrať z chladničky bez opýtania. Bez znalosti reči bolo treba veľa vecí vycítiť. Postupne sme si získali určitú pozíciu, stretli sme ľudí, ktorí nás mali radi. Bolo aj otázkou cti zostať. Ja s povahou bojovníka by som to bola vnímala ako prehru. Mám priateľstvá, ktoré trvajú, odkedy som prišla. Nikdy som nemala pocit úplnej cudzoty, aj jedlo je tu rovnaké, veľa ľudí má slovenské a české priezviská. Pocit domova som získala, keď som tak ovládala jazyk, že som sa mohla s ľuďmi zasmiať. Lebo humor je tu rozdielny. Keď som odchádzala, tak som nemala nijaké očakávania. Odchod som nikdy neobanovala, lebo som spoznala nových ľudí, krajinu a naučila som sa jazyk. Keď som v Čechách, chýbajú mi Slovensko a Rakúsko, a naopak. Mám ustavičný duševný nepokoj, neviem, kde jedného dňa skončím. Zistila som, človek nesmie všetko vešať na jeden klinec.

Slováci v iných krajinách
Oficiálne štatistické zisťovanie o počte Slovákov pracujúcich v zahraničí neexistuje. Občan SR pri vycestovaní do zahraničia nie je povinný hlásiť dôvod svojej cesty na úrade práce a zároveň na našom trhu existuje viac ako 400 sprostredkovateľských súkromných agentúr, ktoré túto službu poskytujú mimo oficiálneho pracovného trhu. Existujú iba hrubé odhady, ktoré hovoria približne o 8 až 10 % z ekonomicky činného obyvateľstva zamestnaných mimo územia SR, čo je asi 240-tisíc.

Do cudziny s deťmi alebo bez partnera
Odpovedá: psychologička Zuzana Kaščáková z Poradenského centra Križovatky
„S deťmi treba o pripravovaných zmenách hovoriť, prípadne ich aj zainteresovať na prípravách. Nie sú kusom nábytku, ktorý so sebou vezmeme, a nič im nemusíme vysvetľovať. Samozrejme, primerane veku by mali dostať viac alebo menej informácií. V mladšom veku sú deti primárne viazané na rodinu a s jej podporou by mali zvládnuť aj sťahovanie a prispôsobovanie sa novému prostrediu. Každé dieťa je však iné a niektoré môže mať problémy s odlúčením od prostredia. V staršom veku sú mladí viazaní aj na svoju skupinu priateľov a je pre nich niekedy ťažšie sa prispôsobiť rozhodnutiu rodičov. Ak je dieťa dostatočne samostatné a napríklad chce dokončiť strednú školu, je možné, aby rodičia uvažovali aj o tom, že dieťa zostane u starých rodičov, blízkych príbuzných alebo v internáte.“

„Odchod jedného z partnerov je samozrejme ohrozením pre vzťah. Treba si uvedomiť, že je to iná forma vzťahu a bude od oboch partnerov vyžadovať viac trpezlivosti a prispôsobivosti. Každý vzťah je iný, a preto sa niektorí vedia vrátiť do fungujúceho vzťahu aj po niekoľkých mesiacoch či rokoch. Iní zistia, že napríklad aj trojtýždňové odlúčenie spôsobilo neriešiteľné trhliny vo vzťahu. Pri dlhodobých pobytoch sú veľmi dobré vzájomné návštevy a využitie moderných možností komunikácie.“

Autor: Saša Petrášová, SME ženy, 13/2007