Silvia Hroncová: Kto chce prísť do cieľa, nesmie sa báť cesty

Prvýkrát vo viac ako 80-ročnej histórii SND je jeho riaditeľkou žena. Ako to vnímate?
Je to zmena, ale veľmi by som nepreceňovala rozdiel medzi vedením muža a ženy. Podľa mňa je najdôležitejšie, aby ten, kto riadi akúkoľvek inštitúciu, poznal jej históriu, súčasný stav a budúce možnosti. Aby mal jasno v tom, čo chce. Ak hovoríme o mužskom a ženskom prístupe k práci, a možno aj k životu, zdá sa mi, že ženy sú v tomto úprimnejšie. Majú menej bočných úmyslov, ide im viac a priamejšie o vec. Netajím svoju radosť z toho, že som riaditeľkou a zároveň prvou ženou vôbec v tejto funkcii v Národnom divadle. Takisto je to však veľká zodpovednosť, ktorú cítim každý deň.

Myslíte, že máte ako žena šéfka výhodu? Sú podľa vás ženy lepšie riaditeľky?
Myslím, že ženy vo vedúcich funkciách, obzvlášť v oblasti kultúry, jej môžu mimoriadne pomôcť.

Ste skôr mierny alebo autoritatívny typ šéfky?
Všetko závisí od situácie a témy. Pracujem a tvorím v tíme. Niekedy sú však situácie, keď treba razantne rozhodnúť. Vtedy som radikálnejšia, lebo viem, že keby som to neurobila, tak by to v konečnom dôsledku nebolo pre túto inštitúciu dobré. Niekedy nastane taká vyhrotená a vážna situácia, že aj keby som chcela, nedá sa ju riešiť mierne a istý stupeň autoritatívnosti je dokonca nevyhnutný. Väčšinou však uprednostňujem otvorený, pokojný a vecný dialóg.

Ako riaditeľka musíte byť racionálna, no ako žena sa určite riadite aj intuíciou.
Áno, v tomto som asi vyvážený človek. Intuícia mi pomáha aj v rozhodovaní v práci, myslím si, že je to silný ženský prvok. Stále je to len jeden z pomocných faktorov. Pri riešení dôležitého problému uprednostňujem svoj osvedčený postup – najskôr si veci pomenujem, zoradím, dám ich do kontextu a súvislostí a urobím následnú analýzu. Niekedy sa mi však osvedčilo nechať väčší priestor intuícii.

Nemajú muži okolo vás problémy rešpektovať vás ako svoju nadriadenú?
To je skôr otázka pre nich. Za seba hovorím, že ja s nimi nijaký problém nemám.

Ako reagujete na kritiku?
Vždy som ochotná dať dostatočný priestor aj otvorenému dialógu a vecnej odbornej diskusii. Treba sa to však učiť. Nikoho neteší, keď mu niekto povie, že niečo robí zle. Okamžitá reakcia je nesúhlas. Neverím nikomu, kto hovorí opak. Ja som sa však naučila počúvať, a keď ma netlačí k okamžitému rozhodnutiu čas, nechávam iné názory na seba pôsobiť, vraciam sa k nim. Ak sú vystavané na správnych základoch, ponúkajú alternatívu, ktorá je skutočná a zvládnuteľná, obyčajne príde chvíľa, keď ma presvedčia.

Spomínali ste manažérske schopnosti. Odkiaľ ich máte, keďže ste vyštudovali divadelnú vedu a estetiku - dva teoretické odbory?
Manažérske schopnosti sa nedajú naučiť, v prvom rade to človek musí mať v sebe. Osobne poznám množstvo excelentných manažérov, ktorí sa tomu v škole ani zďaleka nevenovali. To, že som vlastne vyštudovaná teoretička - teatrologička zatiaľ
nepociťujem ako nevýhodu. Skôr som veľmi rada, že oblasť, ktorú manažujem, vcelku dobre poznám, že som v nej vzdelaná.

Aké sú vaše súčasné pracovné priority?
Dnes ich máme naozaj veľa. Ocitli sme sa vo veľmi komplikovanej situácii, ktorá je spôsobená sklzmi stavebníkov, technológov a investora. Na otvorenie divadla sa pripravujeme vo veľmi neštandardnom režime, ale vďaka plnému nasadeniu divadla veríme, že 14. apríla ho otvoríme. Preberať budovu, ktorá sa stavia vyše dvadsať rokov a ktorá vždy mala množstvo pánov, ktorí o nej rozhodovali, je náročné. Keby sa dodržal pôvodný harmonogram, podľa ktorého mala byť stavba dokončená k 30. septembru 2006, bol by celý proces preberania nových priestorov oveľa jednoduchší. Prioritami teda sú – presťahovať sa do nového divadla, od 14. apríla spustiť prevádzku a postupne vytvoriť v priestoroch nového divadla také podmienky a zázemie, aby sme nestratili dôveru našich doterajších divákov a zároveň, aby sme získali nových priaznivcov.

Tohtoročná divadelná sezóna je pre SND mimoriadne náročná a prelomová. Čo môžu diváci v novej budove od otvorenia divadla až po ukončenie sezóny vidieť?
Divadlo otvoríme operou Eugena Suchoňa Krútňava v réžii Juraja Jakubiska a v novom hudobnom naštudovaní dirigenta Ondreja Lenárda. Činohra pripravuje niekoľko premiér, medzi nimi napríklad hru Karla Čapka R.U.R., hru Viliama Klimáčka Kto sa bojí Beatles a v júni si pripomenieme významné jubileum herečky Márie Kráľovičovej, ktorá sa predstaví v pôvodnej slovenskej hre Táne Kusej S mamou. Balet pripravuje dva projekty – svetovú premiéru autorského projektu riaditeľa Baletu SND Mária Radačovského Warhol a pôvodnú baletnú rozprávku pre deti Popolvár skladateľa Antona Popoviča, choreografa Jána Ďurovčíka a autora libreta Ľubomíra Feldeka. Opera plánuje uviesť Verdiho Trubadúra v réžii Martina Bendika. Okrem toho do konca sezóny budú v priestoroch nového divadla prebiehať dva festivaly – festival pôvodnej slovenskej drámy Nová dráma a Medzinárodný festival súčasného tanca Bratislava v pohybe. V priestoroch divadla bude aj niekoľko výstav venovaných dejinám SND. Výstavy budú dôkazom toho, že SND prichádza do nových priestorov s neprehliadnuteľnou, výraznou, takmer 90-ročnou históriou.

Činohra Slovenského národného divadla hrá v priestoroch Divadla P. O. Hviezdoslava a na Malej scéne SND do konca marca. Aké sú plány s týmito budovami a aký bude osud historickej budovy SND na Hviezdoslavovom námestí?
Z budov Divadla P. O. Hviezdoslava (DPOH) a Malej scény sa Činohra SND plánuje vysťahovať do konca apríla. Našim želaním je, aby sa DPOH stalo mestským divadlom a aby sa zachovalo výlučne na divadelné účely. Sme radi, že okrem novej budovy SND Slovenskému národnému divadlu zostáva historická budova. Novinkou v tejto budove je, že od konca apríla v nej okrem súborov Opery a Baletu začne účinkovať aj Činohra SND so svojím „klasickým“ repertoárom. Historická budova SND bude fungovať v podobnom režime ako Zlatá kaplička v Prahe.

Chcete divadlom osloviť širokú verejnosť, nielen bratislavskú elitu, no zároveň plánujete zvýšiť cenu lístkov a parkovného? Neprotirečí si to trochu?
Nie, neprotirečí. My budeme ponúkať priestor pre komerčnejších divákov, aj pre intelektuálnejšie publikum. Naša cenová politika bude čo najviac zohľadňovať viaceré umelecké, sociálne a generačné aspekty. Treba však povedať, že v porovnaní s inými bratislavskými divadlami sú v súčasnosti ceny našich lístkov často nižšie. A to je paradox.

Máte za sebou aj pred sebou veľmi náročné obdobie. Ako sa vyrovnávate so stresom?
Rada chodím mimo Bratislavy, konkrétne na stredné Slovensko. V Kokave nad Rimavicou žijú moji svokrovci a u nich si pripadám ako v inom svete. Je to pre mňa veľký relax, rovnako ako návšteva mojich rodičov v Senci.
Mojím najväčším relaxom je však more. No a keď som naozaj vo veľkom strese, rada nakupujem.

Nosíte si pracovné problémy aj domov?
Určite nie. Snažím sa prácu doma neriešiť a čo najmenej rodinu zaťažovať. Aj manžel má náročnú prácu a tiež sa naučil nenosiť si ju domov. O práci sa rozprávame iba výnimočne. Skôr sa vzájomne upozorňujeme, že ak niekto nedokáže veci zvládnuť cez pracovný čas, svoju prácu asi nerobí dobre. Veľmi dobre mi padne, keď večer prídem a pri svojich najbližších zabúdam na všetky tie stresy. Na druhej strane je príjemné žiť s pocitom, že ak je mi ťažko, sú tu moji najbližší, o ktorých sa môžem kedykoľvek oprieť a poradiť sa s nimi.

Vašej rodine muselo byť jasné, že po nástupe do funkcie riaditeľky už na nich nebudete mať toľko času. Ako to doma prijali?
Moja rodina ma podporuje v akejkoľvek práci, navyše zažili moje riadenie v Divadelnom ústave, takže na pozíciu mamy a manželky, ktorá je niekde riaditeľkou, už boli zvyknutí. Rodinné prostredie mám naozaj pohodové a príjemné.

Ako vníma vysokú funkciu svojej mamy váš syn?
On to nijako zásadne nerieši. Osem rokov som viedla Divadelný ústav a preňho som sa vlastne len presunula o pár ulíc inam. Syn Dominik má pätnásť rokov, je prvák na ŠUV na fotografii. Mladí ľudia v jeho veku majú o našom svete svoje predstavy. Celkom mi pomáha, keď sa na problémy, ktoré sa mne zdajú obrovské, pozriem jeho očami. Trochu tínedžerskej irónie a zdravého dešpektu by som naordinovala každému riaditeľovi aj politikovi.

Stíhate ešte stále aj domáce práce?
Otvorene priznávam, že v súčasnosti nie. Mám však veľmi tolerantnú rodinu a aj domácu pomocníčku.

Prečo podľa vás prevládajú u mladých ľudí pred divadlom skôr komerčné formy zábavy – kino, počítače, video, televízia a podobne?
Divadlo má v súčasnosti iné spoločenské postavenie ako v minulosti. Aby prilákalo divákov, musí urobiť oveľa viac ako kedysi. Už teraz viem, že aj Národné divadlo musí na rozličných úrovniach viac dať o sebe vedieť. Je alternatívou k médiám, vo svojej podstate je jedinečné a unikátne. Dokáže reagovať na aktuálne javy v spoločnosti, priviesť ľudí k hodnotám, ponúka im emočné a sugestívne zážitky, dokáže preniesť divákov do inej reality, ďaleko od každodenných problémov, stresov a často aj k sebareflexii. A to je na divadle stále to fascinujúce. Médiá majú svoju silu, vplyv, ale aj možnosti pomôcť prilákať mladých ľudí do divadiel. A práve tu vidíme priestor na väčšiu spoluprácu s nimi. Mladí ľudia nie sú bez názoru a hodnotových kritérií. Tie sú však súčasné, teda ovplyvnené svetom, do ktorého sa narodili. Oni sa už nepamätajú na svet bez mobilov a internetu. Ak ich chceme získať, musíme sa im prihovoriť jazykom, čo ich priláka aj k nám.

Máte čo sa týka divadla vzor niekde v zahraničí?
Niekoľko rokov navštevujem Národnú operu vo Varšave. Dokážu zaplniť takmer dvojtisícové hľadisko mladými divákmi. To je pre mňa fascinujúce. Samozrejme, že spolupráca so zahraničnými národnými divadlami je pre nás veľmi potrebná, ale aj inšpirujúca. Mimoriadne sa teším na spoluprácu s pražským Národným divadlom. Otvárame sa aj ďalším krajinám a samozrejme pokračujeme aj v spolupráci kontaktmi, ktoré boli začaté pred mojím príchodom.

Na post riaditeľky ste nastúpili v zložitom období SND. Aj po ôsmich mesiacoch cítite túto prácu naďalej ako výzvu?
Áno, pretože toto divadlo mám veľmi rada a verím tomu, že len čo človek robí s láskou, robí dobre. Hovorí sa, že kto chce prísť do cieľa, nesmie sa báť cesty, či je rovná, alebo kľukatá...

Silvia Hroncová (42)
Rodená Bratislavčanka vyštudovala na Filozofickej fakulte UK v Bratislave divadelnú vedu a estetiku. Ako teatrologička so zameraním na súčasnú slovenskú drámu a národnostné divadlá pôsobila od roku 1988 do roku 1996 v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie v Bratislave. Od tohto obdobia pôsobila ako šéfredaktorka časopisu Divadlo v medzičase a zároveň bola spoluautorkou projektu Divadelné dosky a členkou festivalového tímu Divadelná Nitra. V januári 1999 sa stala riaditeľkou Divadelného ústavu a členkou Rady slovenských inštitútov pri Ministerstve zahraničných vecí SR. V roku 2006 ju 14-členná komisia zvolila za generálnu riaditeľku Slovenského národného divadla. Je vydatá a má pätnásťročného syna.

Autor: Eva Miklánková, SME ženy, 12/2007