Mária Štraneková: Navrhujem šaty pekné na druhý pohľad

Po tom, ako ste vo februári získali titul Top Styl Designer na brnianskom veľtrhu, ste povedali, že na Slovensku by ste asi nevyhrali. Prečo si to myslíte?
Možno preto, že robím módu na hrane – avantgardnú s myšlienkou a nie klasicky krásnu, komerčnú, ktorá robí ženu na prvý pohľad dokonalou. A myslím si, že na Slovensku ľudia stále preferujú práve takúto módu.

Kolekcia Protection, s ktorou ste sa zúčastnili na súťaži, mala predstavovať spojenie medzi módou, ekológiou a človekom. Mohol váš cieľ pochopiť aj laický divák?
Možno ho nepochopil na prvý pohľad, ale viem, že kolekcia zanechala v divákoch istý pocit a otázky „prečo?“ Môj zámer vidia na druhý pohľad. Poukazovala som na ekologické otázky, ktoré sú tu podľa mňa prítomné a doslova visia vo vzduchu – ako napríklad otázka recyklácie. Ďalej som poukázala na vzťah medzi mužom a ženou. Všetky ženské modely z kolekcie, väčšinou v sivo-čiernych farbách, boli vytvorené z pánskych vecí ako košeľa alebo plášť.

Čo ste tým chceli dosiahnuť?
Protection v preklade znamená ochrana a toho som sa aj držala. Tým, že som prerobila už existujúce odevy, som chcela poukázať na problém nadprodukcie a konzumu – čiže ochrániť prírodné zdroje. A tým, že som ženu obliekla do pánskych odevov, som ju chcela ochrániť. Takpovediac som ženu zahalila do mužskej sily. Takisto som v kolekcii použila veľmi jasnú žltú, a to aj na mužoch. Vyjadrila som tým nové spojenie, energiu a zároveň som tým chcela upozorniť na to, aby aj muži dali trochu viac vtipu do obliekania. Často ich vidieť v rovnakých, jednotvárnych oblekoch. Tá jednotvárnosť - šedivosť na uliciach doslova ubíja.

Máte pocit, že ľudia ktorí chodia v kostýmoch a oblekoch nemôžu byť vo svojich šatách spokojní?
Samozrejme, že môžu. No stále je tam istá konzervatívnosť, ktorá ich nemôže uspokojovať, pretože nevyjadrujú svoju osobnosť naplno.

Niekoho možno práve takéto oblečenie najlepšie vystihuje.
Áno, pripúšťam to, ale podľa mňa tak nad oblečením oveľa menej rozmýšľajú. Odev hovorí o osobnosti, nositeľovi veľmi veľa. U nás je zatiaľ zvláštny prístup k móde – buď som od hlavy po päty oblečený v značke, a teda som „trendy“, alebo som sivý a chcem splynúť s davom. Keď je niekto iný, ľudia sa naňho pozerajú cez prsty. Je to možno aj preto, že sme boli dlhé roky izolovaní od celého sveta, a tak väčšina ľudí hľadá v jednotvárnosti šťastie. Len aby náhodou nevzbudili pozornosť. Preto sú nervózni z inakosti, boja sa zmeny. Naša generácia je však odlišná, cení si dnešnú slobodu.

Hovoríte o tom, že človek by sa mal cez oblečenie dokonale vyjadriť. Niekto však môže argumentovať tým, že je to aj otázka peňazí a času, ktoré často nemajú.
Podľa mňa je to dosť nelogické, lebo keď si niečo oblečiem, je to moja druhá koža a trávim v tom väčšinu dňa. Práve to by mal byť prvý a veľmi dôležitý výber - aby som sa v šatách cítil dobre a mal k odevu úctu. Aj lacné alebo nie príliš zaujímavé veci sa dajú veľmi ľahko oživiť. Netreba sa báť byť kreatívny, a to nielen vo výbere odevu.

Móda ako médium
Na vašich modeloch sa objavili visačky, ktoré namiesto o ošetrení šiat hovoria o tom, ako sa má človek starať o seba.
Sú to takzvané „Life care instruction“ – „Rady na ošetrovanie života“. Moje visačky nehovoria o tom, pri koľkých stupňoch máme odev prať alebo či ho môžeme žehliť. Skôr ako o odev som sa zaujímala o človeka. Ku klasickým symbolom som priradila vety typu – Vyžehlite si zlé skutky, Vybieľte myšlienky, Snažte sa nebyť suchí alebo Milujte sa navzájom.

Ako vám to napadlo?
Som veriaca, zaujíma ma človek – jeho duša, osobnosť, a to všetko sa spojilo. Nosila som to stále v sebe a chcela som sa k tomu vyjadriť. Práve visačka bola prijateľným spôsobom, ako hovoriť o veciach, o ktorých rozmýšľam. Rada robím šaty zaujímavé na druhý pohľad. Navonok by mali zaujať dokonalosťou strihu. Vnútri sa vyjadrujem na podšívke maľbou a grafikou ako umelec. A do tretice - visačka predstavuje moje posolstvo a vlastne dáva celým šatám koncept.

To znamená, že istým spôsobom chcete človeka ovplyvniť, povedať mu niečo. Prečo je to pre vás také dôležité?
Keď som začala robiť módu, zaujímala som sa iba o povrch. Aj ja som spočiatku chcela byť dokonalá, ako to nariaďovala móda a sama na sebe skúsila, že pre človeka nemusí znamenať iba šťastie. Módu mám rozdelenú na dve časti. Jedna je najmä o peniazoch, sezónnej zmene, trendoch a marketingu. Ja sa snažím pracovať s tou druhou časťou, ktorá je viac o kreativite, umení. Ako systém je móda výborné výtvarné médium, dá sa ňou veľa povedať, keďže sa dostane veľmi rýchlo medzi ľudí. Je to neustála zmena, sila, náboj.

Nie je to tak trochu naivný prístup?
Masovosť, komerčnosť, marketing pre ľudí, čo sa chcú obliecť, sú prirodzené, ale už to niekedy prevyšuje mieru únosnosti. Hľadám si svoju cestu, a nachádzam čoraz viac ľudí, ktorí sú naklonení práve týmto myšlienkam a zaujímajú sa o človeka samého. Či už som to našla v zahraničí, kde je tento smer veľmi viditeľný, alebo
v prácach návrhárov, ktorí tvoria skôr ako umelci a istým spôsobom niekedy stoja proti komerčnej móde.

Najznámejšou rebelantkou v tomto svete je hádam Vivienne Westwood.
V podstate s tým začala. Zaujala inakosťou, taktiež je to veľmi silná osobnosť. Alexander McQueen je istým spôsobom takisto rebelant, ale ženské telo vie urobiť skutočne dokonalým, kým Vivienne túto dokonalosť narúša asymetriou. McQueen je inovatívny v rámci prehliadok a spolupráce s inými umelcami. Pre mňa je však vrcholom módneho systému belgický návrhár Martin Margiela. Módu berie ako celok, systém, s ktorým pracuje. Modely sú jednoduché, nositeľné, no cítiť tam umeleckého ducha. Jeho projekty taktiež ľuďom odkazujú: „Zamyslite sa, o čom je vlastne móda?“

Slovenských návrhárov ste nespomínali. Čo hovoríte na módu u nás?
Existuje tu v rámci svojich možností, istým spôsobom sa aj posúva vpred. No naozajstný módny systém tu ešte v plnom rozsahu nefunguje. Viem, že sa otvárajú obchody svetovo známych značiek, ktoré sa v zahraničí považujú už za bežne dostupné, a tým doslova až nezaujímavé. Napríklad v Londýne sa najviac hodnotí originalita od návrhára, dizajnéra, istá autenticita, aj keď je menej známy. Ľudia tam chcú byť iní. Zo západu k nám prichádza kadečo, tak azda aj toto raz prenikne k nám (smiech).

AKO sa TO ZAČALO
Pochádzate z malej dedinky Prosné, ako ste sa dostali k móde? Alebo si ona našla vás?
Už ako malá som začala kresliť, sama som sa učila šiť, keďže moja rodina vzťah k umeniu a móde nemá. No ja som si vždy išla za tým, čo som chcela. Musím priznať, že v rámci dediny som vytŕčala (smiech). Vnímali ma ako zvláštne dievča a do istej miery som bola odsudzovaná za svoje obliekanie alebo názory. Bol to však taký silný pocit vyjadriť sa prostredníctvom oblečenia, že nemalo zmysel proti nemu bojovať.

Spomeňte nejaký zo svojich modelov, v ktorom ste vyšli na ulicu a rozprávala o tom celá dedina.
Napríklad som nosila tri košele naraz, sukňu na nohaviciach, alebo dotrhané veci. Samozrejme som si ich potrhala sama a schválne. Dodnes mi niečo z tej rebélie ostalo. Potom som odišla do Trenčína na strednú priemyslovú školu odevnú. Práve tam som si uvedomovala, že toto bude cesta, ktorou pôjdem.

Tá sa časom určite menila.
Spočiatku som chcela protestovať proti svetu, teraz chcem vyjadriť veci prijateľným spôsobom. Nechcem kričať, ale chcem pomáhať. Tam vidím ten najväčší rozdiel. No od začiatku až doteraz mám rovnakú inšpiráciu – tvoriť nové a zaujímavé veci, nebyť ako ostatní.

Ostatní by asi ani neboli takí trpezliví ako vy. Na Vysokú školu výtvarných umení ste sa dostali až na štvrtýkrát. Prečo vám na tom tak záležalo?
Na prijímačkach do odevného ateliéru bolo zvyčajne prihlásených okolo sto uchádzačov, prijatí boli dvaja-traja študenti. Musela som čakať (smiech). Dnes nechápem, prečo a ako som to mohla vydržať, ale keď si raz niečo zaumienim, tak sa toho nepustím, kým to nevyjde. Vtedy som to vnímala ako boj a každé neprijatie bolo pre mňa osobnou prehrou, ale nechcela som to vzdať.

Určite existujú návrhári, ktorí sú zná-mi, uznávaní aj bez vzdelania v tomto odbore.
Pravdaže, móda sa dá robiť aj bez vzdelania. Dá sa jej venovať, aj keď ste dobrý krajčír, ktorý má isté videnie a estetické cítenie. Ja som sa však zaujímala nielen o módu, ale aj o jej teóriu, históriu, umenie, estetiku, filozofiu. Chcela som vidieť ďalej. Viem, že keby som tieto veci študovala sama, nedozvedela by som sa toľko. VŠVU mi otvorila dvere do zahraničia, takisto som stretla veľa mladých a rovnako zmýšľajúcich ľudí.

U McQUEENA
Vaša trpezlivosť sa prejavila aj vo chvíli, keď ste sa niekoľko rokov pokúšali dostaťna prax k zahraničnému návrhárovi.
Bol to dlhodobý proces, ktorý sa ešte nekončí, pretože stále hľadám. Toto obdobie trvalo štyri roky, počas ktorých som poslala množstvo životopisov do desiatok dielní, no nikto sa mi neohlásil. Najprv som si myslela, že dôvodom je práve Slovensko a naše vzdelanie tu nedosahuje úroveň iných európskych univerzít. No keď som sa konečne dostala do zahraničia, videla som, že kvalita je porovnateľná. Začala som byť drzá. Do listov som napísala, čo som, kto som a že sa nemusím hanbiť za to, kde som študovala. Štvrtý rok som konečne dostala pozitívne ohlasy. Pozývali ma na pohovory, vzali ma do troch štúdií naraz. Rozhodovala som sa medzi Dublinom a Londýnom. Nakoniec vyhral Londýn a stáž v dielni známej londýnskej značky Preen.

V čom spočívala?
Dostala som nákres, látku a strih, z toho som vytvorila model a potom sme spolu s návrhárom isté veci upravovali. Môj deň sa začínal ráno, s polhodinovou prestávkou na obed sme pracovali takmer v kuse, často až do noci. Bolo zvláštne, že v tomto štúdiu bolo úplné ticho, všetci zaujato pracovali. V dielni Alexandra McQueena sa už dalo aj rozprávať, takže som sa od študentov veľa dozvedela. Mohla som tam, obrazne povedané, nazerať do zásuviek. Videla som fantastické materiály, strihy v archíve, jeho staršie kolekcie. Tak trochu som mohla sledovať, pre mňa zatiaľ neskutočný systém obchod – predaj.

Aká bola vaša cesta k Alexandrovi McQueenovi?
Drzá (smiech). Hoci som bola na jednej z vysnívaných stáží, stále som mala v mysli McQueena, ktorý bol určitou métou. Veľa som predtým o ňom študovala. Keďže mi neodpovedali na telefonáty, životopisy, v jeden deň som sa tam vybrala osobne. Doslova som preskočila recepciu a vošla do jeho kreatívneho štúdia. Všetci ostali šokovaní, ako som sa tam dostala, čo tam robím. Keď som im vysvetlila situáciu, jeho asistentka mi povedala: „No toto sa nerobí azda ani u vás na Slovensku!“ (smiech) Asi som ich však zaujala, pretože ma vyzvala, aby som jej ukázala portfólio a po pár minútach ma prijala.

O mnohých módnych návrhároch sa hovorí v spojitosti s ich manierami. Aký je McQueen?
Štúdio bolo hierarchicky rozdelené, pracovalo tam asi dvadsať študentov a sedem jeho asistentov. Chodil nás pozerať, ale priamo sme s ním komunikovať nesmeli. Je to také nepísané pravidlo. Na prvý pohľad je veľmi nenápadný, keď som ho videla, ani som nezaregistrovala, že je to on. No to vyžarovanie bolo citeľné. Podľa mňa je to úžasný človek. Istý čas mal problémy s drogami, zmenil sa, ale teraz sa dá povedať, že je to taký pokorný 37-ročný módny kráľ.

Stretávali ste tam iných mladých slovenských návrhárov, ktorí to skúšali týmto smerom?
Napríklad McQueenova asistentka mi povedala, že som prvá zo Slovenska. Bolo tam veľa Nemcov, Francúzov, Japoncov. Slovenskú módu a návrhárov tam pravdupovediac takmer vôbec nepoznajú, tak dúfam, že čoskoro budú (smiech). V Londýne som spoznala pár ľudí z oboru a podľa Angličanov sú slovenskí dizajnéri veľmi kreatívni a všestranne zruční.

Čo vás čaká v najbližšom čase?
Chystá sa nafotenie mojej kolekcie na kampaň letných veľtrhov Style Kabo, následne výstava v Prahe v galérii Liběny Rochovej. Škola, tvorba a písanie dizertačnej práce. Prípravy na vytvorenie novej kolekcie do Brna. Najviac by ma potešila realizácia modelov, ale čo sa týka Slovenska a Česka, som už trochu skeptická. Podpora mladých návrhárov je nesmierne malá, neexistuje tu firma, miesto, kde by sa mohli uplatniť alebo čo i len ich podporiť.

O zahraničí už nepremýšľate?
Stále rozmýšľam o svojej budúcnosti. Zatiaľ som slobodná, odísť za hranice nie je pre mňa problém, ale rada by som pôsobila aj na Slovensku a pomaly si budovala niečo stabilné.

Mária Štraneková (30)
sa narodila v Prosnom, okrese Považská Bystrica. Vyštudovala Strednú priemyselnú školu odevnú v Trenčíne, neskôr bratislavskú Vysokú školu výtvarných umení v ateliéri odevného dizajnu pod vedením doc. Júlie Sabovej. Tu stále pokračuje v doktorandskom štúdiu. V rámci stáží pôsobila na Univerzite v Newcastli, na vysokej škole umelecko-priemyselnej v Prahe - v ateliéri Josefa Ťapťucha, odbornú pracovnú stáž absolvovala v módnom štúdiu Preen a u Alexandra McQueena v Londýne. So svojimi kolekciami a výtvarnými prácami sa zúčastnila na viacerých prehliadkach a súťažiach, napríklad v Paríži, Londýne, Číne alebo v Berlíne. Naposledy získala titul Top Styl Designer na brnianskom veľtrhu Styl, ktorý spolu s veľtrhom Kabo patrí medzi najvýznamnejšie podujatia svojho druhu v strednej a východnej Európe.

Autor: SME ženy, 11/2007