Pes, priateľ človeka

Veľa ľudí je presvedčených, že mať psa znamená v prvom rade kopu povinností a stratu slobody. Je pravda, že mať doma psíka je veľmi zodpovedné a neraz časovo náročné. Psíčkari však vedia oceniť, ako veľa mu jeho štvornohý kamarát do života dal a koľko radosti doniesol do jeho domova.

Pre koho je pes vhodný?
Z praxe psychoterapeuta Karola Kleinmanna z Psychologického centra Salvus v Bratislave je domáci kamarát vhodný najmä pre ľudí, ktorí trpia pocitom samoty, straty, prechodnými depresívnymi náladami. „Pes je totiž ideálny spoločník aj pre takých ľudí, ktorí potrebujú do svojho života zaviesť režim. Pri psoch musí človek prispôsobiť svoj čas tak, aby mal každý deň istú pravidelnosť.“ Obéznejším alebo starším ľuďom pomáha psík pri pohybových aktivitách. Takisto sa zaznamenalo zlepšenie psychického stavu u starších ľudí, ktorým napríklad umrel partner. Títo ľudia podľa odborníka pocítia, že sa opäť majú o koho starať. „Všetko však záleží na majiteľovi a výchove, lebo psy veľmi rýchlo napodobňujú správanie majiteľa a naopak.“ Zaujímavý je aj výchovný efekt. Dieťaťu môžete tisíckrát povedať, nech nič nehádže. Neposlúchne vás. „Keď však dieťa ublíži psovi, tak ten inštinktívne utečie, čiže dieťa na vlastné oči vidí následok svojho konania.“

Nájdu sa aj sebci
Preplnené útulky či stále sa vyskytujúce túlavé psy na uliciach sú dôkazom, že veľký počet ľudí si prednosti štvornohých miláčikov neuvedomuje. „Človek, ktorý dokáže vyhodiť psa na ulicu, sa vyznačuje značnou dávkou sebeckosti. Zväčša nemá vzťah k ničomu. Často sú to ľudia, ktorí zaobstarajú šteniatko svojim deťom. Tie sa hračky rýchlo nasýtia a vznikne problém. Nikto sa šteňaťu nevenuje, nedostáva nijaký výcvik. Nechcený tovar jednoducho vyhodia,“ vysvetľuje kynologička Erika Berecová. Prípadne odnesú psa na dedinu k babke, odkiaľ zväčša utečie. Občas sa psík do útulku dostane z objektívnych príčin, napríklad v dôsledku sťahovania. Kynologička odporúča, skôr ako psíka odnesieme do útulku, vyskúšať iné formy umiestnenia. „Najskôr treba kontaktovať ľudí, ktorých poznáme, opýtať sa ich, či by si oni psíka nezobrali. Je to ideálne, lebo presne vieme, v akom prostredí sa bude psík nachádzať. Ďalšou možnosťou je inzerát. V ňom musíme vykresliť povahu psíka, prostredie, na ktoré je zvyknutý, či sa hodí k deťom a podobne,“ vymenúva možnosti Berecová. Až ako poslednú alternatívu pripúšťa umiestnenie v útulku. Hoci v ňom pes dostane nažrať, má svoje miesto na odpočinok, nemá svoj nadobudnutý štýl života, čím trpí. „Nehovoriac o fakte, že naše útulky sú preplnené. Niektoré sa starajú o stopäťdesiat psov. V takomto prostredí je veľmi ťažké zachovať vyhovujúce hygienické podmienky,“ myslí si kynologička.

Kúpiť alebo zobrať z útulku
V spoločnosti prevláda názor, že najlepšia cesta, ako si zaobstarať psíka, je kúpiť šteniatko. Najsilnejším argumentom je, že si jeho povahu vyformujeme podľa svojich predstáv. Kynologička má však úplne iný názor. „Zvlášť pri amatéroch odporúčam zaobstarať si psíka z útulku. Nájdeme tu veľký výber rôznych plemien či orieškov. Navyše, zamestnanci nám vedia presne opísať povahové vlastnosti jednotlivých psíkov. Najviac psov sa do útulku dostane vo veku pol až trištvrte roka. Môžeme hovoriť o mláďatách, ktoré sa dajú ďalej formovať,“ tvrdí Berecová. Problém nevidí ani v troj- až štvorročných psoch. Tie sa vedia tiež prispôsobiť novému majiteľovi a spôsobu života. Pri psích starčekoch však treba mať značnú dávku trpezlivosti a zväčša nie sú vhodné do rodiny s malými deťmi.

Úvodné ťažkosti
Pri výbere psa treba myslieť na to, či máme dostatok času sa mu venovať a či bude mať dostatok priestoru na výbeh. Pre starších ľudí sú vhodnejšie menšie rasy, mladí ľudia, ktorí napríklad jazdia na bicykloch, majú radšej väčšie psy. Nesmieme zabúdať ani na finančné náklady spojené so psom. Malá rasa, malé náklady, veľká veľké. Rodina by sa ešte pred kúpou mala dohodnúť na istých podmienkach, ktoré budú všetci členovia rodiny pri výchove psa dodržiavať. Nie je dobré, keď napríklad otec zakazuje skákať a štekať a mama mu za rohom dáva jedlo zo svojho taniera. Treba myslieť aj na očkovania. Podľa Martina Chudého zo Štátnej veterinárnej a potravinovej správy SR je na Slovensku povinné očkovanie iba proti besnote a zároveň dodáva, že zákony na Slovensku nezakazujú vlastniť nijaký konkrétny druh psa, „Výber plemena a jeho mena je výhradne na majiteľovi a závisí len od jeho vkusu.“

Pes ako lekár
Pes však môže zohrávať v domácnosti aj inú významnú úlohu. „Ide o takzvanú kanisterapiu, ktorej názov je odvodený z latinčiny, kde kanis je pes. Táto metóda spolu napríklad s deflínterapiou patrí do zooterapie, ktorá je vo svete veľmi uznávaná. Jej podstatou je, že pri psychologickej terapii je jedným z pomocných prvkov zviera,“ vysvetľuje psychoterapeut Karol Kleinmann. Na Slovensku zatiaľ kanisterapia nie je až taká známa, no v zahraničí je pomerne rozšírená a odborníci ju využívajú najmä v oblasti alternatívnej medicíny. „Ukázalo sa totiž, že zvieratá, pochopiteľne tie spoločensky obľúbené, majú v určitých prípadoch veľmi liečivé účinky. Ak hovoríme konkrétne o psoch, toto zviera je spolu s mačkami a koňmi najviac zdomácnené a počas celého vývoja ľudstva tvorili a tvoria človeku blízkych partnerov.“

Pozitívne účinky
Podľa odborníka sa v psychologickej praxi zistilo, že pozitívne účinky psov sa preukázali najmä v takých oblastiach, kde už zlyháva klasická medicína. „Napríklad u autistov alebo u detí s mozgovou obrnou, či pri niektorých poruchách pohybového aparátu,“ vymenúva Kleinmann. Autistické deti, ktoré neudržujú nijaký sociálny kontakt s okolím, sú uzavreté do seba a vôbec nekomunikujú s okolitým svetom, pri kanisterapii nadviazali s prítomným psíkom očný kontakt, čo sa podľa odborníka považuje za veľký úspech. „Aj pri detských obrnách či logopedických poruchách sa pri hraní a prácou so psom precvičuje jemná aj hrubá motorika. Napríklad hladkaním a maznaním so psom alebo hádzaním nejakej loptičky sa precvičuje svalstvo a dieťa je tak pocitovo vyprovokované na pohyb. Okrem toho si vytvára s tým zvieraťom rôzne sociálne vzťahy – môže ho česať, dávať mu jesť, chváliť ho, volať na neho a mať ho za kamaráta,“ vysvetľuje odborník. Podľa neho sú skutočne zachytené prípady, keď aj pri logopedickom nácviku detí mala práca so psom pozitívne výsledky. „Išlo o zvýšenie snahy tých detí, lebo vedeli, že keď psa zavolajú správnym menom napríklad Rexo, keď sa nacvičovalo písmeno r, mohli dať psíkovi odmenu. Takže tie deti boli veľmi motivované a navyše to pre ne bola oveľa väčšia zábava ako donekonečna s logopedičkou opakovať tie isté vety.“ Kleinmann však spomína aj na sekundárny faktor prítomnosti psa. „Toto zviera má totiž vyššiu telesnú teplotu ako človek, niektoré peruánske plemená dokonca až okolo 40 stupňov Celzia. Tu sa využíva živočíšne teplo ako liečivý prvok, keď sa človek doslova obloží svojím psom. Má to veľmi pozitívny účinok.“

Clara a ja
Barbora Farkašová (30), pes Clara – maďarská vyžla
„Zaobstarať si psa bolo naplnenie vlastného želania. Začiatky neboli ľahké, najmä čo sa týka intenzity venčenia psíka, keďže bolo nevyhnutné s ním chodiť niekoľkokrát za noc a cez deň, kade chodil, tam nechával kaluže. Bola som prvé tri týždne naozaj unavená a môžem to asi prirovnať k stavu ‚žena na materskej dovolenke‘, s tým rozdielom, že ja som po prebdenej noci musela ráno vstať a ísť do práce. Clara špinila dosť dlho, takže môj život sa koncentroval len na to, či náhodou niekde nemočí. Bola to pre mňa taká malá nočná mora. Našťastie, jedného krásneho dňa ju to prešlo.

Z Clary sa už stáva celkom chápavý pes. Každý deň cítiť, ako sa jej správanie mení. Prináša to každodenné prekvapenia, keďže je ako nepopísaná tabuľa, ktorá sa učí a odkukáva absolútne všetko od iných psov. Prináša to aj dobré, ale aj neželané veci. Myslím si, i keď to možno bude znieť čudne, že sa medzi nami vytvára určitý pozitívny obojstranný vzťah. Meno „Clara“ som jej dala úplne spontánne, ktoré sa mi spája s rasou maďarská vyžla. Pes do môjho života priniesol neustály proces učenia, spoznávanie nových ľudí, príjemne strávené chvíle v prírode, odpútanie od dennodenných problémov, vyčistenie hlavy a spoznanie iného živočíšneho druhu (smiech).

Na druhej strane mi vzal absolútnu slobodu, ale, keď som ju mala, tak som aj tak nevedela, čo s ňou. Myslím si, že veľa majiteľov psov prechádzalo štádiom, keď sa spytovali sami seba, či sa správne rozhodli, či naozaj chceli toto a či im nebolo lepšie predtým a či by psovi nebolo lepšie niekde inde. Aj ja som tým prešla. Nemyslím si, že by všetci ľudia mali mať psy, ale len tí, čo sú ochotní venovať mu svoj čas. Mali by to byť ľudia, čo chodia radi von, do prírody, ľudia, ktorým neprekáža psia prítomnosť v byte a ich voľný pohyb po byte. Dôležité je, aby ho mali takisto ľudia, ktorí sa dokážu o psa po finančnej stránke postarať, lebo tiež niečo stojí. Najdôležitejšia však je, že by ho mali mať ľudia, čo majú radi psy. Ak toto všetko je, tak pes je výborný spoločník, ktorý vás má nadovšetko rád – až teda na nejakú chutnú klobásku (smiech).

Je to taký malý zázrak
Ľubica Miklánková (58), pes Corado – rasa schi-tzu
Prvého psa sme mali v byte, keď si ho dcéra sama doniesla domov za dobré vysvedčenie. Bol však ťažko chorý a vydržal nám len štyri roky. Za ten čas nám narobil v byte doslova ruiny, bol veľmi chorľavý, ku koncu už aj agresívny, ale bol to náš prvý pes a my sme ho všetci milovali. Zaprisahávala som sa, že po Tomovi už ďalšieho nechcem. Prešli však tri mesiace od jeho smrti a mne v našom byte stále niečo chýbalo. Nikto ma nevítal, nikto sa ku mne netúlil, a tak som sa rozhodla, že si kúpim ďalšieho psíka, ale nejakú menšiu rasu, ktorá je ľahko zvládnuteľná, keďže mi bolo jasné, že sa o neho budem starať viac-menej sama.

Zvolila som rasu schi-tzu. Je to pôvodom tibetský psík, malý a neuveriteľne prítulný. Dostal netypické meno – Corado, podľa mojej obľúbenej seriálovej postavy Corada Cataniho z Chobotnice. Corado je nesmierne inteligentný, všetkému, čo hovoríme, rozumie. Takisto mi pomáha pri prekonávaní bolestí zo zapálených kŕčových žíl. V noci niekedy nemôžem spať, on sa ku mne pritlačí, a to teplo, ktoré z neho vyžaruje, ma doslova uspí. Do našej rodiny priniesol harmóniu a pokoj. Dnes má desať rokov, je to starší pán - už tak nešantí ako kedysi, ale je stále veľmi milý. Keby sa mu niečo stalo, veľmi by som smútila. Nevymenila by som ho za nič na svete.

Autor: Eva Jurková, Lea Sobotová, SME ženy, 11/2007