Alena Antalová: Najviac ma baví život, tak ho žijem

vala bezprostrednosť. Slovenka žijúca v Česku dáva rozhovory iba výnimočne.

Tušili ste, do čoho idete, keď ste začali nakrúcať Poisťovňu šťastia?
Rozmýšľala som, či do toho ísť, ale scenáre ma presvedčili. Na stretnutie s režisérom som išla naladená veľmi negatívne. V nijakom „priblblom“ seriáli na Nove som nechcela hrať. Už na prvej schôdzke ma poprosil, nech nie som zaujatá. Dal mi hneď asi osem scenárov. Po ich prečítaní som názor úplne zmenila. Som skôr introvert a popularita je pre mňa privysoká daň za stratu súkromia. Musela som sa s tým naučiť žiť, ako každý. Vedela som, že komerčná televízia bude chcieť svoj špičkový produkt predať so všetkým, čo k tomu patrí, a tak predá aj svojich hercov. Práca ma však zaujala. Hlavne preto, že sú tam dobre napísané herecké situácie a netradične rozložené karty.

V čom je podľa vás kľúč k úspechu Poisťovne šťastia?
Myslím si, že 80 - 90 % je dobre napísaný scenár so situáciami podobnými životu. A musí to byť, samozrejme, dobre zahrané a dobre zrežírované. A keď to má byť dobre zahrané, napríklad v mojom prípade, tak musím mať čo hrať. Neviem sa len tak tváriť, neviem „mlžiť“ a „zdobiť“. Takú prácu radšej nerobím, ubíjalo by ma to. Raz som dostala otázku, o čom by som ja napísala scenár, keby som mohla urobiť seriál. Je to veľmi ťažké, keď vidím, koľko seriálov sa nakrúca v Česku a všetky sa snažia o to isté. Aby situácie boli pravdivé, aby to nebolo ako z červenej knižnice.

Niektoré seriály, ktoré nasadili do vysielania české alebo slovenské televízie, neprežili viac ako jednu sezónu. V čom je Poisťovňa iná?
Myslím, že je to seriál na inej úrovni. Okrem toho, že má dva až tri razy vyšší rozpočet, nakrúca sa úplne inou technikou, len v exteriéroch. Je to postavené na iných princípoch, ako tie „rýchlokvasené“ seriály, ktoré sa nakrúcajú a zároveň vysielajú. My nakrúcame najmenej rok, až potom to ide do vysielania. Na druhej strane chápem majiteľa súkromnej televízie: prečo by mal dať 80 miliónov, keď stačí aj 20? Seriály ako Poisťovňa sú vlastne v dnešných časoch veľký prepych. Nova si to dopriala a ja som rada, že už tretiu sezónu sme vydržali s rovnakým obsadením, na rovnakej úrovni.

Takže máte aj vďaka Poisťovni vysoko nasadenú latku?
Neviem, či vysoko, ale mala som to šťastie, že som hrala v dvoch podľa mňa najkvalitnejších seriáloch v Česku. Mojím snom nie je stať sa seriálovou herečkou - mať komerčný úspech, byť na titulných stránkach. Neláka ma robiť v menej kvalitných produkciách.

Aké seriály pozerávate?
Ja nepozerám nič (smiech). Aj keď išla Poisťovňa, tak sme ju pozerali, len keď nám zostal čas, a to bolo málokedy. Jednotlivé epizódy nám nahrávali príbuzní kvôli dcére Alenke, aby sme ju mali zdokumentovanú.

Niektorí ľudia majú domácu kameru a nakrúcajú svoje deti, vaša dcérka s vami vystupuje v televízii.
My sme s manželom vo fotení a nakrúcaní na video hrozní. Viem však, akí budeme po tom lační, keď bude väčšia. V tom máme výhodu, že ju máme od bruška až doteraz zachytenú profesionálmi (smiech). Televízia ma málo zaujíma, lebo mám veľmi málo času, a keď ho mám, tak ho chcem tráviť inak. Nemám čas na knihy, ktorým by som sa rada venovala. Okrem toho mám toľko problémov a radostí s ľuďmi okolo seba, ktorých milujem, že ma zaťažuje trápiť sa ešte nejakým príbehom v televízii. Aj do kina chodím veľmi málo, aj keď hrajú kvalitné filmy. Hovorím to aj ako výčitku voči sebe. Mňa najviac baví môj život, tak ho radšej žijem.

To je práve výčitka mnohým seriálom, hlavne lacným telenovelám, že ľudia namiesto toho, aby žili svoj vlastný osud, tak sa odovzdajú televízii.
Netrúfam si to hodnotiť, pretože poznám perfektných ľudí, ktorí telenovely pozerajú. Bez televízie by možno nemali náplň života. Na svete je toľko smútku, toľko strachu a tak málo nádeje, ani ja neviem, či takto nedopadnem. Niekto potrebuje vypnúť, niekto zabudnúť, niekto sa potrebuje pozrieť na pekných ľudí. Poisťovňa je tiež červená knižnica, nechceme sa tváriť, že nie, ale dobre urobená. Snažíme sa, aby to nebolo čierno-biele, aby som nebola ja dobrá a Kateřina (Brožová, pozn. red.) zlá. Ani v našich životoch nie je nič čierno-biele. Tu veľmi vidieť herecké a režisérske skúsenosti Jirka Adamca. Nedám na neho dopustiť, vždy nám vedel pomôcť v hereckých veciach, vie, čo potrebujeme, aby sme sa skoncentrovali.

Je to aj iná práca v porovnaní so seriálom Četnické humoresky, ktoré ste nakrúcali pre Českú televíziu?
Humoresky boli pomalšie a trochu iné. V Poisťovni som musela stvárniť ťažšie veci, lebo je náročné zahrať bežný život, aby to nevyznelo umelo, lebo nie je jednoduché byť civilný.

Boli pre vás Četnické humoresky určitým spôsobom medzištádiom, medzi divadelným herectvom, keď vás poznalo málo ľudí, a úlohou v Poisťovni? Dostali ste sa vďaka nim do povedomia divákov?
Áno, ale neriešim to. Humoresky mali veľký úspech, čo ma teší. Vidím tam osem alebo deväť rokov svojho života. Nikdy som nesledovala komerčný úspech, či ma pozná málo, alebo veľa ľudí. Uvedomila som si, ako som v moci rôznych médií a bulváru. Dospelí ľudia, ku ktorým sa tiež počítam, sú tým veľmi ovplyvnení. Často nezáleží na tom, aký ten človek v skutočnosti je, ale ako ho ľudia chcú vidieť. Mám zatiaľ šťastie, že ma ľudia hádžu do škatuľky „poslušná a milá“, ale možno o pol roka budem „mrcha a beštia“ (smiech).

Svetská Sláva - poľná tráva
Ak sa vám doteraz podarilo obmedziť nepravdivé informácie, ktoré o vás píše bulvár, tak sa vám to bude asi dariť aj do budúcnosti.
Uvidíme. Ja to však na druhej strane chápem. Zabávam sa na tom, že dospelí ľudia chcú odo mňa autogram a sú šťastní, keď im niečo napíšem. Mali sme v divadle premiéru krásnej činohry V jámě lvové, na ktorú prišiel jej autor Felix Mitterer. A ja prvá som zobrala program a „klusala“ za ním, či mi ho podpíše (smiech). Musela som sa smiať sama na sebe, že som vlastne rovnaká.

Všetci sme si asi podobní, ale niektorí ľudia, si to viac pripustia, a niektorí proti tomu možno v sebe bojujú.
Hráme v divadle aj nový muzikál Čarodějky z Eastwicku, pri ktorom som si uvedomila, že aj dospelí ľudia sú ako deti.
V Česku máme zväčša publikum, ktoré hľadá chyby. Slováci sú trochu uvoľnenejší, Česi prejavujú menej emócií, oni sú skôr „iňťoši“ (intelektuáli, pozn. red.). Všetkých nás preto potešilo, že na tomto predstavení, keď napríklad lietame, tak začali tlieskať. To je krásne. Všetko to má dve strany. Mňa poteší, keď mi niekto príde povedať, že ma miluje a či by som sa mu nepodpísala (smiech). Môj život to neriadi, som skôr v úlohe pozorovateľa. Našťastie mám perfektnú rodinu a manžela, ktorý nie je zo šoubiznisu. Je to sebavedomý muž, ktorý s týmto nemá problém. Skôr sa tomu smeje a mňa to vždy uvoľní, lebo si uvedomím, že na tom vôbec nezáleží.

Je pravda, že ste sa s vaším manželom zoznámili tak, že on bol vaším fanúšikom?
Nie, to si noviny vymysleli. Vôbec do divadla nechodil, kým ma nestretol. Až teraz chodí na predstavenia a je mojím fanúšikom. Potom som ho testovala, či ho divadlo baví. Našťastie je skvelý divák, ktorý má zimomriavky. Nevie to vysvetliť ako divadelný kritik, ale divadlo presne cíti. Aj keď sme videli podľa mňa nie až také vydarené predstavenie, tak on na ňom nájde vždy niečo pekné, zaujímavé a pochváli ho. Ja ho poznám, takže sa ho vždy opýtam: Išiel by si na to ešte raz? (smiech)

Slovenky v Česku
Niektoré české časopisy o vás píšu ako o brnianskej herečke so slovenskými koreňmi. Ako by ste sa označili vy?
Ja som Čechoslováčka. Rozdelenie republiky sme brali veľmi ťažko, na Silvestra v roku 1992 sme všetci doma plakali. Veľmi to neriešim, či som slovenská, brnianska, alebo pražská herečka. Som tam, kde ma to baví.

Zaznamenali ste boom v českých médiách, ktoré píšu o fantastických slovenských herečkách a hercoch pôsobiacich v Česku?
Niečo na tom bude, rozdiel tam naozaj existuje. Slovenské herectvo má úspech, a nielen preto, že na Slovensku je menej práce. V Česku sa na škole dával veľký dôraz na techniku. Keď som študovala v Bratislave, počuli sme od nášho ročníkového vedúceho, profesora Pauloviča hlavne „neverím, neverím, neverím“. Preňho bola hlavná méta pravdivosť. To si Česi ako keby netrúfajú.

Čiže české a slovenské herectvo sú od základu rozdielne?
Ak by som mala byť prísna, niektorí z mojich kolegov by si ani „neškrtli“. Prvý týždeň u nás na škole by ich z toho dostal. Na Slovensku je škola, ale aj kolegovia omnoho drsnejší. Neváhajú vás potopiť, čo mňa, našťastie, motivuje. V Česku vám skôr pomôžu, počkajú na vás. Možno by ma to hnevalo, keby som tu hrala dlhšie, ale ja mám rada silné osobnosti. Postava dá možnosť s ňou dýchať a improvizovať iba vtedy, keď si to zaslúžiš, keď si na ňu pripravený a k nej pokorný. A na to treba aj partnerov okolo, nie len suverénne hviezdičky, ktoré vidia na javisku iba seba. Divadlo je jedna veľká záhada a obrovské dobrodružstvo.

V Bratislave momentálne ľudia chodia do divadla na hercov, ktorých poznajú z televízie, napríklad zo súťaží. Stretávate sa s tým aj vy?
Je fajn, že sa do divadla prilákajú ľudia, ktorí by tam inak nešli. Keby som bola riaditeľkou divadla, určite by som podporovala, aby herci mali aj komerčnú hodnotu. Toto naše zamestnanie je zvláštne: niekedy sa musia obsadiť ľudia, ktorí sú známi, aj keď je na úlohu lepší herec alebo herečka.

Aj u vás v divadle pôsobia mnohí slovenskí herci. Nikdy ste nepocítili, že slovenskí herci nie sú v Česku vítaní?
Nie, nikdy. Nevnímam to, ale ja si neuvedomujem ani problém Brno verzus Praha.

Rodina a korene
Čakáte druhé dieťatko, ktoré sa má narodiť v júli. Myslíte, že budete musieť obmedziť svoje pôsobenie v divadle a televízii?
Určite budem musieť ubrať. Nebude to jednoduché, hlavne preto, lebo budem dojčiť. Skúšať sa vôbec nedá a čo sa hrania týka, uvidíme. Ja som vlastne ešte stále na materskej, ale v divadle ma prehovorili okrem Čarodějek z Eastwicku na Helenu v hre V jámě lvové. Veľmi ma to teší, lebo takéto úlohy som doteraz nedostávala. Je to hysterická subreta, ktorá kašle na deti a dáva prednosť kariére. Má úplne iné hodnoty než ja. Sledovala som veľké hviezdy šoubiznisu a „okukávala“, aký afekt by som mohla zahrať (smiech). Veľmi ma zaujímalo, či to dokážem, či mi to ľudia budú veriť.

Keď sa rozprávame o jazyku: hrali ste niekedy po slovensky? Alebo je pre vás divadelným jazykom čeština?
Do osemnástich rokov som vyrastala v Bratislave, takže som na škole hrala po slovensky. Hrávali sme v Astorke, hosťovala som napríklad v Malej nočnej hudbe v SND. Po česky a po slovensky som hovorila od malička, moja mama je Češka. Starý otec Ladislav Vychodil bol scénograf, pracoval v Národnom divadle a založil divadelné dielne v Bratislave. Práve preto sme sa tu všetci „zišli“, lebo sem prišiel z Prahy. Keď som sa dostala na konzervatórium, tak sa čeština podvedome vytratila.

Viedol vás starý otec k divadlu?
Vôbec nie a som mu za to veľmi vďačná. Poznám veľa príbehov detí hercov a herečiek, ktorým rodičia všetko vybavovali. Veľakrát je to katastrofa. Starý otec mi nikdy nerobil žiadne protekcie, ale on by to vlastne ani nevedel. Som na seba prísna a netešilo by ma to. Možno je to komplikovanejšie, ale voľnejšie sa vám dýcha a stojíte si za tým, čo žijete.

Ako dieťa ste naspievali všetky pesničky k večerníčkovému seriálu Bambuľka. Takže herectvo nasledovalo až po speve?
Pôvodne som chcela ísť študovať spev. Môj starý otec robil hlavne opery, tak som mala vzťah k vážnej hudbe. Veľmi neskoro som mutovala, mala som detský hlások, takže nevedeli, čo so mnou bude. A vtedy otvorili hudobno-dramatický odbor na konzervatóriu v Bratislave, a to bolo presne to, čo som chcela robiť. Potom som pokračovala na JAMU v Brne, kde sa mi zapáčilo a zostala som tam.

Vedeli by ste si predstaviť dnes hrať v slovenskom divadle?
Musela by som sa menej báť a dať do reči viac afektu, lebo slovenčiny na javisku sa trochu obávam. Myslím, že nerozprávam dobre ani tak, ani tak. Kto chce chybu nájsť, v mojom prípade ju určite nájde. Musím povedať, že poznám mnohých hercov, ktorí krásne rozprávajú a vôbec ma nebavia (smiech).

Rozmýšľali ste niekedy o návrate na Slovensko?
Ja nie som patriot na miesto alebo na mesto. Ja som skôr patriot na ľudí. Takže pokiaľ by moja kočovná rodina išla so mnou, tak mi je jedno, kde budeme žiť. Ako hovorí Ida Kelarová, „môj domov je tam, kde som ja“, tak ja by som k tomu pridala, že to aj tak všetko nosíme v sebe. Nie som budovateľ hniezda, ktorý sa už nikdy nechce presunúť inam.

Alena Antalová (34)
sa narodila 28. júla v Bratislave. Pochádza z česko-slovenskej rodiny a je vnučkou scénografa Ladislava Vychodila. Je absolventkou bratislavského konzervatória a muzikálu na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Od roku 1994 pôsobí v Mestskom divadle v Brne, kde hrá v muzikáloch, ako aj v činohre. V roku 1999 získala cenu Thálie v kategórii Talent do 33 rokov. Od roku 2004 ju diváci poznajú aj ako Annu Jánsku z Poisťovne šťastia (na jeden diel sa v Čechách pozerá asi 3,5 milióna ľudí). V seriáli si s ňou zahrala aj jej dcéra Alenka (1,5).

Autor: Saša Petrášová, SME ženy, 10/2007