(Celoživotná) láska na prvý pohľad?

Funguje to tak aj v skutočnosti? Existuje čosi také ako láska na prvý pohľad? Jedno pár sekundové BUM a obaja vedia ,že sa jeden pre druhého narodili? Môžeme vôbec po prvom stretnutí so stopercentnou istotou skonštatovať, že sme naďabili na svojho celoživotného druha?

Nuž, stáva sa. Život je pestrá zmes nepredvídateľných udalostí. Ale takýchto „one sight“ prípadov je v dnešnej hektickej dobe ako šafranu. Ak sa aj láska ako z Červenej knižnice pritrafí, obyčajne nemá dlhú životnosť. Šťastné konce „bleskoviek“ sú zväčša len romantickým výplodom filmových tvorcov.

A môžeme v prípade okamžitého „zaláskovania sa“ vôbec hovoriť o láske?
Mám pocit, že slová ako „láska“, sú v písanom i verbálnom prejave až príliš často znásilňované. Tento pojem natoľko zľudovel a „zovšednel“, že už takmer stratil pôvodný význam. Teraz už nazývame láskou aj neschopnosť ovládnuť sa pri pohľade na škatuľu čokoládových praliniek. „ Ale keď čokoláda je moja láska. Tak veľmi ju milujem,“ hovorievame s ústami plnými hriešnej dobroty.

Ale späť k veci. To, čo cítime v prvotnom štádiu zbližovania sa s našim potenciálnym „pravým“ partnerom a zamieňame za lásku, je v drvivej väčšine prípadov len sexuálna príťažlivosť, či sympatie zabalené do sofistikovaného „akoželáska“ obalu. Na verbálne vyjadrenie tohto delirického stavu ,kedy nám v bruchu pochodujú armády mravcov a všetko je odrazu ladené do ružova, pripúšťam slovíčko „zaľúbenosť.“ Nie láska.

Čo cítime, ešte nemá veľa do činenia s hlbokým citom, akým láska v pravom zmysle slova je. To si len naše pojašené hormóny usporiadali heavy metalový koncert. Veď sa len obzrite okolo seba, na páry, ktoré sa prvé tri mesiace nevedeli od seba odtrhnúť a vyzerali ako dvaja narkomani v pokročilom štádiu. Prišla ľadová sprcha v podobe všednej reality, hop – chemické procesy sa upokojili, závoj spred očí spadol a začali sa drobnejšie či vážnejšie nedorozumenia a konflikty. Tí dvaja(alebo jedna strana) objavili jeden na druhom dovtedy prehliadané chyby, nastali medzi nimi možno neprekonateľné rozdiely, dospeli k záveru, že sa vlastne k sebe vôbec nehodia. Taká veľká „láska“ to bola.

Vstúpiť do vzťahu s niekým, je zakaždým hazard. Môžete vyhrať lotériu, ale môžete aj prehrať na plnej čiare. A je úplne jedno, či si začínate s celkom neznámym človekom alebo s dlhoročným známym – vo vzťahu sa ľudia k sebe správajú odlišne a to, čo vám na ňom ako na dlhoročnom kamarátovi nevadilo, vám na ňom ako na partnerovi môže začať prekážať.

Risk je to vždy. Aj pri takzvanej láske na prvý pohľad. Možno to vyjde a ten prvotný impulz príťažlivosti a očarenia pretrvá, dvojica má šťastie a sadne si aj v normálnom živote, alebo pobláznenie po čase opadne. Rozhodne by som ale nehovorila o láske na prvý pohľad. Tí, ktorí sa na prvý „výstrel“ bezhlavo zamilovali a ich „ošiaľ“ sa postupne transformoval na čosi stálejšie ,pevnejšie, trvalejšie – na lásku, sú naozaj šťastlivci

Aby ste niekoho mohli milovať, potrebujete ho najprv spoznať z každej stránky. Musíte predsa vedieť, ČO na ňom milujete, čo si na ňom ceníte. A to sa nedá zistiť po pár minútach a ani po pár stretnutiach. Je pravdou, že nikdy nemáme šancu toho druhého dokonale spoznať, ale bezhlavá zamilovanosť je...bezhlavá zamilovanosť. Nič viac. Jasné, že keď milujeme, často sa dívame na náš „poklad“ nekriticky, respektíve menej kriticky. Ale láska je beh na dlhé trate a skôr či neskôr ho zazrieme aj v pravom svetle. Je len na nás, či sme schopní sa s jeho nedostatkami vyrovnať.

Nech mi oponuje kto chce ako chce, tá naozajstná „partnerská láska“ nie je len jednoduchý, slepý cit, ale súbor emócii založených na úcte, nesebeckosti, tolerancii, dôvere, empatii a schopnosti myslieť ako MY, podmieňujúci harmonickú koexistenciu v každodennej realite. Prichádza pomaly, potichu a nenápadne. Obyčajne jej to trvá dosť dlho. No keď sa raz usadí v srdci, len tak ľahko sa odtiaľ nedá vymiesť.