Rodinu si nevyberáme...Priateľov áno.

Ako je to však s druhou stranou mince?
Čím to je, že si niekedy nevieme nájsť cestu k novému členovi rodiny? Podľa psychologičky Evy Jaššovej všade, kde sa zídu ľudia, je príležitosť na konflikty, ale aj na príjemné stretnutia. Závisí to od dispozícií ľudí. „Niekedy stačí viac emocionálnej inteligencie a konflikty môžeme zažehnať. Príčinou môže byť nedostatok skúseností, ale aj vzdelania v oblasti sociálnej komunikácie, nedostatok empatie, neschopnosť načúvať druhému, ale aj rôzne komunikačné šumy, za ktorými je síce dobrý úmysel, no zabalený do nevhodných slov,“ myslí si Jaššová, podľa ktorej si zo školy spomenieme skôr na stupnicu tvrdosti kovov než na to, ako by sa človek mal zachovať vo chvíli rozporu. Na niektorých školách v zahraničí sa vyučuje aj riešenie konfliktov. U nás sa zatiaľ venuje málo pozornosti napríklad schopnostiam komunikácie, hoci pre život súkromný, ale aj profesijný by nám dal viac ako namemorované vedomosti, po ktorých nám ostane iba hmlistá stopa.

Chyba na začiatku
Ak si myslíme, že konflikty vznikajú skôr medzi ženským pohlavím (nevesta – svokra), mýlime sa. Iba na prvý pohľad to tak môže vyzerať. Vzťahy v rodine riešia skôr ženy, viac o nich rozprávajú, záleží im na nich, venujú im viac pozornosti. Muži sa v rodine orientujú na činy, z nedorozumení odchádzajú, o vzťahoch a pocitoch menej diskutujú. Ak aj sú príčinou konfliktu, menej o tom rozprávajú.

Práve preto to môže vyzerať, že ženy si jednoducho nevedia nájsť cestu k sebe. Jarmila Hollanová nemala najlepšie skúsenosti s matkou svojho manžela. Aj preto si vždy hovorila, že nebude robiť pri svojich synoch rovnaké chyby, aké vnímala zo strany svokry. Napriek tomu priznáva, že hneď na začiatku vzťahu jej syna a budúcej nevesty urobila prešľap, ktorý sa do dnešného dňa nestratil.

„V prvom rade som jeho dnes už manželku nechcela spoznať. Stačila mi informácia o tom, že je rozvedená a veľmi skoro priviedla na svet dieťa. Zároveň som dostávala ‚overené správy‘, aká je to hrozná osoba, čo všetko stvára. Prirodzene, všetkému som verila. Asi som mala vysnívanú nevestu pre svojho najlepšieho, najmúdrejšieho - jednoducho prvorodeného syna. Napätie, ktoré som hneď na začiatku vyvolala, si uvedomujem celých dvanásť rokov, čo sú spolu.

Pritom v momente, keď som toto skvelé dievča spoznala, vedela som, že je to tá pravá. Veľmi si ju vážim, viem, že môj syn je šťastný, perfektne vychováva ich deti. Napriek všetkému jej to neviem dať najavo. Pri návštevách napäto sledujem, čo povie a precitlivelo reagujem na každé jej slovo. Pritom to nemá nič spoločné s tým, čo k nej cítim. No komunikácia medzi nami zlyháva,“ vysvetľuje Jarmila. V priebehu rokov vydala dcéru aj druhého syna. Možno pre skúsenosti jej vzťah k zaťovi a druhej neveste je bezproblémový.

Dieťa dospeje
„Je dôležité zmieriť sa s tým, že naše dospelé dieťa sa chce osamostatniť. Opäť je to však všetko individuálne. Žena matka, aj keď citovo naviazaná na svoje dieťa, ho musí jednoducho nechať žiť svoj vlastný život. Dokonca by ho mala nabádať, inšpirovať na to, aby si založilo svoju vlastnú rodinu a nezostávalo v jej ‚hoteli mama‘. Je zlé, keď rodina nedovolí dieťaťu dospieť, sťahuje ho k svojmu rodinnému stolu,“ myslí si psychologička.

Niekedy býva motiváciou aj finančná otázka, ak je najmä dospelý muž solventný a živiteľom pôvodnej rodiny. Podľa Jaššovej často aj sestry z obavy o to, že prídu o podporu, deštruktívne zasahujú do jeho nových vzťahov, vidina švagrinej zdanlivo ohrozuje ich status, postavenie. Vplyv na komunikáciu medzi nevestou a svokrou nemá ani počet neviest v rodine. Všetko je to o osobnej dispozícii. Keď sa v dome zíde viac neviest s dobrými úmyslami, dobrou sociálnou inteligenciou, ohľaduplnosťou, ochotou, môže vzniknúť veľmi konštruktívna, dobrá atmosféra. No niekedy stačia iba dvaja na to, aby si nenašli cestu k sebe.

Nevyhýbajme sa
Podľa psychologičky nie je riešením pri konfliktných situáciách vyhýbať sa návštevám u svokrovcov. Každý člen rodiny by mal naopak dbať, aby sa napätie zmierňovalo. Všetci by mali mať snahu o to, aby sa rodinné návštevy niesli v znamení radosti, zdvorilosti. Určite by sme na obed alebo na oslavu nemali ísť ako sudcovia našich blízkych alebo hodnotitelia ich rodinného života. „Do rodiny blízkych by sme nemali zasahovať iba vtedy, ak nás o to priamo požiadajú. Ak nastane nedorozumenie, nemali by sme zatvrdnúť, ale pokúsiť sa nájsť cestu k sebe. Kto iný by nás mal chápať viac byť bližší, ak nie príbuzní?“ pýta sa Jaššová, ktorá je presvedčená o tom, že ani vykaním, čiže určitou formou odstupu, nedokážeme predísť prípadným konfliktom. Ide iba o formálnu otázku a vec zvyklosti. Zároveň je dobré, keď sa budúca svokra dokáže vcítiť do očakávania mladých, aby zistila, aké oslovenie im padne lepšie. Dobrý vzťah vieme udržať rovnako v rovine vykania ako tykania.

Aké by sme mali byť
Aké kvality a čo všetko by mala spĺňať dobrá svokra? Ak mala šťastie na dobrú matku svojho partnera, ktorú si vážila, ľahšie skopíruje jej vzor. Prirodzene to neznamená, že čo sa páčilo jej, musí sa páčiť aj neveste. Preto všeobecne platí, že dobrá svokra by mala mať základné kvality dobrého človeka a k tomu čosi navyše. Najmä, poznať mieru toho, ako a kedy sa priblížiť k mladým a kedy sa vzdialiť, kedy radiť a kedy nezasahovať do vzťahu.

Mala by byť skôr milou návštevou než únavným kibicom či kontrolórom. Mala by ponechať mladým žiť ich život a byť tak trochu zhovievavým tolerantným divákom. Mala by byť spokojná sama so sebou alebo si spokojnosť vytvoriť z toho, čo má, prípadne z toho, čo ostalo, a neľútostiť. Nemala by vyžadovať priveľké ohľady, nedožadovať sa neúmerného množstva návštev mladých. Neprosiť o ich prítomnosť, byť radšej hrdou, pokiaľ je to možné, aj keď má pocit, že ju azda zanedbávajú.

„Je dôležité, aby si vytvorila svoj plnohodnotný svet a nebola závislá od vôle či pozornosti mladých. Mala by sa vedieť vžiť do úlohy nevesty, či by rada samu seba vítala vo dverách,“ myslí si Jaššová. Svokra by mala byť zrelým a tolerantným rozsievačom lásky, múdrosti, rozvahy, schopnosti odpúšťať, ale i inšpirovať, darcom optimizmu preosiateho múdrosťou veku. A hoci sa nám to občas nedarí, skúšať by sme mohli stále.

Máme harmonický vzťah
Hana Hollanová (28), špeciálna pedagogička
Po vstupe do rodiny Hana nijaké napätie či neprijatie zo strany svokry nepocítila. „Hneď od začiatku to bolo harmonické. Už pri prvom stretnutí sme pocítili vzájomnú sympatiu. Tak, ako to bolo bezproblémové na začiatku, je to aj dnes. Myslím si, že ľudia si musia sadnúť aj povahovo. A nám to asi vyšlo,“ tvrdí. Za jediné negatívum Hanka považuje svokrin strach z toho, že vyrušuje. „Často má pocit, že je niečo trápne, hlúpe, nechce sa do ničoho starať, nechce nás otravovať, uraziť. Stále jej musíme vysvetľovať, že môže kedykoľvek prísť, nikomu neprekáža, nezavadzia,“ vysvetľuje. „Bezproblémovú komunikáciu má aj s našimi deťmi, hoci ich nevidí denne, a pre svoj zdravotný stav nám s nimi nemôže pomáhať tak, ako by asi chcela. Jednoducho, vzťah so svokrou je úplne v poriadku. Zo začiatku som bola až prekvapená, aké je to jednoduché.“

Niekde to škrípe
Ingrid Hollanová (38), účtovníčka
„Dnes som už so situáciou vyrovnaná. Zariadila som sa podľa seba, tak, aby som neubližovala sebe ani druhým. Svokru navštívim raz do mesiaca,“ otvorene hovorí o nie ideálnom vzťahu k manželovej matke Ingrid. Silné napätie medzi dvoma ženami sa začalo ešte pred manželstvom v priebehu chodenia. „Najväčší problém bol v tom, že som bola rozvedená. Svokru, žiaľ, nezaujímalo, prečo som sa rozvádzala, videla iba holý fakt, ktorý nevedela alebo nechcela prijať.

Moja prvá návšteva v rodine budúceho manžela bola rozpačitá. Sama som nevedela, čo mám očakávať, celé mi to prišlo veľmi chladné. Sedela som tam s roztraseným žalúdkom, tak ako mnoho ráz aj neskôr,“ vracia sa do minulosti Ingrid. Počiatok čudnej komunikácie vidí práve v období pred svadbou a následným nabaľovaním sa nevyrozprávaných situácií. „Hneď po svadbe som otehotnela, na všetko som reagovala precitlivelo. Niekde som skrátka urobila chybu ja, inde moja svokra,“ priznáva a dodáva, že často striehla na každú vetu, ktorú svokra vypovie, čo znova bude.

Zároveň mala problém sa brániť pred ironickou poznámkou, skôr sa uzatvorila do seba, prípadne sa urazila. „Isté obdobie sa mi snívalo, ako všetko, čo ma trápi, svokre vykrikujem. Ventilovala som si napätie v sne.“ Tvrdí, že sama nie je svätá a perfektná, no východisko z napätého vzťahu vidí iba v občasných návštevách. „Pred rokom sa vo mne niečo zlomilo, znova som bola tehotná a aj to bol dôvod, prečo som návštevy obmedzila. S manželom sme mali vždy krásny vzťah. Moje rozhodnutie akceptuje, deti starých rodičov poznajú, stretávajú sa s nimi pravidelne. Hoci viem, že môj vzťah so svokrou nie je taký, aký by mal byť, myslím si, že je to najschodnejšia cesta, ako si neubližovať.“

Sadli sme si
Marek Fröhlich (30), živnostník
So svokrou si rozumie. Predtým, ako sa s ňou prvýkrát zoznámil, nemal ani strach, ani nebol nervózny a ukázalo sa, že nemal byť prečo. „Nemôžem potvrdiť známe fámy o zlých svokrách. Je pravda, že svokru si človek nevyberá, a verím, že niektorí ľudia si s tou svojou nerozumejú, ale ja si naozaj nemôžem sťažovať.“

Skôr, ako sa s manželkou vzali a presťahovali do vlastného bytu, bývali u svokry viac ako rok. „Prirodzene som sa začlenil do rodiny, cítil som sa ako doma. Nemali sme žiadne konflikty, fungovali sme v podstate samostatne. Tiež som nikdy nemal pocit, že by sme sa mali čím skôr odsťahovať. Takto sme si mohli vlastné bývanie hľadať úplne pokojne.“ Nákupy, varenie, upratovanie, na všetkom sa dokázali dohodnúť. Raz nakúpil jeden, raz druhý. „Z domu som naučený pomáhať, nemal som s tým problém ani u svokry. Verím, že aj to pomohlo dobrým vzťahom.“

Teraz sa vídajú minimálne raz do týždňa, svokra im pomáha so synom a so všetkým, s čím treba. „Nepletie sa nám však do života, nepoučuje a nikdy to ani nerobila.“ Chodievajú k nej cez víkendy na obed, a tento rok dokonca zvažujú spoločnú dovolenku. „Moja svokra je v pohode, viem si predstaviť, že spolu v lete strávime týždeň alebo dva pri mori.“

Autor: Lea Sobotová, SME ženy, 9/2007