Manželstvo či život „nadivoko“?

Kým sa naše babky vydávali vo veľmi mladom veku a už ako dvadsaťročné vychovávali dve - tri deti, dnes sa situácia okolo uzatvárania manželstiev radikálne zmenila. Čoraz viac ľudí žije dlhodobo v partnerstve a mnohokrát majú spolu dokonca i dieťa či niekoľkoročný záväzok vo forme hypotéky na spoločne kúpený byt či dom. Napriek tomu odmietajú uzavrieť manželstvo a niektorí sociológovia hovoria v tejto súvislosti o novodobom spoločenskom trende. My sme sa spýtali priamo tých, ktorých sa to týka.

Strach silnejší ako láska
Na Slovensku sa podľa najnovšieho prieskumu európskeho štatistického ústavu Eurostat rozvedie v priemere každý štvrtý pár, najčastejšie po dvanástich rokoch spolužitia, a mnohé z týchto rozvodov neraz prebiehajú obzvlášť krutým a bezcitným spôsobom. Tento fakt istým spôsobom vplýva na vývoj mladých ľudí a ich predstavy o manželstve. Deti, ktoré vyrastali v prostredí, kde sa z milých a láskavých rodičov v priebehu krátkeho času stali najväčší nepriatelia, budú v podvedomí chápať pojem manželstva ako niečo, čo sa raz aj tak skončí. Keďže sa chcú vyhnúť súdnym naťahovačkám, svoj manželský sľub si radšej stokrát premyslia alebo sa naň vôbec neodhodlajú. Lenže to sa netýka všetkých.

Kde hľadať príčinu?
Magdaléna Piscová zo Sociologického ústavu SAV nesúhlasí s tým, že by v tejto súvislosti fungoval u ľudí strach. „Rozhodne nemožno povedať, že by sa mladí ľudia báli manželstva. Súčasnú situáciu by som skôr charakterizovala tak, že pristupujú k manželstvu inak, ako to bolo v nedávnej minulosti. Aj keď trochu zjednodušujúco, ale dá sa to ilustrovať aj údajmi o veku vstupu do prvého manželstva. Sme svedkami toho, že priemerný vek ženícha stúpol od roku 1996 – čo predstavuje pomerne krátke obdobie desiatich rokov - o viac ako tri roky a u žien stúpol o rovné tri roky. Takže v roku 2005 mal slobodný ženích v priemere 28,2 roka a slobodná nevesta mala v priemere 25,6 roka.“

Stúpajúci vek pri uzatvorení manželstva dáva podľa Piscovej určitý signál o tom, že mladí ľudia pristupujú k zväzku po dlhšom zvažovaní, v mnohých prípadoch po niekoľkoročnom období partnerského spolužitia. Rozšírenosť partnerského spolužitia nemožno však považovať za fenomén, ktorý by „vytláčal“ manželstvo alebo by ho dokonca nahradzoval. Veľká časť partnerov podľa nej po určitom období do manželstva predsa len vstúpi, a to najmä v súvislosti s narodením dieťaťa.

Sylvia Porubänová z Inštitútu pre výskum práce a rodiny súhlasí: „Myslím si, že takzvaná popularita spomínaného typu partnerstva sa neadekvátne preceňuje. Presnejšie povedané - nejde o žiadnu umelo vyvolanú či vnútenú popularitu, len o dôsledok množstva sociálno-ekonomických a kultúrnych javov, ktoré manželstvo a rodičovstvo odsúvajú v individuálnom živote o niekoľko rokov neskôr.

Úlohu zohráva zmena spoločenských reálií po roku 1989 - nutnosť vybudovania nevyhnutného ´materiálneho´ základu vrátane istej stability či perspektívy rastu v zamestnaní, cestovanie za prácou a vzdelaním do zahraničia, nové možnosti a šance pre mladých ľudí,“ vysvetľuje odborníčka. Podľa nej napokon výrazná väčšina mužov a žien manželstvo uzavrie, takže tejto forme spolužitia rozhodne zánik nehrozí. Zaujímavé a prekvapivé je však zistenie opierajúce sa o výskumné poznatky zo zahraničia, ktoré popiera názor mnohých psychológov: „Disponujeme poznatkami zo zahraničia, podľa ktorých sa nepotvrdilo, že etapa partnerského života, počas ktorej sa partneri lepšie spoznajú, pomôže neskôr vytvoriť stabilnejšie manželstvo. Ba práve naopak, takéto manželstvá sú zraniteľnejšie a menej stabilné,“ hovorí Piscová.

Slobodné matky
Fakt je, že počet slobodných matiek v našej spoločnosti narastá. „Kým v minulosti sa podiel detí narodených mimo manželstva dlhodobo pohyboval v intervale 3 – 7 percent, v súčasnosti to je už okolo 25 percent všetkých narodených detí,“ hovorí Piscová. Pokiaľ ide o charakteristiku slobodných matiek, dá sa podľa odborníčky hovoriť najčastejšie o ženách s nižším vzdelaním, pričom so stúpajúcim vzdelaním ich podiel v populácii klesá. „Podobne to platí aj v prípade partnerského spolužitia - najčastejšie sú to ľudia s nižším vzdelaním, ktorí preferujú práve túto formu spolužitia.

Je to do určitej miery paradox, pretože v 60. a 70. rokoch, keď sa partnerské spolužitie začalo rozširovať najmä v severských krajinách, to bolo vnímané ako výraz slobody a nezávislosti najmä vzdelaných žien, ako prejav ich vnútornej a vonkajšej autonómie,“ vysvetľuje. Sociologička Sylvia Porubänová pojem ešte viac spresňuje a upozorňuje, že čísla nie sú presné, pretože štatistika, právo ani sociálne vedy nepoznajú pojem slobodná matka. „Stav alebo situáciu, ktorá sa takto ľudovo označuje, zaraďujeme do kategórie tzv. jednorodičovských rodín, kam však, samozrejme, patria aj ženy rozvedené, ovdovené, prípadne aj tie, ktoré s otcom dieťaťa žijú v trvalom, ale manželstvom nezoficializovanom zväzku.“

Strašiak byrokracie
Keď sa človek započúva do názorov mladých ľudí, zisťuje, že mnohí z nich uprednostňujú „partnerstvo bez papierov“ aj pre mnohé povinnosti na úradoch, ktoré si pred a po sobáši musia vybavovať. Sylvia Porubänová z Inštitútu pre výskum práce a rodiny však nesúhlasí: „Myslím si, že tento argument nie je zásadný, pretože minimálne civilný sobáš je v podmienkach Slovenskej republiky byrokraticky nenáročný akt. Naopak - omnoho viac administratívnych prekážok a obmedzení čaká v každodennom živote na dvojicu, ktorá spolu trvalo žije bez uzavretia manželstva.“

V súvislosti samotného sobášneho obradu sa vynára ešte jedna spoločensko-sociologická otázka. Z finančného aj časového hľadiska je vybavovanie svadby veľmi náročné, a preto sa mnohí rozhodnú „odbiť“ svoj sobáš len povedaním „áno“ na mestskom úrade za prítomnosti dvoch svedkov, čím celú vec vybavia doslova za niekoľko minút. Podľa odborníčky však rozhodnutie medzi veľkolepou svadbou alebo rýchlym formálnym obradom na úrade ovplyvňuje nielen autentické či formálne vierovyznanie budúcich manželov, ale napríklad aj ich vek, vzdelanie, sociálne prostredie, skúsenosti, povaha, rodinné zázemie a príbuzenské očakávania.

Najnovšie americké sociologické prieskumy potvrdili, že manželstvo ako forma spolužitia pozitívne vplýva aj na psychiku ľudí. Zistilo sa, že muži aj ženy žijúci v manželskom zväzku trpia v oveľa menšej miere depresiami, sú šťastnejší a uspokojenejší. Tak či onak - v manželstve, ale aj partnerskom spolužití fungujú určité princípy, bez ktorých aj tá najhorúcejšia láska zhorí. Univerzálny recept a osvedčený spôsob, ako viesť harmonický a naplňujúci vzťah, nám síce nikto nepovie, ale jedno je isté - bez rešpektu, úcty a dôvery to určite nepôjde.

Manželstvo je pre mňa posvätné
Martina Murčová (26), grafička
Martina patrí do skupiny mladých ľudí, ktorí sa rozhodli uzavrieť manželstvo len tak, z čírej lásky. „Po štyroch rokoch chodenia sme sa s priateľom zhodli na otázke - na čo ďalej čakať? Každý vzťah má mať určitú postupnosť. Ak ju nemá, partneri podľa mňa začnú vymýšľať výhovorky, prečo ešte nie je vhodný čas. A keď človek chce, dôvod si vždy nájde,“ myslí si Martina. „Nikdy som si ničím nebola taká istá ako tým, že sa chcem vydať. Pre mňa je tento zväzok posvätný. Navyše mi prináša pocit bezpečia.

Je úžasné vedieť, že človek, ktorý sa každé ráno pri vás prebúdza a večer pri vás zaspáva, dal sľub, že to takto bude až do konca života.“ Martina si myslí, že veľa ľudí chápe uzavretie manželstva len ako nejaký podpis na zdrape papiera. „Náš vzťah sa práve tým manželským podpisom, naopak, ešte viac upevnil a uvedomili sme si, že život jeden bez druhého by nemal cenu. Možno to bude znieť ako fráza, ale pre nás je to skutočnosť.“ Aj keď pri svadbe a budúcich manželských plánoch v Martininom prípade slovo ´dieťa´ občas padlo, chceli si však ako manželia najskôr nejaký čas užiť zväzok bez takýchto veľkých záväzkov. Ako konkrétne? „Dovolenky, oslavy, posedenia s priateľmi a víkendové leňošenie. Vždy som mala sen, ktorý sa mi nakoniec aj splnil. Mám muža, ktorého som si vysnívala a ktorý si ma zobral za manželku. Môžem sa na niečo sťažovať?“

Plánujeme skôr deti ako svadbu
Alexandra Gabaniová (27), na materskej dovolenke
Alexandra zosobňuje druhú skupinu ľudí, ktorí, dalo by sa povedať, charakterizujú spoločenský trend voľného partnerského spolužitia. A to i napriek tomu, že spolu s priateľom Róbertom vychovávajú spoločné dieťa. „Syn Krištof sa narodil jedenásť mesiacov po tom, ako sme sa s partnerom zoznámili. Pamätám sa, že od úplného začiatku vzťahu sme obaja chceli dieťa a vzhľadom na to, že ma lekárka varovala, že budem mať problém otehotnieť, tak nás veľmi potešilo, že sa to podarilo tak rýchlo a bez problémov.

V tom čase nebola svadba v našom prípade možná vzhľadom na to, že môj partner bol ženatý. Bol síce už vyše pol roka v rozvodovom konaní, ale keďže celý rozvod trval ešte vyše roka, ja som už mala také brucho, s akým sa asi žiadnej žene nechce stresovať so svadobnými záležitosťami. Róbert je však zapísaný v rodnom liste nášho dieťaťa ako otec,“ rozpráva Alexandra, ktorá aj v súčasnosti spolu s priateľom plánuje skôr ďalšie dieťa ako svadbu. „Môj partner zo skúsenosti vie, že manželstvo nemôže zabrániť tomu druhému zo vzťahu odísť. Ja osobne nedokážem povedať, čo je lepšie – či manželstvo, alebo takzvaný ´život nadivoko´ - lebo som v manželstve nikdy nežila. Určite je však asi iné opustiť rodinu ako ´len´ partnera, pričom nezáleží na papieroch, ktoré to zastrešujú.“

Na čo máme právo
O právnych záležitostiach hovorí advokát Mgr. Martin Hurtaj:

Dedenie majetku
V rámci dedičského konania je možné dediť po poručiteľovi na základe závetu alebo na základe zákona. V závete môže poručiteľ ustanoviť za dediča aj svojho partnera, prípadne môže určiť jeho podiel na dedičstve a určiť, ktoré veci a práva mu majú z dedičstva pripadnúť. Ak poručiteľ nezanechal závet, môže partner poručiteľa dediť zo zákona za podmienky, že žil s poručiteľom najmenej počas jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a staral sa o spoločnú domácnosť. Pokiaľ je táto podmienka splnená, môže partner poručiteľa dediť v tzv. druhej dedičskej skupine (§ 474 Občianskeho zákonníka) alebo v tzv. tretej dedičskej skupine (§ 475 Občianskeho zákonníka). Treba však zdôrazniť, že Občiansky zákonník uprednostňuje v rámci dedenia zo zákona manžela poručiteľa pred partnerom poručiteľa.

Poskytovanie informácií o zdravotnom stave
Túto otázku treba posudzovať podľa príslušných ustanovení zákona č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti. Ošetrujúci lekár je povinný informovať o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, o možnostiach voľby navrhovaných postupov aj partnera dotknutej osoby za podmienky, že bol na to splnomocnený touto osobou. Podpis na splnomocnení odporúčam overiť u notára. Súhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti môže dať len osoba, ktorej sa má zdravotná starostlivosť poskytnúť, prípadne zákonný zástupca. Partner dotknutej osoby nemôže dať súhlas, prípadne nesúhlas s poskytnutím zdravotnej starostlivosti. Dotknutá osoba môže splnomocniť svojho partnera na nahliadanie do jej zdravotnej dokumentácie. Podmienkou je overenie podpisu dotknutej osoby na splnomocnení.

Z hľadiska právnych záležitostí je výhodnejšie manželstvo alebo partnerstvo?
Slovenský právny poriadok poskytuje väčšiu právnu ochranu manželskému zväzku. Dôvodom je predovšetkým skutočnosť, že právne otázky súvisiace s manželstvom sú podrobne upravené v zákone o rodine a v Občianskom zákonníku. Na druhej strane treba poukázať na možné dôvody, pre ktoré ľudia preferujú neformálny partnerský vzťah pred manželstvom. Je to najmä strach z právnych následkov, ktoré sú spojené s rozvodom manželstva a predovšetkým vyrovnaním bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Otázka partnerstva nie je v slovenskom práve jednotne upravená. Je však predpoklad, že v budúcnosti sa bude musieť slovenská legislatíva touto otázkou podrobne zaoberať. V tomto smere je možné postupovať podobne ako v Českej republike, kde v súčasnosti už je platný zákon č. 115/2006 Zb. o registrovanom partnerstve.

Autor: Eva Miklánková, SME ženy, 8/2007