Dá sa ľúbiť príliš veľa?

Asi všetci sa zhodneme, že milovať niekoho naozaj úprimne, nezištne, z hĺbky srdca (alebo byť takýmto spôsobom milovaní), je niečo neskutočne nádherné.
Ale všetkého veľa škodí a rovnako to platí aj o láske. Príliš veľa lásky už nemá nič spoločné s obetavosťou, nezištnosťou a koniec koncov ani s láskou v jej pravej podstate.

Tvoja láska ma dusí, miláčik!
Prehnaná láska hraničí so sebeckou potrebou niekoho vlastniť. Dotyčná osoba predstavuje celý náš svet a očakávame, že aj my budeme zosobňovať celý svet pre ňu. Ale na tomto princípe to funguje hádam len v sladkých románoch Danielle Steelovej.

Nekontrolovateľná intenzita citov sa prenesie do nutkania tráviť s milovaným objektom dvadsať štyri hodín denne, čo nemusí byť onému objektu práve po chuti. A obyčajne ani nebýva.

Tí, ktorí milujú až takto extrémne, neznášajú ľahko, že ich partner chce a potrebuje mať svoj vlastný svet. Vlastný privátny sektor, v ktorom je kráľom on a jedine on.

Sólo projekt sa nezriedka stretne s neporozumením a netoleranciou zo strany ťažko zaláskovaného partnera. Nedeľný futbal, piatkové pánske jazdy či squashové turnaje tri krát do týždňa sa stávajú konfliktmi záujmov. Najmä ak jeden z partnerov so sklonmi ku vzťahovačnosti nepochopí dôležitú funkciu priestoru vyhradeného len jeho „menej zamilovanej polovičke“ a berie to príliš osobne. Sémantický význam slovného spojenie „BEZ NAS“ bodá ako tŕňový osteň.

Cíti sa ohrozený, zanedbaný, svojim spôsobom podvedený, odsunutý na druhú koľaj. Obáva sa, že sa mu jeho polovička vzdiali, utečie mu kamsi, kam už sila jeho lásky nesiaha. Nezriedka prichádza na rad žiarlivosť a podozrievavosť. Pri hysterickejších povahách aj nechutné scény.

Prečo niektoré osoby vnímajú realitu takto prevrátene?
Zožiera ich vnútorná neistota. Boja sa, že dotyčnú osobu stratia. Tajne zápasia s démonmi, že bez ich vedomia a prítomnosti môže ich milovaný natrafiť na kohosi lepšieho a vymeniť ich. Smutné je, že práve snahou uchrániť svoju lásku izoláciou od okolitého sveta (resp. svetov), ju strácajú. Veď kto by sa stal dobrovoľne väzňom?

Priviazať si niekoho na vôdzku nie je zdravé ani normálne. Ak vás váš partner miluje , neutečie vám, akonáhle mu doprajete chvíľu osamote. Práve naopak, úsilím tráviť s ním všetok jeho voľný čas a implantovaním svojej prítomnosti všade, kam sa len pohne, vyvoláte presne tie účinky, ktorým ste chceli primárne zabrániť. Dovoľte mu dýchať. Nechajte mu priestor na sebarealizáciu, vlastný duševný vývin a napredovanie.

Som len tvojím tieňom
Prehnaná láska často zapríčiní, že sa niektorí ľudia partnerovi odovzdajú absolútne naplno. Odhodia vlastné ambície, plány a záľuby a stotožnia sa so svojou polovičkou. Vo všetkom.

Nie je nič zlé na tom, keď prijímame partnerov svet za svoj, ale nič sa nemá preháňať. Skôr než zmena nášho priestoru na ten jeho, by sme mali hľadať kompromisy a prienik medzi oboma svetmi. A tiež si vytvoriť nový, spoločný priestor, pozostávajúci zo záľub a cieľov nás oboch. Akýsi prienik medzi našou osobnosťou a tou jeho, plus čosi naviac.

Nechcem byť zlá, ale predstavte si ten najhorší možný scenár : jedného pekného dňa sa nedajbože rozídete. Čo potom? Zrúti sa vám celý svet. Doslova. Celý čas ste totiž žili s ním a ním, a neponechali ste si žiadne zadné vrátka. Žiaden náhradný plán, ak sa budete musieť biť sama za seba.
Odhoďme ilúzie, on tu nebude večne. Uvedomte si, že je súčasťou vašej cesty, nie cestou samotnou. Tak prestaňte žiť JEHO život a začnite sa viac zaujímať o ten svoj!

Som obraz tvoj
Submisívnejšie typy sa z čistej lásky často snažia vtesnať do šablóny „vysneného ideálu“, ktorú ich milovaný nosí v hlave. Potláčajú vlastnú osobnosť, svoje chyby, ale i prednosti, aby sa partnerovi čo najviac zapáčili a aby ich neopustil pre niekoho „vhodnejšieho.“ O tom, že sú to scestné predstavy postavené na hlavu vari netreba hovoriť, ale niektorí ľudia s tým naozaj bojujú.

Snahou prispôsobiť sa našej polovičke a skopírovaním súboru „ON“ do našej databázy a následné premenovanie súboru na „JA“, odhadzujeme takpovediac vlastnú originálnu identitu. Vzdávame sa svojej výnimočnosti a špecifickosti, čo ho na nás očarila a bola prvopočiatočným „kopancom“, ktorý ho prihral k nám do náruče. Nie je málo prípadov, keď práve to podnietilo partnera, aby si hľadal inú polovičku, s vlastným JA.  Funkciu zrkadla celkom slušne spĺňa aj to v kúpeľni. Nechce sa dívať na vás a vidieť seba. Chce vidieť VÁS.

Zapískaj a ja pribehnem
Má vás v hrsti a veľmi dobre to vie. Tak naplno sa mu odovzdávate, že luskne prstami a vy hneď naklusáte. Nebudem hádzať všetkých do jedného vreca, ale chuť moci je opojná a lákavá a ľudské tvory majú pre ňu slabosť. Hoci vás môže mať rád, keď mu vložíte do ruky zbraň, nečudujte sa, ak ju bude používať. Ak človek má nad niekým prevahu a vie, že s dotyčnou osobou môže podľa ľubovôle zametať, v menšej či väčšej miere to aj robí.

Nemusí sa to prejaviť nejako okato (bičík a podobne. Ale napríklad aj vašim automatickým splnením všetkých jeho požiadaviek. Pričom vy máte pocit, že vaše službičky a pozornosti robíte na báze dobrovoľnosti.

Skáčete zakaždým ako pískne? Nepostavíte si niekedy hlavu, hoci s niečím vehementne nesúhlasíte? Krivdí vám a vy namiesto odporu sklopíte uši a prispôsobíte sa? Nečakajte, že vás bude pokladať za rovnocenného partnera. Strácate u neho kredit ako plnoprávna osoba s vôľou a vlastnou hlavou a prestane si vás vážiť.  Nemusíte mu zakaždým oponovať a biť sa do krvi pre opačný názor, ale nezaškodí mu dať občas dať najavo, že vaša prítomnosť po jeho boku nie je samozrejmosťou, ale privilégium.

Všetko sú to extrémy, samozrejme prehnané. Ale hranica medzi tým, čo je zdravé a čo už nie, je veľmi krehká. A to, čo často vyzerá ako láska, alebo čo sa lásky dovoláva, už láskou dávno nie je.