Denisa Dvončová: Byť pekná nestačí

Asi sme mali šťastie, že sme vás zastihli na Slovensku.
Teraz som sa tu pre skúšky na škole musela zdržať dlhšie. Naposledy som bola koncom minulého roka v New Yorku. A musím priznať, že cestovanie mi už nesmierne chýba. Práve to bol hlavný dôvod, ktorý ma k tejto práci prilákal, a prečo ma dodnes napĺňa.

Takže musíte byť asi neustále v pohotovosti a mať zbalené kufre.
Presne tak. Spočiatku to pre mňa aj mojich rodičov znamenalo veľký stres. Dnes to už vnímam inak, som schopná vycestovať v priebehu niekoľkých hodín.

Keď ste začínali, predpovedali vám raketový štart. Nebola škola akousi brzdou?
Dá sa to tak povedať, aj teraz som pre školu prišla o veľmi dobré ponuky. No vždy som bola presvedčená, že strednú školu dokončím. Neviem si predstaviť, že by som po svete chodila iba so základnou. Človek si musí určiť priority.

Tými však nemusí byť vaša agentúra veľmi nadšená.
V agentúre mi dali možnosť popri modelingu študovať. No, samozrejme, aj oni si uvedomovali, že to má isté nevýhody. Musím povedať, že teraz sme už všetci radi, že končím a budem sa môcť modelingu venovať ešte intenzívnejšie ako doteraz, keď som mohla vycestovať iba na niekoľko mesiacov.

O vysokej škole teda neuvažujete.
Ešte donedávna som sa rozhodovala, či po maturite pôjdem hneď na vysokú, alebo či uprednostním modeling. Nakoniec som sa rozhodla pre druhú možnosť, pretože viem, že modeling je krátkodobá záležitosť a som stopercentne presvedčená, že o päť rokov by som v ňom už nemala šancu. Je tu nesmierna konkurencia a mladšie dievčatá by ma doslova udupali (smiech).

AKO SA TO ZAČALO
Do modelingu ste pred tromi rokmi skočili rovnými nohami. Ako sa spätne pozeráte na to obdobie?
Vtedy som bola pätnásťročné neskúsené dievča, ktoré nemalo potuchy, do čoho ide, keďže svet modelingu bol mimo mňa. A nikto mi to ani nestihol vysvetliť. Všetko sa udialo veľmi rýchlo.

Čo znamená, že išiel mimo vás?
Tak ako väčšina dievčat pozorne sleduje modelky či missky, mňa tento svet obchádzal veľkou okľukou. Vplyv na mňa malo aj prostredie, v ktorom som vyrastala. Moja mama je vychovávateľkou na základnej škole, otec šoférom kamióna, takže u nás sa takéto témy vôbec nepreberali. Skôr sme ja aj sestra strávili viac času s otcom na cestách ako listovaním v módnych časopisoch. Najmä mi nikdy ani nenapadlo, že na to mám. A hoci to vyznie ako fráza, doteraz sa sama seba pýtam: Čo na mne vlastne vidia?

Ako sa to teda celé rozbehlo?
Bola to zhoda okolností. V podstate som si na naliehanie mojej susedky nechala spraviť niekoľko umeleckých fotografií. Fotografie sa náhodou dostali do jednej topoľčianskej modelingovej agentúry. Mala som obrovské šťastie, pretože práve v tom čase sa ľudia z nej chystali na kasting k Sašovi Jánymu do Prahy a vzali ma so sebou.

Na to ste museli mať odvahu, nie?
Myslím, že to nebolo o odvahe, keďže som tomu neprikladala dôležitosť. Skôr mama ma presvedčila, aby som to išla vyskúšať a neskôr neľutovala premárnenú šancu. Po príchode do agentúry okolo mňa nastal rozruch. Fotili ma, každý sa ma na niečo pýtal. Problém nastal, keď som povedala, že mám 185 centimetrov. Neboli z toho veľmi nadšení, keďže to je na modelku príliš. Nakoniec ma však premerali a zistili, že je to o 4 centimetre menej. A už to išlo.

V Singapure ste zvíťazili na celosvetovom finále súťaže Elite Model Look. Čo sa dialo potom?
Moja druhá cesta hneď po Singapure bola do New Yorku. Po anglicky som vedela iba vetu: Ako sa máš? Bola som z toho zúfalá a, samozrejme, klienti neboli nadšení. Fotografovia mi rukami-nohami vysvetľovali, čo odo mňa chcú. Hoci sa tvárili milo, vedela som, že im komplikujem prácu. Veľké problémy som mala aj v Paríži, na ktorý doteraz nemám veľmi dobré spomienky. Tam sa totiž na človeka, ktorý neovláda angličtinu, ani nepozrú. Bola som tam niekoľko mesiacov, dennodenne obiehala množstvo kastingov, ale bezvýsledne. Nepomohlo to mojej sebadôvere. Aj vďaka agentúre, ktorá za mnou stála, som si nikdy nepovedala – stačilo, končím. Brala som to tak, že ak to nevyjde v Paríži, môžem to skúsiť inde.

Vtedy ste mali pätnásť rokov. Neľutovali ste, že ste začali tak skoro? Veď ak má na to dievča predpoklady, uspeje aj o tri – štyri roky neskôr.
Nie je to celkom pravda. Čím skôr, tým lepšie platí aj pre tie, ktoré spĺňajú všetky kritériá. Je to niekoľkoročný proces, v ktorom sa treba naučiť veľa vecí. Ako zvládnuť stres, ako komunikovať s klientom, ako sa správať na kastingoch, ako sa predať, ako zvládnuť odlúčenie od rodiny. Deväťdesiatpäť percent dievčat si musí vybudovať osobnosť, ktorá ich predá, pretože byť pekná nestačí. Mne trvalo tri roky, kým som to pochopila a ešte dodnes sa učím. Takisto si každá musí zvyknúť na tvrdé podmienky – fotenie sa často začína skoro ráno, končí sa v nočných hodinách, na únavu nepozerá nikto. Stále musíte vyzerať v pohode, aj keď fotíte plavky v mínusových teplotách, aj keď musíte zvládnuť desať kastingov denne v cudzom meste.

Pre také mladé dievča to však musí byť veľký nápor na psychiku.
Určite áno. Treba si však uvedomiť, že nikto ju do toho nenúti – rozhodla sa sama a je to na nej. Musí sa prispôsobiť pravidlám, ktoré v tomto svete platia. Samozrejme, dievčatá dospievajú skôr najmä vďaka tomu, že sú hodené do vody a nikto ich neučí plávať. Takisto sa musia mnohého vzdať.

O čo ste prišli vy?
O to, čo väčšina vníma ako samozrejmé. Napríklad o vlastnú stužkovú. Každá z nás tiež musí pochopiť, že odlúčenie od rodiny, kamarátov je takmer neustále, a tak ich strácate. Ľudia sa k vám skrátka správajú inak, pretože sú presvedčení o tom, že vy ste iná. Ako je to naozaj, sa nepokúšajú zistiť.

A čo váš priateľ, s ktorým ste sa zoznámili krátko po víťazstve v súťaži?
Už nie sme spolu, ale moja práca v tom nezohrala žiadnu úlohu, pretože bol nesmierne tolerantný a stál pri mne. No, samozrejme, človek cíti, že stratil bútľavú vŕbu a psychickú podporu. Ale stále je tu pre mňa rodina.

Keby ste mohli, spravíte niektoré veci inak?
Určite. U mňa bolo problémom to, že som vďaka víťazstvu preskočila všetko, čo musí absolvovať väčšina začínajúcich modeliek. Všetko som dostávala doslova na zlatom podnose a prestala som sa snažiť, prestala som na sebe pracovať. Dnes by som sa k tomu postavila úplne inak.

VO SVETE MODELIEK
Sama ste povedali, že sa musíte predať, aby si vás niekto kúpil. Z toho vyplýva, že modelka je tovar. Nie je to do istej miery ponižujúce?
Prívlastku „vešiak na šaty“ sa asi nezbavíme. A do istej miery je aj pravdivý. Je to skrátka taká práca. Podľa mňa je logické, že fotograf a klient si vyberajú tie, ktoré zapadnú do ich konceptu, predstavy, ktoré im predajú produkt.

Takže reči o tvrdých konkurenčných bojoch nie sú iba mýty.
Modeling je boj. V každej módnej me-tropole pôsobia desiatky agentúr, tisícky modeliek, konkurencia je obrovská a vo väčšine prípadov o tom, kto prácu dostane, rozhodujú detaily. No podpätky si nepodrezávame a vlasy si netrháme (smiech). Tu bojuje každý sám za seba a väčšinou neostáva čas ani energia na to, aby riešil svoje okolie.

Okrem toho sa pri modelingu nikdy nezabudnú spomenúť drogy.
Reči o tom, ako modelkám dáva drogy pod nos agentúra, sú absolútne nezmysly. Ubližovala by tak akurát sama sebe, oberala by sa o peniaze, keďže klient vždy vyžaduje stopercentnú prácu a človeka, ktorý príde v dobrom stave, na čas. Ak sa človek chce dostať k drogám, zoženie ich všade.

Určite ste sledovali kauzu, ktorá sa udiala na týždni módy v Španielsku. Na móle nemohli predvádzať dievčatá, ktorých index hmotnosti bol nižší ako 18.
Mám na to svojský názor. Myslím si, že Madrid si len pokazil reputáciu a v podstate tým nič nedosiahol a nič nezmenil. Modelky, ktoré sa neuplatnili tu, s otvorenou náručou prijali v Paríži, Miláne či New Yorku. Viem, že to väčšina verejnosti považovala za správne rozhodnutie, ale podľa mňa je problém anorexie v modelingu do istej miery nafúknutý. Samo-zrejme, netvrdím, že anorexia nie je medzi mladými dievčatami aktuálna. No vplýva na ne celá spoločnosť – veľké nároky alebo stres, v akom žijeme.

Bez ohľadu na to, modelky sú vzorom pre mladé dievčatá.
Áno, to je pravda. No vzorom sú všetky ženy zo šoubiznisu. Takisto sa môžeme spýtať, prečo sú pre finalistky súťaží Miss ideálne miery 90 – 60 – 90, ktoré takisto nespĺňa väčšina dievčat a žien? Pravda tiež je, že dobrá postava je jedným zo základných predpokladov pre kariéru modelky. Trendy sú dané a väčšina modelov inak vyznie na štíhlych dievčatách. Podľa mňa záleží na osobnosti každého dievčaťa, do akej miery sa nechá modelingovým svetom ovplyvniť. Keby ju neovplyvnili modelky, môžu to byť kamarátky alebo jedna zlá poznámka, ktorá môže celý tento problém spustiť.

V súčasnosti už supermodeliek ako Naomi Campbell či Cindy Crawford veľmi nepribúda. Prečo?
Klientom sa tieto supermodelky, ktoré majú často veľké finančné požiadavky, jednoducho neoplatia. Takisto sa v súčasnosti vyžadujú neznáme, zaujímavé tváre, ktoré nie sú okukané, a tak kariéra modeliek trvá oveľa kratšie.

Keď už hovoríme o peniazoch, často sa objavujete v rebríčku mladých slovenských milionárov.
Spolu s celosvetovým finále som vyhrala aj dvojročný kontrakt v sume 125 000 dolárov. Podmienkou však bolo nezmeniť postavu a musím priznať, že ja som pribrala. Tým som porušila zmluvu a o isté peniaze som prišla. Nebudem však tvrdiť, že nezarábam slušne a môžem si dovoliť veci, ktoré boli predtým pre mňa tabu.

Česká modelka Simona Krainová priznala, že na začiatku kariéry doslova nezmyselne míňala a správne hospodáriť s peniazmi ju museli naučiť iní.
Nikdy som nebola ten typ, ktorý by rozhadzoval peniaze. Určite je to spôsobené tým, že som vyrastala v rodine, kde ich nikdy nebolo nazvyš. Nepristupovali sme k nim ľahkovážne, a to mi zostalo dodnes.

Denisa Dvončová (18)
Narodila sa 30. apríla 1988 v Topoľčanoch. Študuje v maturitnom ročníku obchodnej akadémie, pôsobí v modelingovej agentúre Elite. V pätnástich rokoch zvíťazila v slovenskej súťaži Elite Model Look, z ktorej postúpila do celosvetového finále. Aj tam skončila na prvom mieste a získala dvojročný kontrakt. Pôsobila v New Yorku, Paríži či Tokiu, predvádzala pre Jean-Paula Gaultiera, Gianfranca Ferreho či Vivienne Westwood, objavila sa v módnych časopisov ELLE či Vogue. Žije v Topoľčanoch s mladšou sestrou a rodičmi.

Autor: SME ženy, 7/2007