Neviem ako začať. Bol to odchod mojich milovaných rodičov z tohto sveta. Je to tak zdrvujúca a skľučujúca bolesť v srdci, tak ťažko pochopiteľnej a nezmieriteľnej reality.
Mamičku si každy pamätal ako veľmi silnú a veselú ženu plnú energie. Ale na starosť ju trápilo veľa chorôb. Ako by aj nie, veď vychvali s otcom sedem detí. Ja som mala rok keď sa narodili posledné dvojičky. Mali sa čo oháňať, ale vždy bolo o nás postrané, mali sme navarené, chodili sme pekne a čisto oblečení. Aj po rokoch, keď sme už mali založené rodiny, keď bolo treba, vždy tu pre nás bola. Vypočula nás v našich trápeniach, podala pomocnú ruku. Otvorila nám svoje srdce a rozdala z neho lásky a pochopenia toľko, koľko len vládala. Och, srdce mamy studňa večná, z ktorej len láska pramení, nekonečná a jedinečná, hrejúca ako v plameni.
Neviem, prečo sme to vtedy brali ako samozrejmosť, že to pre nás robila ale spätne, keď listujem v tých mojich spomienkach si uvedomujem a zároveň sa čudujem, kde sa v nej až do poslednej chvíle brala tá energia a sila byť nám vždy oporou, útočišom, bútľavou vŕboumkeď to potrebovala Ona najviac z nás všetkých. Bola to silná žena. Žiaľ, už nikdy neuvidíme rodičovské dotyky, ich výnimočnosť a láskavosť s akou nás vychovali. Ale aj plodný život si vyžiadal krutú daň. Rokmi prichádzali choroby, pomaličky, potichučky, zákerne. Najskôr to boli srdcové infarkty, mozgové porážky, vysoký tlak, denno denne veľké množstvo tabletiek. Ale bojovala ďalej. 
Potom jej však začali zlyhávať obličky. Veľa trpela ale nevzdávala sa. Veľa času trávila v nemocnici, vedela som, že to nie je dobré ale to najhoršie som si nepripúšťala, dokonca ani v ten posledný deň, keď som s ňou bola. Bolo to v stredu poobede, sedela predomnou vo fotele. Bolo jej lepšie, keď sedela lebo sa jej v poslednom čase horšie dýchalo. Tak málo rozprávala, len sa na mňa pozerala, ani pomaly neodvracala zrak. Nezabudnem na ten úprimný pohľad jej smutných, už vyhasnutých očí, ktoré vraveli. “Deti moje už tu dlho nebudem. Ja som si to však stále nepripúšťala -Bože ešte nie! To som ešte nevedela že bozk, s ktorým som sa s ňou odlúčila bol ten posledný. V tú noc jej srdiečko vo veku 69 rokov dotĺklo. Vyhasli oči, onemeli pery, znehybneli milujúce ruky mojej milovanej mamičky.
Otec nemal nikdy vážnejšie zdravotné problémy, ale v pokročilom štádiu mu zistili upchatie ciev na nohách. Možno to bol následok toho, že menej chodil. Vždy bol skôr uzavretejšej povahy. Maminu smrť tichučko znášal, nikomu nič nehovoril, no my sme vedeli, že sa chce čo najskôr s ňou stretnúť u nebeského Otca. Boli na seba veľmi citovo naviazaní veď len spolu žili 50 rokv v dobrom i zlom, v radosti i starostiach. Keby poslúchol rady lekárov, možno..., ale vzdával sa.
Neskôr už prestal chodiť celkom, len ležal. Do toho dostal chrípka potomo v nemocnici zápal pľúc. Rozprával málo a v ten posledný deň s ním som si uvedomila čosi zvláštne. Keď som držala a hladkala jeho chudé a zrobené ručičky, pozeral sa na mňa svojimi nežnými, dobráckymi, modrými očami. Jeho dlhý uprený pohľad mi našepkal, že podobnú chvíľu som už raz zažila. Bol to ten istý slzavý pohľad unavených milujúcich očí. A ja som stále verila a dúfala, no nestalo sa tak. V tú noc odišiel za mamičkou ani nie po pol roku vo veku 77 rokov. Na maľbe spomienok on bude v popredí, pre mňa je z prvých vždy prvý.
Rok už prešiel, a bolesť neutícha, nevysloviteľný je náš bôľ a zármuotk nad stratou, ktorá nás postihla. Nech však cez nesmiernu temnotu nášho žiaľu preblesne aspoň slabučký lúč útechy, že naši drahí rodičia nám vo svojom plodnom živote dali všetko čo mohli. Naučilil nás láske a pokore. Priviňme sa teda súrodenci k sebe ešte vrelšie a láskou sa snažme vynahradiť nesmiernu stratu, ktorá nás postihla. Žiarivý príklad a svetlá pamiatka drahých rodičov, nech nám je posilou. Vďaka a uznanie patria Vám, za noci plné bdenia, nadľudských obetí, vďaky a pochopenia. Za bozkov tisíce na pery, na líčka, za vrásky na tvári, otecko, mamička.
Autor: Iveta Novotná
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
