SME ŽENY: OSOBNOSŤ ŽENY

Jarmila Košťová: Sudičky si asi povedali, že to nebudem mať v živote ľahké

Bola fotomodelkou, redaktorkou, herečkou a jednou z prvých televíznych hlásateliek – ale iba do šesťdesiateho ôsmeho. Dodnes z nej cítiť šarm, eleganciu, vzdelanosť a profesionalitu.

Mladosť a móda
Máte sedemdesiatštyri rokov a za sebou život plný vzostupov a pádov. Ako si spomínate na prvé roky svojho života?
Mala som krásne detstvo, vychovávali ma prísne, ale láskyplne. Bola som vraj veľmi hravé a šantivé dievčatko, až do istého dňa ... Ako osemročná som bola obarená vriacou masťou! Celé nohy som mala spálené, spiekli sa mi pančušky aj s detskou kožou, omdlela som ... Dlho ma liečili v nemocnici a znamenalo to pre mňa nielen fyzickú ujmu, ale aj psychickú traumu. Odvtedy sa zo mňa stalo tiché, bojazlivé a plaché dievča. Jazva na duši zostala - aj jazvy na nohách.

Prvá časť vášho životopisu vyzerá ako „veľký sen“ dnešných dievčat: študentka FF UK, modelka a redaktorka avantgardného časopisu o móde. Počas štúdia ste tancovali v populárnej Lúčnici. Ako sa stane z tanečnice v 50. rokoch modelka?
To bolo, až keď som študovala na vysokej škole národopis a dejiny umenia a na ulici ma oslovila pani, či by som sa nechcela fotografovať pre jeden úžasný časopis Móda a textil, ktorý už vtedy držal krok so zahraničnými, vychádzal aj v maďarčine a vždy bol vypredaný! Tak som to skúsila. Vtedy sa fotilo iba v ateliéroch, boli to statické fotografie v rôznych módnych pózach. Až s príchodom Karola Kállaya sme vyrazili do nádherných exteriérov a aj vďaka nemu módna fotografia získala dynamiku, on jej vdýchol život.

Zakrátko vám šéfredaktorka časopisu Marta Štefániková ponúkla prácu redaktorky. Prečo práve vám?
Myslím si, že z našich spoločných rozhovorov počas fotografovania a z mojich názorov na módu šéfredaktorka usúdila, že by som to vedela robiť. Okrem toho jedna redaktorka odišla na materskú. Spojiť štúdium s prácou sa vtedy nedalo, rozhodla som sa pre redakciu a neoľutovala som.

Komunistom sa nemohol veľmi páčiť úspešný avantgardný časopis.
Vraj sme robili módu nevhodnú pre pracujúcu ženu! My sme však prinášali niečo krásne a farebné do tej celkovej „šedi socializmu“. Podnik, ktorý vytváral modely pre výrobu, bol „až jeden“ a extravagantné modely (ktoré sa ani nedostali do výroby) sme my vyberali a fotografovali. Nakoniec nás aj tak všetkých z časopisu vyhodili.

Televízia v minulosti a teraz
Pracovať ako modelka a módna redaktorka, to muselo byť zaujímavé. Kadiaľ viedla cesta na televíznu obrazovku?
Televízia oslovila náš časopis, či by sme nepripravovali pätnásťminútové relácie o kultúre bývania a odievania – a šéfre-daktorka to pridelila mne! Raz som musela prijať záskok, pretože moderátorka ochorela. Bola som síce zaskočená, ale keďže som tému pripravovala, tak som to prijala. Bez prípravy som si sadla pred kameru a s dvomi architektmi sme urobili rozhovor o módnej novinke v bývaní – o sektorovom nábytku. Tak som sa sústredila na tému, že som ani nevnímala kamery ...

A to asi bolo práve dobre, nie?
Zrejme áno, pretože v tom je vlastne podstata práce moderátorky, má byť prirodzená, nemá sa štylizovať, jednoducho zostať sama sebou.
V roku 1959 ste sa stali televíznou hlásateľkou, neskôr konferencierkou, čo vás bavilo viac?
Jednoznačne konferovanie. Všetko sa vtedy vysielalo naživo, bolo v tom to čaro neopakovateľného, človek musel byť sústredený a pohotový, musel mať improvizačné schopnosti. To ma motivovalo ku kvalitnému výkonu. Aj tak som bola so sebou stále nespokojná.

Mala byť televízna hlásateľka len informátorom alebo ste chceli byť aj príjemnou spoločníčkou v obývačke?
Televízia bola vtedy nový fenomén a hlásateľka sprostredkovávala prvý kontakt. To, že dnes už nie sú hlásateľky, je asi celosvetový trend, ale mne to chýba. Chýba mi niečo milé a osobné. Je to nahradené upútavkami s často agresívnymi hlasmi, ktoré vyrušujú.

Aké boli vtedy hlásateľky a moderátorky?
Televízne tváre našej generácie sa formovali skôr osobnostne a mysleli na to, aké je posolstvo ich výpovede, obsah toho, čo hovoria – ako na to, čo majú oblečené alebo v ktorom časopise sa objaví ich tvár. Písalo sa aj o nás, ale novinári hodnotili výlučne našu prácu a nezaujímali sa o naše súkromie.

Šesťdesiate roky priniesli uvoľnenú atmosféru tvorivého vzopätia všetkých umelcov aj televíznych.
Áno, napriek totalite prinášala televízia veľa tvorivého, cestovali sme, vymieňali si európske televízie programy. Chodili sme moderovať do Bruselu, Ľubľany, Berlína, Budapešti, Moskvy... Vtedy bolo všetko pôvodné relácie ako Olympiáda kvality, Patálie s Tháliou, Dvaja na striedačke a najmä nezabudnuteľné televízne inscenácie. Televízia nemusela bojovať o diváka, snažila sa ho kultivovať. Bola to otázka nášho zamerania na kvalitu.

Keby ste vy dnes šéfovali v televízii, akí by podľa vás mali byť hlásatelia a moderátori?
Celkom mladí ľudia, ktorí sa objavujú v tejto profesii, nepôsobia vždy vierohodne, pretože ak ide o informovanie o závažných veciach, často nevyznievajú presvedčivo. Mladý človek nemôže predsa hovoriť z vlastných skúseností a poznatkov. Všade na svete sú moderátori všetkých vekových kategórií. Nám sa niekde stratila stredná generácia z obrazoviek.

Čo myslíte, čím to je?
Po osemdesiatom deviatom roku musela z médií odísť jedna celá generácia redaktorov a moderátorov, ktorú považovali za zaťaženú normalizačnou minulosťou (pozn.red. takzvaná komunistická normalizácia po roku 1968) a nastupovali len mladí ľudia, čerství absolventi.

Moderátorky, hlásateľky sa objavujú vo filmoch. Vy ste si zahrali v štyroch významných slovenských filmoch, dokonca aj v jednom českom.
Po prvý raz si ma vybral režisér Paľo Bielik do filmu Piatok trinásteho - ten si ma vytiahol z Lúčnice, kde som tancovala ako sólistka. Potom sme točili Rodnú zem a pán režisér Peter Solan si ma už ako televíznu hlásateľku vybral do filmu Prípad Barnabáš Kos. No a čo bolo paradoxné, v čase, keď som mala úplný zákaz objaviť sa a ani môj hlas nesmel nikde zaznieť. (pozn. red. Vtedajšia moc nepripustila, aby sa niekoho tvár ani hlas objavili na verejnosti, ak predtým otvorene proti tejto moci bojoval.) V sedemdesiatom druhom roku ma pozvali do Prahy na Barrandov na herecké skúšky pripravovaného filmu režiséra Jiřího Krejčíka Podezření. I keď bol film veľmi úspešný, na Slovensku sa stal kvôli mne, samozrejme, trezorovým.

Politická angažovanosť
V januári roku 1968 ste konferovali veľký galakoncert na festivale hudobných vydavateľstiev vo francúzskom Cannes a v auguste už hučali ruské tanky po bratislavských uliciach.

Naozaj nik vtedy dopredu nič netušil?
Ani večer pred tým! Ráno som sa zobudila asi o piatej na strašný hrmot na ulici. Moja prvá cesta viedla, samozrejme, do televízie, vtedy na Námestí SNP. Budova bola obsadená sovietskymi vojakmi, ale ešte niekoľko hodín sa vysielalo. Boli to petície, výzvy a protesty zo závodov aj od občanov. Sovietski vojaci nás nenašli, pretože štúdio bolo v suteréne. Keď nás objavili, vyhnali nás von samopalmi. Potom som sa prihlásila aj do „ilegálneho“ vysielania Slovenského rozhlasu, ktoré organizoval môj manžel. Z utajeného miesta medzi vino-hradmi sme vysielali 24 hodín denne.

Svoj postoj k režimu a okupácii ste nezmenili ani v krutých normalizačných rokoch. Aké boli následky?
Museli sme z niečoho žiť. Po odchode z televízie som sa zamestnala v aranžérskej dielni obchodného domu Dunaj, kde som vymýšľala texty do výkladov, neskôr som pracovala v Slovkoncerte. Aj manžel pre svoje politické aktivity a postoje nesmel už pracovať v Slovenskej akadémii vied.

To asi veľmi bolelo.
Malo to aj zdravotné dôsledky. Uzavrela som sa do seba a hľadala akúsi náhradu. Začala som maľovať. Najprv som to hádzala do koša, ale potom sa začali pod štetcami vynárať krásne farebné kompozície, kytice... Páčili sa. Ak človek padne na kolená, a navyše nie vlastnou vinou, tak musí vstať a ísť ďalej. Zdvihnúť sa ako Fénix z popola.

Zrejme jediným skutočným ukončením tejto vašej dvadsaťročnej traumy bol rok 1989.
Ten sme už nečakali. Nikdy nezabudnem, že pár dní po revolúcii prišiel k nám pán Dubček, sadol si u nás aj so svojím vínkom a povedal: „Viete, ja som strašne šťastný, že som sa toho dožil, ale ešte som radšej, že sa toho dožili oni!“

Rehabilitácia
Dostávali ste rôzne ceny: v ´66 Zlatého krokodíla ako televízna osobnosť a po revolúcii v roku 2003 ocenenie od prezidenta Schustera – Kríž prezidenta II. stupňa. Čo to pre vás znamenalo?
Bola som príjemne prekvapená, pretože okrem tej rehabilitácie, ktorej sa mi dostalo na obrazovke Slovenskej televízie, bol toto ďalší významný moment v mojom živote. Len som si povedala: nuž, tých dvadsať stratených rokov mi to, bohužiaľ, nevráti. Po rehabilitácii som moderovala reláciu Tváre a postoje s osobnosťami s podobným osudom, ako bol môj. No mojou rozlúčkou s televíznou obrazovkou bolo moderovanie Koncertu bez opony v bratislavskej Redute v roku 1990. Konal sa pod záštitou Amnesty Interantional, dirigoval sir Yehudi Menuhin, spievala Lucia Popp a ďalší umelci.

Cítite tých stratených dvadsať rokov pre režim ako skrivodlivosť?
Nie, ak ma to postihlo, tak to k môjmu životu patrí. Nie som zatrpknutá, že som prežívala tieto obdobia. Sudičky si asi povedali, že to v živote nebudem mať ľahké...

Mnoho z nás by možno rezignovalo, ale vy vyzeráte ako životná optimistka.
Naopak. Ja som jeden absolútny pesimista. Vždy ožijem, keď sa stretávam s ľuďmi, ktorých si vážim, s ľuďmi, ktorí ma obohacujú. Trpela som počas normalizácie ťažkými depresiami a nie je nič horšie ako bolesť duše...

Slnko môjho života
Váš manžel Ladislav Košťa bol v prvej porevolučnej vláde ministrom spravodlivosti, mali ste nejaké problémy s jeho prácou?
Vláda bola vymenovaná v decembri a hneď prvé Vianoce strávil môj muž vo väznici. Bol vysvetľovať, prečo nemôžu všetci dostať amnestiu. Vysielalo sa to naživo. Videla som ho, ako sedí medzi väzňami a triasla som sa strachom, lebo moja prvá myšlienka bola – oni si ho tam môžu nechať ako rukojemníka a klásť si podmienky! Tá prvá vláda bola idealistická, išlo o vec, o realizáciu ideí, ktoré nežná revolúcia priniesla, nikoho nezaujímalo, kde čo sprivatizovať a ako sa obohatiť.

Z prvého krátkeho manželstva máte syna, ktorého ste vychovali so súčasným manželom, ale nesie meno svojho otca - Martin Bartko. Čo robí?
Mám vynikajúceho syna, ktorý vyštudoval kameru na FAMU v Prahe, pracoval vo filmových ateliéroch Koliba a dnes v produkčnej firme. Môj syn a manžel sú moje slniečka, ktoré sa majú rady a ktoré ma držia nad vodou. Lacko je veľký optimista a možno preto sa ako protiklady priťahujeme.

Vydávali ste sa druhýkrát. Čím bol Ladislav Košťa pre vás atraktívny?
Ja som ho spoznala v Lúčnici, ktorú v štyridsiatom ôsmom spoluzakladal a v ktorej spieval, organizoval všetky zájazdy a vystúpenia. Moje prvé manželstvo bolo také horúce vzplanutie, pred ktorým ma varovali – a tak to aj dopadlo. Musela som sa popáliť na vlastnej koži. Potom som si začala všímať aj iné hodnoty ako len vzhľad a láska na prvý pohľad. Lacko je človek nekonečne veľkého srdca, dobrotivý ku každému. Najprv som si ho vážila a obdivovala som jeho vlastnosti. A sympatie prerástli do lásky, ktorá je tou skutočnou hodnotou a trvá nám dodnes.

Jarmila Košťová (74)
sa narodila v Bratislave. Pôsobila ako fotomodelka a redaktorka v päťdesiatych rokoch veľmi progresívneho časopisu Móda a textil. Od roku 1959 bola jednou z prvých hlásateliek Československej televízie a neskôr konferovala veľa významných relácií ako Bratislavské lýry a významné akcie v zahraničí ako napríklad medzinárodný galakoncert v Cannes. Za statočné postoje počas okupácie Československa bola politicky perzekvovaná a 20 rokov nemohla vykonávať svoje povolanie. V rokoch 1970 – 80 pracovala v obchodnom dome Dunaj a v umeleckej agentúre Slovkoncert. V roku 1990 bola na obrazovke STV politicky rehabilitovaná a moderovala reláciu Tváre a postoje a unikátny Koncert bez opony. V roku 2003 dostala ocenenie Kríž prezidenta II. stupňa.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Jakub Mankovecký z SPU v Nitre bol opäť úspešný v reze viniča
  2. Hitparáda štiav
  3. 14. ročník AmCham „JOB FAIR“ v Košiciach
  4. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  5. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  6. Malé knedličky, veľké dojmy
  7. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  8. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  9. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  10. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  1. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 10 496
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 8 157
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 8 127
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 5 640
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 5 567
  6. Volkswagen Golf: Viac, než facelift 4 730
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 460
  8. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 2 746
  9. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo 2 363
  10. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa 2 183

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Dankovi poškodilo bozkávanie výložiek, za premiéra ho už väčšina nechce

Kým v decembri bol podľa agentúry Focus Andrej Danko favoritom na budúceho premiéra, dnes jeho akceptácia u ľudí výrazne klesla.

DOLNÝ ZEMPLÍN KORZÁR

Smer na východe už oslavuje MDŽ. Zabáva vtipmi o svokrách

Nikto nespomínal ističe, ceny elektriny, ani dôchodky.

ŠPORT

Českému brankárovi zapadol jazyk, život mu zachraňoval útočník súpera

Otras mozgu, zlomený a narazený zub, rozťatá pera.

KULTÚRA

Oscar nemá logiku. 5 dôvodov, prečo vyhral Moonlight

Mal šťastie, že nie je sci-fi.

Neprehliadnite tiež

Filmová cesta Emmy Stone až k oscarovému La La Landu

Herečka získala prvú sošku Oscara. Takto sa menila v priebehu svojej filmovej kariéry.

Móda na Oscaroch 2017: Kto zvíťazil svojim štýlom?

Celebrity sa zišli na najprestížnejšom odovzdávaní filmových cien, niektoré by si zaslúžili zlatú sošku aj za štýl.

Zajačia paštéta

Domáca paštéta chutí úplne inak ako tá, ktorú bežne dostať v obchode. Ak sa vám nelení stráviť nejaký čas v kuchyni, dajte sa do prípravy.

Kohút na víne je francúzska klasika. Ukážeme vám ako na to.

Chceli by ste uvariť večeru hodnú skutočného gurmána? Pripravte si kohúta na víne. Miloš Mikuš pripravil recept s fotopostupom, s ktorým sa vám to určite podarí.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop