„Tieto begónie som vysadila len nedávno,“ podotkla Tilda, položila na stolík tácku s dvoma kávami, a keď si sadla, hrdo spočinula pohľadom na pestrofarebnej kvetene, ktorú si objednávala v záhradkárskych katalógoch. Z pomerne priestranného balkóna si urobila malú rozkvitnutú záhradku, kde s úľubou sedávala a pozorovala život v bytovke oproti, alebo tu vyšívala zložité vzory kvetov, kladúc plné stehy tesne vedľa seba.
„Máš to tu pekné,“ prisvedčila Eva a vzala si z misky dve veľké višne, ktoré ladili s vínovočervenými poduškami na Tildinom ratanovom nábytku.
„Tak čo, už si bola u Hrdobarku?“ vyzvedala Tilda, ktorá dala Eve kontakt na svojho ospievaného gynekológa.
„Hej, ale zatiaľ ma len poslal na krv. To som bola včera a potvrdili mi tehotnosť. Idem k nemu zasa pozajtra,“ informovala ju Eva.
„Aj pri mne tak postupoval. Najprv krv a neskôr dôkladné vyšetrenie,“ prisvedčila Tilda a ponúkla Eve nádobku s mliekom do kávy. „A čo naňho povieš?“
„Bol milý. A vyzerá ako Mikuláš, ktorý si niekde odložil kostým,“ pobavene odvetila Eva a vzala si ďalšie višne.
Hrdobarkom nebola až taká nadšená ako Tilda, ale zatiaľ nemala voči nemu výhrady. V mýtoch Tildinej rodiny mal však doktor Hrdobarka povesť vynikajúceho pôrodníka, odborníka, ktorý priviedol na svet už Tildinho švagra a neskôr potomkov sesternice Tildinho manžela. Tilda najprv Hrdobarku odmietala, asi len z princípu, že uňho kedysi rodila jej svokra. A s čím mala dočinenia Tildina svokra, tam – aspoň podľa Tildy – už ani tráva nevyrástla.
Účasť doktora Hrdobarku pri inkriminovanom pôrode spred dvadsiatich piatich rokov však, napodiv, rátala za premlčanú. Najmä ak Tildu na Hrdobarku upozornila aj ktorási jej priateľka. Vraj je to starý skúsený gynekológ a príjemný človek. A Tilda ešte nikdy nerodila, potrebuje oporu. Napokon jej ktosi posunul telefónne číslo na súkromné gynekologické centrum aj s klapkou doktora Hrdobarku.
„Inak dobré meno – Hrdobarka,“ poznamenala Eva.
„To je taká bylina, hrdobarka. Tiež som už nad tým premýšľala, ako niekto príde k takému menu.“
„Vyznáš sa,“ zasmiala sa Eva.
Ordinácia doktora Hrdobarku bola na prvom poschodí malého nemocničného komplexu. Podľa orientačnej tabule si Eva všimla, že na prízemí majú prenajaté ordinácie súkromní stomatológovia a zvyšné dve poschodia už patria gynekologicko-pôrodníckemu centru Astarté. Na prvom poschodí čakali pacientky pred dverami jednotlivých lekárov a na druhom, ako ju informovala Tilda, bol vaginálny ultrazvuk a lôžkové oddelenie. Budova zjavne prešla rekonštrukciou a badateľná bola aj snaha o harmóniu farieb. Pastelová žltá striedala bledozelenú a nové linoleá vyberal ktosi so záľubou vo vzore mramoru.
Na stenách viseli reklamné plagáty farmaceutických firiem, a to najmä na antikoncepčné tabletky a tabletky s vitamínmi pre tehotné ženy. Keď zlyhá jedno, bude dobré to druhé – zišiel Eve v povznesene slávnostnej nálade na um slogan, ktorý by propagoval oboje naraz.
Pred ordináciami gynekológov posedávali pacientky, niektoré s objemnými bruškami. Zopár tehotných sprevádzali muži, ale väčšina žien tu sedela osamote s maskou vyrovnanej, samostatnej bojovníčky. Tehotné vytrvalo študovali svoj tehotenský preukaz, akoby z neho mohli vyčítať kúsok budúcnosti, stískali ho v prstoch a podchvíľou v ňom znova a znova listovali. Eva už takmer zabudla, aké to je chodiť do poradne a vymieňať si napäté pohľady s inými ženami, prípadne raz za čas prelomiť bariéru takmer posvätného mlčania a vymeniť si s niektorou zopár viet.
Pred dverami doktora Hrdobarku sedeli tri ženy a jeden muž: jedna staršia pani vo svetlom letnom kostýme, možno klimakterické ťažkosti, zdiagnostikovala ju Eva, potom tehotná s velikánskym bruchom, ktorú Eva tipovala na blízky pôrod dvojičiek, a napokon moletná mladá žena v rifliach a tričku, ktorú sprevádzal vysoký chudý mladík. Obaja sa držali za ruky a on ju neustále hladkal. Eva začula, ako sa jej pýtal: „Chceš ísť potom na zmrzku?“
Ona si oprela hlavu o jeho kostnaté plece: „Ak nás vezmeš.“
Eva sa dovtípila, že mladá žena si hovorí v množnom čísle asi z tých istých dôvodov, pre ktoré je tu aj ona. Na chvíľočku oľutovala, že odmietla Jurajovu ponuku, aby šiel s ňou. Mal veľa práce, napokon ako vždy, a tak sa jej zdalo rozumnejšie, aby ostal v kancelárii a radšej prišiel skôr domov. Večer mohli niekam vyraziť, napríklad k rieke alebo do centra, posedieť si kdesi na terase.
Dvere na ordinácii doktora Hrdobarku sa otvorili, vyšla z nich pacientka a z ordinácie sa ozvalo volanie sestričky: „Pani Tulíková, nech sa páči.“
„Tak držím palce!“ odlepil sa mladý muž, asi manžel, od svojej ženy, teraz už konkrétnej pani Tulíkovej.
Eva si uvedomila, že druhé tehotenstvo ju vráti späť v čase a ona sa ocitne medzi takýmito mladými babami. To budú teraz jej družky, s ktorými bude rátať týždne do pôrodu a s ktorými bude cez telefón a teraz už modernejšie – cez mail alebo cez online diskusie rozoberať stolice, plač a spánok bábätka. Pri pohľade na mladého pána Tulíka, ktorý sa teraz nervózne pohrával s kľúčmi od auta, sa cítila mierne nesvoja.
Ešteže sú tu Tilda a Maťo, ich starí kamaráti, s ktorými sú teraz na jednej lodi. Mala síce veľa priateľov mladších o viac než desiatku rokov, na tomto mieste si však svojím vekom a večnou mladosťou predsa len taká istá nebola. Bude mať takmer päťdesiat, keď bude to malé v Simonkinom veku.
Čo ak nebude mať dostatok energie? Nemala jej predsa dosť ani pri Simonke! Znovu ju začali nahlodávať pochybnosti. Striedanie nálad – od radostnej a plnej optimizmu, až po úzkosť, ako to celé dopadne – bolo teraz na dennom poriadku.
„Býva vám nevoľno?“ opýtal sa jej doktor Hrdobarka, keď už sedela v stiesnenej ordinácii, na ktorú rozpočet rekonštrukcie už zjavne nestačil.
„Trochu, ale dá sa to vydržať,“ odvetila.
„Mhmm, mhmm,“ doktor vydával už iba citoslovcia a spoza okuliarov žmúril láskavo mikulášovskými, no prísnymi očkami na obrazovku monitora.
„Viete, toto je už starý ultrazvuk,“ zahundral si viac-menej sám pre seba a Eva nevedela, či sa od nej očakáva, aby nejako reagovala. Gynekologicko-pôrodnícke centrum Astarté sa na svojej internetovej stránke chválilo najmodernejšími prístrojmi a skvelou diagnostikou, takže mohla prejaviť jedine súcit, že starému Hrdobarkovi pridelili iba túto dosluhujúcu ultrazvukovú šunku, na ktorej je kvalita obrazu podobná čiernobielemu televízoru, ktorý si svokor nainštaloval na chalupe. „Pošlem vás o poschodie vyššie, dobre? Oni majú lepší ultrazvuk,“ zašomral doktor Hrdobarka a vypísal jej výmenný lístok.
Eva sa obliekla a vyšla o poschodie vyššie. Tu sa už promenádovali ženy v županoch, hrubých ponožkách a prezuvkách s korkovou, anatomicky tvarovanou šľapou. Eve zišlo na um, že hádam by si aj ona mala zadovážiť takéto korkáče, lebo jedného dňa tu bude predsa rodiť a ako čerstvá matka si neobuje plážové šľapky na opätku. Korzo pacientok však limitovali dvere s mliečnym sklom a označením Gynekologicko-pôrodnícke oddelenie. Eva však hľadala ordináciu s tabuľkou Ultrazvuk. Posadila sa na bledožltú plastovú stoličku oproti a vyčkávala, čo sa bude diať. Keď sa dvere konečne otvorili, z prítmia miestnosti sa vynoril akýsi kolega doktora Hrdobarku a do pléna poloprázdnej chodby sa spýtal, či ešte niekto čaká na ultrazvuk.
„Ja.“ Eva vstala a papier od doktora Hrdobarku držala pred sebou ako štít.
„Čo máte?“ Lekár sa už zjavne tešil, že si konečne vydýchne, a teraz zachmúrene hľadel do čmáraníc svojho kolegu z prvého poschodia. „V ktorom ste týždni?“ spýtal sa Evy.
„No, teda, vlastne... asi v šiestom. Alebo siedmom?“ odvetila rozpačito. Vedela, že je v druhom mesiaci, ale nerátala to na týždne, vlastne nevyrátala si ešte nič, ani presný termín pôrodu.
„Môžete sa pripraviť,“ prikázal jej lekár a Eva si až pri vyzliekaní nohavičiek všimla, že za stolíkom v šere sedí aj sestrička a niečo usilovne vyklepkáva do klávesnice počítača.
Ľahla si na lôžko a lekár do nej zasunul vaginálnu sondu. Na obrazovke, ktorá bola umiestnená vpredu nad lôžkom, sa zjavila, rovnako ako na monitore pred lekárom, krajina jej maternice. Tajomná dutina s fascinujúcou topografiou, ktorú však Eva nevedela dešifrovať.
„Aha, tu je,“ usmial sa na ňu povzbudzujúco doktor a klikol myšou na miniatúrne pohybujúce sa teliesko, plodík, Evino bábätko.
„Je teda v maternici?“ spýtala sa, pretože jediné, čoho sa až do tejto chvíle obávala, bol fakt, či nejde o mimomaternicovú tehotnosť, keďže doktor Hrdobarka na svojej kraksni nič nevidel.
„Áno, nebojte sa. A toto je už srdiečko,“ myš na monitore sa presunula na blikajúci bodík. „Môžete sa obliecť,“ zavelil lekár, zapísal svoje merania a strčil jej do ruky ďalší papier.
Eve vyšla z prítmia ordinácie a mimovoľne sa usmiala. Okolo nej prešla, či skôr sa opatrnými krokmi prešuchtala, ďalšia tehotná žena a ona by sa jej bola najradšej pochválila, že jej bábätko je na správnom mieste a tlčie mu srdce možno menšie než špendlíková hlavička. Tehotná si zboka pridŕžala brucho a Eva sa odrazu nevedela dočkať chvíle, keď bude aj ona znova chodiť s bruchom, s veľkým tehotenským brušiskom, v ktorom sa bude prevaľovať dieťa a ona bude cítiť jeho pohyby.
Zišla na prvé poschodie a doktorovi Hrdobarkovi odovzdala nález z ultrazvuku.
„Výborne,“ pochválil ju. „Všetko je tak, ako má byť. Uvidíme sa – vyhovuje vám to desiateho?“
Eva bez váhania prisvedčila. Čo desiateho, aj každý deň by sem zašla! Už sa triasla od netrpezlivosti, keď zasa uvidí svoje dieťa. So Simonkou bola na ultrazvuku iba dva razy. V tom čase sa v nemocnici, kam chodievala, nik s pacientkou nebavil, nieto ešte dožičiť jej pohľad na monitor. Keď sa zavše osmelila a opýtala sa, či je všetko v poriadku, dostávala blazeovanú odpoveď: „A prečo by nemalo byť?“ Ultrazvuk s doktorom, ktorý bol možno trošku neosobný, ale komunikáciu s pacientkou chápal ako potrebnú rutinu, sa jej preto videl ako skvelý zážitok jej nového stavu.
Keď vyšla z Astarté, miešal sa v nej pocit šťastia s pocitom fyzickej nevoľnosti. Je predsa tehotná! Nič však nemohlo narušiť jej bláznivo dobrú náladu. Mala by sa vrátiť do redakcie, ale rozhodla sa, že tento krásny letný deň oslávi ešte minerálkou v blízkej kaviarničke. V predzáhradke s tromi stolíkmi zazrela sedieť Tulíkovcov, manželov z čakárne, a keď zbadala, že mladá žena sa práve lyžičkou púšťa do obrovského zmrzlinového pohára, dostala aj ona priam zverskú chuť na taký istý.
Vošla do kaviarničky a uvelebila sa za prázdnym stolíkom. Všetko vôkol nej ovládal kvetinový refrén motívu slnečníc – od riadu cez plastové podložky na stoloch až po malé gýčovité dekorácie s typicky žiarivožltou kvetinou. Ešte aj veľké nástenné hodiny nad barom, ako stihla úkosom zaznamenať, lemovali umelohmotné žlté okvetné plátky. Akoby majiteľ kaviarničky rátal s tým, že si sem zájdu posedieť najmä tehotné ženy idúce z neďalekého sanatória. Nevedela si, napríklad, predstaviť, že by sem chodili partie na bujaré opilecké oslavy.
Objednala si zmrzlinu, kávu a minerálku a rozhodla sa, že Jurajovi pošle iba esemesku, aby jej zavolal, keď bude mať po porade. Nechcela ho vyrušovať, prípadne dočkať sa jeho neosobného tónu. Chce mu všetko vyrozprávať do najmenších detailov a nabudúce ho vezme so sebou. Čakajú to dieťa predsa spolu!
Vybrala mobil, a keďže si ho v nemocnici dala na tichý režim, nepočula, že jej medzitým prišli dve esemesky. Tá od Simonky jej oznamovala, že si s babkou urobili výlet na čučoriedky a že ju veľmi ľúbi. Druhá bola od Sone: Evi, kde toľko si? Musím s tebou hovoriť, je to vážne, prosím, ozvi sa mi.
Simonke odpísala, že ľúbi aj ona ju a večer jej s tatom zavolajú, a Soni sa ozve, až keď sa vráti do redakcie. Chvíľu si ešte potrebovala vychutnávať svoj nový stav a byť so svojou radosťou sama, iba tak, plná nehy. ###SUTAZ###
Dve čiarky nádeje získavajú:
Dana Kuklicová, Prešov
Lýdia Kovaľová, Trebišov
Ján Skokan, Krásnohorske Podhradie
Andrea Rolincová, Bratislava
Alžbeta Formánková, Detva
Gratulujeme!
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
