Karin Habšudová: Z kolotoča tenisovej hviezdy mi nič nechýba

Najväčšia zmena v živote
Ako vnímate prechod z profesionálneho tenisového výslnia do pozície matky a manželky?
Jednoducho. Stretla som úžasného človeka - môjho manžela. Športový život bol zaujímavou etapou, v ktorej sa mi splnili určité ambície sebarealizácie a odrazila sa poctivá práca, ale byť mamou je pre mňa väčším životným naplnením.

Čo najpodstatnejšie sa v tejto súvislosti zmenilo vo vašom živote?
O porovnávaní som nikdy neuvažovala. Najpodstatnejšia zmena u nás doma je v tom, že tempo života udáva naša dcérka. Materstvo ma zmenilo do tej miery, že najväčšou prioritou je pre mňa naša Laura.

Ako sa s odstupom času pozeráte na to, že ste časť svojho života obetovali profesionálnemu športu?
Neľutujem to, hoci mi na jednej strane vzal klasické detstvo. Na druhej strane mi však dal obrovskú školu života a s tým spojený rozhľad. Naučil ma poctivo pracovať, ale aj prehrávať, a čo je veľmi dôležité - stáť nohami vždy pevne na zemi. Zároveň ma priviedol k cieľavedomosti, férovosti a často k sebazapreniu.

Ako ste sa cítili po výhrach nad takými tenisovými hviezdami ako Martina Hingisová, Martinezová, Sanchezová, Huberová...?
Samozrejme, že je to dobrý pocit, hlavne keď sa dajú len na prstoch dvoch rúk spočítať ľudia na celom svete, ktorí sú v danom momente od vás lepší. Víťazstvá sú zadosťučinením tvrdej driny a toho, že to, čo robíte, robíte dobre. Teraz, keď nad tým rozmýšľam, však musím povedať, že najlepší pocit z toho máte až s odstupom času, keď je toto obdobie dávno za vami.

Nechýba vám teraz pocit tenisovej hviezdy a všetko okolo toho?
Nechýba mi z toho kolotoča vôbec nič. Priatelia z tenisového prostredia mi zostali, mám pekné spomienky, a to mi stačí.

Nezdá sa vám, že dnešný ženský tenis sa čoraz viac približuje mužskému, že tenistky sú silnejšie a svalnatejšie?
Nepovedala by som, že sa približujú mužom. Skôr vidím, že ženský tenis sa za posledné obdobie určite zatletizoval. Tá vrcholová špička hrá technickejšie. Navyše je veľmi dobré, že dnes figuruje v tenisovom ženskom vrchole oveľa viac mien ako ešte pred piatimi rokmi a aj preto sa tento šport stal atraktívnejším.

Je slovenský ženský tenis v porovnaní s inými krajinami menej atraktívny?
Nie, to si nemyslím. Svetové tenisové veľmoci majú však lepší systém výchovy mladých talentov v národných centrách a jedine v tom vidím rozdiel.

Musíte si strážiť líniu a kilá, keď už nešportujete profesionálne?
Nešportujem vôbec. Odkedy sa narodila naša dcérka, hrala som nie-koľkokrát tenis so svojím manželom na dovolenke a raz som lyžovala. Líniu si strážiť nemusím, pretože naša dcérka si celý deň nesadne, takže kondíciu mám dostatočnú (smiech).

Rodinné záležitosti
Čo peniaze a tenis? Zarobili ste počas kariéry dosť peňazí, z ktorých čerpáte aj dnes?
Pravda je, že keď niekto patrí k úplnej svetovej špičke v čomkoľvek, je väčšinou kráľovsky ohodnotený. Dá sa teda povedať, že som zarobila toľko, aby som sa nemusela po skončení kariéry ponáhľať do práce, ktorá by ma, povedzme, nebavila. Mohla som teda aj potom robiť svoje hoby.

Máte aj teraz nejaké príjmy?
Nie. V súčasnosti sa o finančnú stránku celej našej rodiny stará môj muž. Jednoducho povedané - živí nás manžel.

Aké má zamestnanie?
Momentálne je čerstvo zvolený do funkcie prvého viceprimátora hlavného mesta Bratislavy.

Ako sa s manželom delíte o rodičovské povinnosti a práce v domácnosti?
Prirodzene sme sa dohodli, že ja ustúpim od svojich aktivít, aby sa Milan mohol naplno venovať svojej práci. Je veľmi vyťažený, takže o dcérku sa starám väčšinu času ja a on sa k nám pridá vždy, keď môže, teda hlavne cez víkendy. Veľmi nám však pomáha aj moja mama.

Plánujete aj ďalšie deti?
Teraz má malá Laura pätnásť mesiacov. Určite by sme nechceli, aby zostala jedináčikom.

Budete svoju dcéru viesť k profesionálnemu športu?
Chceme, aby sa naučila základy viacerých športov, ale či bude niektorý robiť profesionálne, je len na nej.

Cesta k tenisu
Vy ste už ako dieťa chceli hrať tenis?
Nie, ja som odjakživa túžila byť zubárkou (smiech).

To je na dieťa dosť netradičná túžba...
Asi áno, ale mňa odmalička veľmi bavilo modelovať a pracovať rukami a zároveň pomáhať ľuďom.

Kedy ste teda začali hrať tenis?
Keď som mala desať a pol roka som naň presedlala z modernej gymnastiky, ktorú som predtým robila šesť rokov. K tenisu som sa dostala na prázdninách u starých rodičov v Prievidzi, kde ma videli hrať priatelia mojej mamy v tenisovom klube a presviedčali ju, aby ma skúsila dať v Bratislave do nejakého krúžku. A ona to skúsila. Tak sa to celé začalo.

Čo nasledovalo ďalej?
Nikde ma do klubu nechceli, pretože som v ich očiach bola veľmi stará na to, aby som začínala so športom, z ktorého som navyše takmer nič neovládala. Nakoniec ma vzali do Matadorky, kde sa ma ujal tréner Beleš a moja kariéra mala raketový štart. Už v 14. rokoch som sa stala majsterkou Slovenska, skončila vo finále majstrovstiev Československa. Až keď som o rok neskôr porazila popri všetkých svojich rovesníčkach aj hráčky z prvej desiatky československého rebríčka, poslali ma na tri juniorské turnaje do Talianska. Tam som sa na tom najdôležitejšom prebojovala do semifinále a tým si vybojovala definitívne miesto v našej reprezentácii. O dva roky som sa stala majsterkou sveta junioriek vo dvojhre a v štvorhre.

Aká bola cesta k prvému úspechu?
Hrboľatá. Nikto mi totiž zo začiatku neveril. Bola to tvrdá drina.

Sláva v dobrom aj v zlom
Ktorej vlastnosti podľa vás vďačíte za úspech v športe aj v živote?
Zodpovednosť a pokora. To je asi to, čo mi v živote najviac pomohlo aj pomáha dodnes.

Dokázali ste niekedy v akejkoľvek sfére vyťažiť niečo zo svojho slávneho mena?
Možno sa mi jednoduchšie presviedčalo policajtov, že sa ponáhľam na lietadlo, keď som trošku prekročila rýchlosť, alebo sa mi možno ľahšie zháňali lístky do divadla a podobne. Na druhej strane som zažila aj to, že keď som si niečo objednala pod svojím menom, na moje veľké prekvapenie mi ponúkli akože „špeciálnu cenu“ - o 50 % vyššiu (smiech).

Ako ste na túto ponuku reagovali?
Ak si niekto myslí, že som úplná „blondínka“, tak je to jeho problém (smiech).

Spolupracovali ste s vozičkármi, na košickej akcii Steelers Cup ste si ich dokonca vzali pod patronát. O čo konkrétne išlo?
Snažila som sa, aby sa dostali do povedomia ľudí žijúcich v tom regióne a začali im pomáhať - nielen finančne, ale aj vytváraním podmienok. Jednoducho, aby dostali šancu zaradiť sa do spoločnosti.

Prečo ste sa začali venovať práve športovcom na vozíčku?
Pretože som mala pocit, že pre nich môžem byť výkonnostným prínosom a môžu zúročiť aj niektoré moje skúsenosti. Na-príklad ich môžem naučiť lepšej technike, ako aj efektívnejšie a zaujímavejšie trénovať, čím sa, prirodzene, dostávajú na inú hernú úroveň.

Oslovujú vás ľudia z charitatívnych projektov a chcú, aby boli pod vašou záštitou alebo spájané s vaším menom?
Áno, oslovuje ma veľmi veľa ľudí, aby som prepožičala svoje meno ich nadácii alebo projektu. Ja sa však zapájam len do tých, ktoré majú konkrétny cieľ. Okrem toho na nich participujem vždy osobne. Nikdy neprepožičiavam len meno. Takýmto spôsobom totiž môžem reálne ovplyvniť ich výsledok a viem zaručiť, že vyzbierané peniaze pôjdu v plnej výške na daný cieľ. Angažovala som sa aj v projekte Veľkí malým a momentálne sa zúčastňujem na kampani Avon proti rakovine prsníka.

Ako konkrétne sa v tejto kampani angažujete?
Zúčastňujem sa na akciách, kde osobne predávam jednotlivé symboly, takisto sa stretávam so ženami, ktoré dlhé roky žijú s touto chorobou, a snažím sa šíriť osvetu vo svojom okolí.

Práca novinára
Istý čas ste sa venovali aj novinárčine ako televízna redaktorka.
Áno, chcela som poznať aj opačnú stranu mince. Bola to zaujímavá skúsenosť a pochopila som niektorých novinárov, hlavne ich správanie počas mojej športovej kariéry.

Čo presne tým myslíte?
Keď ma tlačili do termínov a odpovedí na konkrétne zápasy a podujatia.

Je podľa vás novinárčina ťažká práca?
Je predovšetkým náročná na čas. Ak chce byť totiž novinár naozaj kvalitný a objektívny v danom odbore, musí veľa informácií hľadať a poctivo študovať. Potom musí stíhať uzávierky, čo vnímam ako určitý stres.

Stala sa vám nejaká kuriózna situácia počas novinárskej práce?
Kuriózna ani nie, len ma potešilo, že za mojej krátkej praxe som všade, kde som sa ocitla, natočila rozhovor prioritne.

Napríklad?
S vodákmi na majstrovstvách Európy v Čuňove, na stretnutí Pohára federácie s kapitánom francúzskeho fedcupového tímu Guyom Forgetom alebo na Davis Cupe s Andy Rodickom.

Stáli ste aj na druhom brehu. Pochopili ste, prečo sa športovci snažia chrániť si súkromie a prečo novinári napriek tomu po ich súkromí bažia?
Chápem, že ľudí zaujíma aj veľa sprievodných informácií o živote okolo známych športovcov, nielen ich samotné výkony. Je to pochopiteľné, pretože je to súčasť života. Ľudia sa zaujímajú aj o iné než športové, herecké alebo, povedzme, politické aktivity slávnych. Spoločnosť ich berie ako celebrity a už len ten pojem vytvára okolo nich určitý tieň tajomnosti a ľudia si niekedy myslia, že pokiaľ napríklad vyhrajú Wimbledon alebo dostanú Oscara, tak ich súkromný život je iný ako život normálneho človeka. Známi ľudia žijú svoj osobný život úplne normálne, ale napriek tomu novinári pátrajú po ich intímnych problémoch a snažia sa ich sprostredkovať svojim čitateľom alebo divákom. Veľa športovcov s tým nemá nijaký problém, pokiaľ je to v korektnej rovine.

Čo si myslíte o slovenských médiách a špeciálne o bulvári?
Bulvár je súčasťou verejného života a priznám sa, že aj ja si ho občas prečítam. Otázkou však zostáva, čo z toho, čo je napísané, je skutočne pravdivé. Je vec každého čitateľa, či berie bulvár len ako formu zábavy, alebo relevantnú informáciu. Moje skúsenosti sú aj dobré, aj zlé.

Môžete byť konkrétna?
Dobrú skúsenosť s bulvárom považujem tú, keď uverejnili to, čo som na danú otázku naozaj odpovedala. Boli však aj také články, keď akože na základe nejakých indícií napísali 100-percentnú informáciu, ktorá sa vôbec nezakladala na pravde a boli mi do úst vložené slová, ktoré som nikdy nepovedala.

Vízie do budúcnosti
Vedeli by ste do niekoľkých slov zhrnúť odkaz alebo radu pre mladých tenistov, pre ktorých ste vzorom?
Aby sa nevzdávali svojich cieľov a tvrdo pracovali.

Čomu sa chcete venovať v budúcnosti?
Chcela by som sa naďalej venovať charitatívnym projektom a vytváraniu podmienok pre mladých športovcov.

Karin Cíleková – Habšudová (33)
sa narodila Bojniciach. Vyštudovala gymnázium v Bratislave. Počas svojej profesionálnej tenisovej kariéry, ktorú skončila v roku 2004, dosiahla veľa významných úspechov. Už v roku 1990 sa stala víťazkou juniorského Wimbledonu, Australian Open či US Open, je juniorskou majsterkou sveta v dvojhre aj štvorhre, v roku 1997 figurovala vôbec ako prvá slovenská tenistka v top desiatke svetového rebríčka WTA. V rokoch 1995 až 1998 bola každoročne vyhlasovaná ako Tenistka roka SR. V roku 1998 vyhrala s Karolom Kučerom Hopmanov pohár. V roku 2001 sa prebojovala vo štvorhre s Davidom Riklom do semifinále Wimbledonu. Takmer desať rokov pôsobila v slovenskej tenisovej reprezentácii. Je vydatá za Milana Cíleka a má dcéru Lauru (1,5).

Autor: Eva Miklánková, SME ženy, 5/2007