Keď Simonka trošku podrástla, začali do nej príbuzní dobiedzať, kedy k malej pribudne súrodenec. Eva sa z toho ťažkého praktického úvodu do materských povinností konečne trochu pozviechala. A Simonka patrila, prirodzene, k najkrajším, najvydarenejším a najmúdrejším deťom v okolí. No Eva nezabúdala na útrapy, ktoré musela prežiť, a ani na sľub, ktorý dala sama sebe vtedy cestou z trhu.
„Ale veď pri druhom to už bude iné,“ presviedčali ju viacnásobné matky. Eva však skalopevne trvala na svojom, pretože jedine ona vedela, že stav, ktorý ju takmer zničil pri Simonke, bol možno vážnou depresiou, diagnózou, s ktorou mala zájsť za psychiatrom. Nechcela však užívať lieky, túžila byť ak už nie dokonalou, tak aspoň dojčiacou matkou, a tak jej neostávalo iné, než každý deň padať od únavy a znova sa pozviechať. Druhý raz a dobrovoľne to však už zažiť nechcela.
Juraj však po druhom dieťati túžil. Keď začala Simonka chodiť do školy, zrazu usúdil, že u Evy by mohla zafungovať strata pamäti. Začal ju nahovárať aj on, ale bezúspešne. Raz sa do nej pustil so spriatelenou dvojicou, ktorá mala syna v Simonkinom veku, a napriek pôvodnému plánu sa rozhodli aj pre druhé dieťa. Sedeli u nich v kuchyni, domáci pán ponalieval do štamperlíkov slivovicu a jeho žena farbisto opisovala, ako prebiehal jej druhý pôrod. Bol oveľa ťažší a chvíľu mala pocit, že radšej skape než porodí, ale inak pohoda, malá dobre spáva a syn už na ňu menej žiarli. Medzitým sa bucľaté batoľa, priviazané v stoličke na kŕmenie, rozplakalo a zlostne prevrátilo tanierik s popučenou mrkvou a zemiakmi. Hostiteľka malú vybrala zo stoličky a osopila sa na muža, prečo sedí, nech to poutiera. O pár minút už znova svorne Evu presviedčali, aby sa dala nahovoriť, a veľavravne žmurkali na Juraja – nepýtaj sa toľko a urob žene syna! Keď už boli na odchode a Eva si obúvala topánky, domáca pani zmierlivo dodala, že to sa asi takto nedá a keď Eva túžbu po dieťati necíti, tak ju do toho netreba nútiť.
Len čo vyšli s Jurajom na ulicu, Eva sa rozplakala. Celý večerný rozhovor považovala za nátlak a jej odpor k ďalšiemu materstvu iba narástol.
„Daj mi s tým pokoj! Ty mi spravíš decko a ja si to zasa celé odseriem!“ vykrikovala cez slzy.
„Dobre, upokoj sa, veď sme len žartovali.“
„Ja už, skrátka, ďalšie decko nechcem, rozumieš? Urob si ho, s kým chceš, ale so mnou nie, ja sa zničiť nenechám!“
Juraj ju vtedy chlácholil, dobre, teda nie, len keby náhodou chcela aj ona, inak nie. Nakoniec táto téma na dlhý čas utíchla, aj keď občas to Juraj opatrne spomenul. Eva však vedela, že proti jej vôli manžel nič neurobí. Napokon, najnovšie mala pripravený celkom dobrý argument: „Ale daj pokoj, už som aj tak stará.“
Pamätala sa, ako raz boli na oslavách švagrininej štyridsiatky a svokor neohrabane, sklamane vyhlásil, že od tejto nevesty sa už asi ďalších vnúčat nedočká. Vtedy Evu od tejto pomyselnej hranice delilo ešte päť rokov, ale v duchu svokra doplnila, že tých vnúčat sa už nedočká ani od nej.
Ubehli tri roky a svokor sa predsa len dočká, pobavene skonštatovala Eva. To bude teraz trapas, keď bude rodine oznamovať, že je tehotná. Už si predstavila všetky tie udivené tváre príbuzných a priateľov, pred ktorými sa zaprisahávala, že ona už deti nechce. Možno by s tým mala počkať a zatiaľ to neroztrubovať. Je to vlastne malé tajomstvo, ale, na druhej strane – prečo by malo byť? Napokon, veď už to povedala Tilde, takže je to jedno, uškrnula sa.
Znovu a znovu si obzerala ten druhý, popoludňajší test. Z príbalového letáka vyčítala, že je veľmi citlivý a reaguje už na veľmi malé množstvá HCG, ľudského choriogonadotropínu, teda látky, ktorá indikuje tehotenstvo. Svedčilo o tom aj to, že obe ružové čiarky boli na ňom rovnako zreteľné.
Mám to ružové na bielom, som tehotná! vyťukala večer na mobile esemesku a chcela ju poslať Soni, svojej priateľke a kolegyni z redakcie. Napokon ju však vymazala. Vedela, že Soňa by to nerozchýrila, ale aj tak mala pocit, že prirýchlo sa svojho tajomstva vzdáva a posiela ho medzi ľudí. Zároveň si uvedomila, že možno Soňa nie je ten správny adresát tejto novinky. Poznali sa síce už zopár rokov, ešte predtým, než sa z nich stali kolegyne. Zoznámila ich spoločná známa, Soňa vtedy pracovala v konkurenčnom plátku. Dali si kávu, pocítili k sebe sympatiu, vymenili si mailové adresy a mobilné čísla, potom dlho nič, až raz jej Soňa napísala, že z novín odišla a hľadá si nové miesto; rozhadzuje siete na všetky strany, tak si dovoľuje spýtať sa aj Evy. Eve sa páčilo, že Soňa si dala tú námahu a nerozposlala hromadný mail. Zhodou okolností vtedy u nich v redakcii prebiehali nejaké zmeny, tak dala Soni tip, na koho sa obrátiť, a – vyšlo to.
„Soni som tú správu neposlala,“ povedala Jurajovi, sediacemu za počítačom.
„A chcela si?“
„Chcela, ale rozmyslela som si to. Ktovie, čo teraz rieši, vieš, že cez víkendy je vždy s tým svojím Mišom na nože, radšej jej to poviem osobne.“
„Mhm,“ Evin muž sa na otáčacej stoličke obrátil tvárou k nej a usmial sa. „Poď na chvíľu ku mne, nech ťa objímem.“
Evu to potešilo, už dávno sa len tak z ničoho nič, bez jej vyzvania a naliehania, neodtrhol od obrazovky.
„Zajtra je nedeľa, vezmem ťa voľakde na výlet?“ spýtal sa jej.
„Áno, ale najprv sa dobre vyspíme! Teraz mám nárok na vylihovanie!“
Z otvoreného obloka k nim doľahol smiech a vrava ľudí na ulici, vzdialené zazvonenie električky a útržok filmovej melódie, ktorá si razila cestu z niektorého hlučne pusteného televízora. Eva vyzrela z obloka a nadýchla sa príjemného letného vzduchu. Spoza tohto okna bude na konci zimy ukazovať bábätku snehové vločky, zišlo jej na um. Ráno by si čosi také vôbec nevedela predstaviť...
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
