Knižný tip: Dve čiarky nádeje 4. časť

2. kapitola

Soňa si vytiahla z kabelky necesérik s kozmetikou, vybrala z neho zrkadielko a starostlivo si prerúžovala svoje plné pery. Eva si všimla, že pod očami má hrubú vrstvu mejkapu, aby zakryla kruhy.
„Prepáč, že sa tu maľujem, ale určite vyzerám otrasne,“ zahundrala Soňa, nervóznym šklbnutím necesér zazipsovala, hodila ho do kabelky a vzápätí z nej vylovila cigarety. Eve zišlo na um, že teraz by nemala sedieť v okruhu nijakého fajčiara. Toto mohla byť vhodná príležitosť, ako Soni povedať o víkendových dobrodružstvách s tehotenskými testmi, ale tá si už hltavo potiahla z cigarety a spolu s dymom zo seba vyrazila: „Tak neuveríš, ale medzi mnou a Mišom je asi definitívny koniec.“ Eva si všimla, ako sa Soni po tej vete zachvela brada a koľko úsilia ju stojí, aby jej zo starostlivo namaľovaných očí nevytryskli slzy.

„Čo sa zasa stalo?“ spýtala sa Eva, a hoci v duchu Soňu ľutovala, zároveň žasla nad jej naivitou.
„V piatok bol u mňa, klasika, potom sa ponáhľal domov, tiež klasika, ale bola som nejaká rozľútostená, taká pred krámami, a všetko som mu vytmavila... ako sa trápim a aký je hajzeľ a nech vypadne za svojou ženou!“

Eva si len ťažko vedela predstaviť, ako vždy milá, decentná a uhladená Soňa vrieska na nejakého muža a vyhadzuje ho zo svojej garsónky. Na okamih sa dala uniesť predstavou nenalíčenej a zúriacej Sone, strácajúcej všetky nánosy dobrej výchovy. Ani ona vlastne nevie, aká Soňa v skutočnosti je, keď sa prestane kontrolovať. Okolie ju vníma ako rozumnú, usilovnú, spoľahlivú a, samozrejme, vždy perfektne upravenú, atraktívnu ženu. Soňa obieha prezentácie kozmetiky, tlačovky o nových šampónoch, luxusných parfumoch, nestierateľných rúžoch a nezmývateľných riasenkách. Do redakcie sa vracia s elegantnými darčekovými balíčkami, po ktorých mnohé kolegyne závistlivo poškuľujú, no väčšinu z nich musí na pokyn šéfky aj tak odovzdať na ceny do rôznych čitateľských súťaží. Napriek tomu pôsobí ako reklama na všetky tie zázračné prípravky, vždy navoňaná, nalíčená a upravená, bez jedinej škvrny na svojom imidži redakčnej krásky.

„A čo on?“ opýtala sa Eva, kým priateľka meravo miešala kávu.
„Vraj nemá rád ženy pred menzesom,“ Soňa sa pri spomienke na tú povýšeneckú vetu ironicky uškrnula. „Na to som mu povedala, že ja zasa nemám rada chlapov, ktorí si zasúložia, a potom sú králi.“ Soňa znovu otvorila kabelku a zasa vytiahla zrkadielko. „Prepáč, ale mám pocit, že mi čosi padlo do oka, asi mihalnica,“ dodala na vysvetlenie.
„Soni, a už si tie krámy dostala?“ Eva sa opatrne usilovala skrútiť rozhovor na svoje tajomstvo.
„Nedostala, ale určite dostanem v noci, poznám sa,“ dôrazne odvetila Soňa a teraz pre zmenu hrabla do kabelky po mobil, ktorý jej oznámil doručenie textovej správy. „Píše mi Mišo,“ zahľadela sa sústredene na displej. „Bože, čo mu mám odpísať?“

„A čo ti napísal?“ Eva s pobavením sledovala, ako tento vzťah vďaka mobilu o chvíľku opäť povstane zo sutín víkendovej krízy.
„Či sa dnes môže zastaviť, že ho mrzí ten piatok, ale mal toho v agentúre strašne veľa a bol unavený... Trepe, však? Asi by som mu mala odpísať, nech si trhne nohou, ja viem.“ Soňa sa po kratučkom monológu prudko nadýchla a znova sa ponorila pod hladinu, dolu, do temných vôd mobilnej komunikácie. Napokon sa odhodlane napriamila a s dôrazom na nepatrný, ale o to významnejší pohyb prsta odklikla odoslanie svojej osudovej esemesky. „A je to.“

„Preboha, čo si mu poslala? Pokračovanie piatku?“ Eva sa pokúšala priateľku rozveseliť, ale súdiac podľa jej zúfalých smutných očí, z ktorých tu, v malom bistre neďaleko redakcie, predsa len napokon vyleteli slzy, ktoré sa vzápätí sfarbovali čiernou maskarou, pochopila, že to bude asi vážnejšie.
„Že je koniec a nech ma nechá na pokoji. A prepáč, že sa dnes správam tak nemožne, ale som z toho všetkého, fakt, hotová,“ opäť siahla do kabelky, tentoraz z nej vybrala balíček papierových vreckoviek. „Som mizerná krava,“ pokračovala Soňa trpiteľsky, „a nesnaž sa mi to vyhovoriť, som totiž absolútne naivná a sprostá, presne ako tie sliepky, čo vypisujú do redakcie listy o nešťastnej láske. A aj na mne by sa asi urehotal ten psychológ, čo trtká šéfku a odpisuje vymeteným dievčatám hrozne múdre rady. Čo by tak asi poradil mne, keď som si myslela, že Mišo sa už nevie dočkať dňa, keď bude len so mnou?“

„Hm, keď sa to takto povie, naozaj to znie banálne,“ musela uznať Eva. No zároveň si spomenula aj na to, že odkedy Soňu pozná, je to už jej tretí banálny príbeh s banálnym začiatkom kdesi na tlačovke o novom parfume a s banálnym uslzeným koncom. Ten zakaždým zaklincuje obligátna veta Soninej matky: „Ja som ťa varovala, lenže ty keď robíš niekomu matrac, si ako hluchá a slepá!“

„Prečo vždy naletím?“ fňukala Soňa a vzápätí sa strhla na vibrovanie svojho mobilu. „To je on!“ vyľakane hľadela na displej. „Mám to zdvihnúť?“
Eve svitlo, že Soňa sa okúňa prijať ten hovor len kvôli nej, asi si chce zachovať imidž zásadovej ženy – aspoň o minútku dlhšie. „Soni, pokojne to zdvihni, aj tak si musím odbehnúť na toaletu.“ Eva sa zdvihla a v duchu ďakovala nebesám, že nemusí riešiť žiadne milenecké doťahovačky.

Poslednú časť úryvku z knihy Dve čiarky nádeje nájdete na našich stránkach 16. 2. 2007