Deana Lutherová: Etiketa nie je len nálepka na fľaši

Spolupracujete na protokole plesu v Opere. Ako ovplyvňujete jeho prípravy?
Som jednou z tých, ktorých pred siedmimi rokmi oslovili spolu s hostiteľom plesu v Opere, aby sme sa ujali protokolárnej stránky tohto významného podujatia. S radosťou som ponuku prijala. Navrhli sme, aby spoločenským garantom bol čestný plesový výbor zložený z osobností, ktorých mená sú zárukou vysokej úrovne. Odporučili sme spôsob, akým sa hostia na ples pozývajú, aký má mať plesový večer priebeh od úvodného ceremoniálu až po záver.

Ples v Opere získal pozíciu najprestížnejšieho spoločenského podujatia.
Áno, bola založená tradícia, ktorá nás, dúfam, prežije a teší nás, že sme boli pri tom. Našou hlavnou úlohou je starostlivosť o protokolárnych hostí, teda o prítomných ústavných činiteľov, ministrov, diplomatov a politikov.

Ste odborníčkou nielen na protokol, ale zaoberáte sa aj poradenstvom pre ľudí, ktorí chcú zlepšiť svoj imidž a správanie. Čo vás podnietilo podnikať práve v takejto oblasti?
Bola to intuícia a možno trochu aj okolnosti. Pred revolúciou som sa zamestnala v podniku, ktorý sa hneď po nej rozpadol. Musela som svoju situáciu riešiť, a tak som si povedala, že by som najradšej robila niečo samostatne. Cítila som, že by som vedela uplatniť svoje skúsenosti z práce stewardky a ovládala som aj protokol. Keď sa naša krajina začala otvárať svetu a ľudia začali robiť veľký biznis či vysokú politiku a cestovať, mala som trochu pocit hanby, že sme takí neohrabaní. Myslela som si, že mnohým ľuďom by som vedela pomôcť.

Spomínate, že ste boli letuškou. Ako ste sa k tomuto povolanou dostali?
Ako desaťročná som letela prvýkrát a veľmi sa mi to páčilo. Odvtedy som chcela byť letuškou, ale v tom čase aerolínie nerobili verejné konkurzy. Keď som mala osemnásť rokov, po prvý raz sa urobil verejný konkurz, bol vyhlásený aj v televízii a mal sa robiť rozšírený výber aj zo slovenských uchádzačov. Hneď som si povedala - idem do Prahy. Na konkurze som uspela. Tú prácu som mala rada a dodnes sa mi o lietaní sníva.

Nemuseli ste prekonávať strach z výšok?
Nie, tak veľmi som po tom túžila, že som si to ani nepripustila. Na školení sme, samozrejme, absolvovali prípravu, ako v prípade núdze zachraňovať ľudí. Neskôr, keď som už istý čas lietala, prichádzali na mňa vlny strachu a myslím, že čosi podobné sa dialo aj s viacerými mojimi kolegami. Boli lety, počas ktorých som pri štarte a prílete div nedolámala operadlá, ako som ich zvierala. Dokonca raz, keď sa lietadlo dostalo do turbulencií pred Havanou, pri Bermudách, ma chytila taká panika, že mi kolegovia museli nasadiť kyslíkový prístroj. Zažila som aj únos lietadla. Dnes lietam iba v prípade nutnosti. Myslím si, že loďou je to horšie.

Ako ste skĺbili lietanie s rodinným životom?
Svojho manžela som stretla v Prahe sotva po desiatich dňoch lietania. Študoval tam a keď som mala voľno, bolo príjemné túlať sa spolu po Prahe. Deti sa nám narodili, až keď som s lietaním na vlastnú žiadosť skončila a vrátili sme sa do Bratislavy. Už som sa chcela usadiť.

Založili ste si agentúru na poradenstvo v otázkach osobného imidžu. Čo všetko sa vám z povolania letušky zišlo?
Za bývalého režimu sa do zahraničia nedalo len tak ľahko dostať. Ako letuška som takmer za desať rokov mala možnosť navštíviť viac ako päťdesiat krajín. V tom čase bol boom letectva a personál mal v cieľových krajinách zabezpečené troj-, štvordňové, niekedy aj dvojtýždňové pobyty. Tak som pochodila celý svet. Napríklad v New Yorku som bola viac ako päťdesiatkrát, a to už som postupne vedela, kde je aká premiéra, aké kino, mohla som si rezervovať lístok do Metropolitnej opery. Na Newfoundlande som si prenajímala auto a cestovala po krajine. Získané skúsenosti a hlavne bezprostredný kontakt s rozmanitými kultúrami sa stali pre mňa základom v poradenstve pre ľudí, ktorí robia biznis po svete.

Ako ste začali?
Nápad som dostala na jeseň 1990 a už v januári 1991 som začala naplno pracovať. Najprv som sa zúčastnila na školení o základoch podnikania pre ženy. To ma veľmi motivovalo. Potom som rozbehla vybavovanie. Spočiatku mi na úradoch nerozumeli, všade som musela vysvetľovať, že etiketa nie je nálepka na fľaši. Vybavila som si školenie od ekonóma, lebo trhovému systému som nerozumela. Dala som si urobiť pečiatku, vylepila plagáty s ponukou a postupne našla priestory na školenia.

Pochopili ľudia hneď, čo ponúkate?
Bola som prekvapená, ako rýchlo na to prišli. Začalo sa to okamžite po prvom kurze pre mladé ženy. No už po troch, štyroch školeniach som sa dozvedela, že na kurzy by chceli chodiť ich mamy. Tak som otvorila kurz pre dámy. Manželky prišli hneď na druhé stretnutie s tým, že poradiť by potrebovali aj ich manželia, a tak som vzápätí otvorila aj kurz pre pánov. Zaujímavé je, že takmer všetci tí páni z prvého školenia sa dnes pohybujú v najvyššom biznise. Až po niekoľkoročnej práci, počas ktorej som dospela ku kompletnej súčasnej ponuke, som s prekvapením zistila, že tento biznis sa v rovnakom čase rozvíjal vo svete, len som o tom nevedela, keďže vtedy ešte nebol internet. Vtedy som dostala ponuky rozšíriť svoju činnosť aj do zahraničia.

Nevyužili ste to, prečo?
Tak som sa rozhodla. Zostala som sama sebe paňou. Dokážem ustrážiť kvalitu toho, čo ponúkam aj pre tých najnáročnejších a držím firmu vo svojich rukách. Dnes robím protokolárne alebo imidžové poradenstvo a organizáciu spoločenských podujatí na vysokej úrovni.

Aký je vlastne rozdiel medzi protokolom a etiketou?
Etiketa sú bežné pravidlá slušnosti, ktoré človek používa vo svojom kultúrnom prostredí v každodennom styku a ktoré mu kontakt s ľuďmi uľahčujú. Protokol sa opiera o etiketu, ale sú to všeobecne uznávané pravidlá zdvorilosti, ktoré sa uplatňujú v medzinárodnom styku na oficiálnej úrovni. Pre nás sú zrozumiteľné, lebo vychádzajú z európskeho kultúrneho štandardu. Ľudia si etiketu a protokol často zamieňajú. Je tu však zásadný rozdiel – kým etiketa má niekoľko základných princípov prednosti – napríklad starší má prednosť pred mladším, žena pred mužom, nadriadený pred podriadeným –, protokol sa odvíja v prvom rade od postavenia, ktoré človek reprezentuje, napríklad bez ohľadu na vek a pohlavie. Nedodržanie protokolu sa považuje nielen za urážku osoby, ale aj krajiny, ktorú reprezentuje.

Menia sa časom pravidlá protokolu?
V zásade nie alebo len veľmi pomaly, ale keď som ešte lietala, každý rok sme v tomto smere mali pravidelne preškoľovanie. Protokol sa však nikto nenaučí iba z knihy. Učí sa praxou a po celý život. Nie nadarmo sa hovorí, že dobrým protokolistom je ten, kto je už takmer nad hrobom. Slávny Masarykov ceremoniál Jiří Guth-Jarkovský bol rešpektovanou autoritou ešte ako osemdesiatročný.

Vy sa vraj opierate o skúsenosti protokolistky pani Oniščenkovej.
Je to najskúsenejšia protokolistka na Slovensku, pracovala ešte pre ministra kultúry Miroslava Válka, ale aj pre prezidenta Havla. Je mi roky oporou, bez nej by som sa do protokolárne náročných akcií asi ani nepúšťala.

Zmenilo sa v protokole niečo zásadné oproti socialistickým časom?
Podstatná odlišnosť je napríklad v tom, že dnes sa viac dbá na to, aby sa manželky zúčastňovali na spoločenskej reprezentácii. To v minulosti nebolo, výnimkou bola iba žena Gustáva Husáka. Manželky vysokopostavených osobností majú totiž svoju významnú úlohu. Je chyba, ak sa napríklad dotyčný pán vyhovára, že jeho manželka je „skromná“, a preto sa nezúčastňuje na spoločenskom živote. Vždy upozorňujem: chceme ich vidieť a poznať, lebo ich úroveň môže všeličo prezradiť o ich manželoch.

Poradenstvo ste poskytovali obom manželkám bývalých prezidentov. Spoznali ste ich aj bližšie?
Samozrejme, časom sa vzťah prehĺbil, zažila som aj zaujímavé situácie. Práca protokolistu alebo konzultanta pre protokol si však vyžaduje absolútnu diskrétnosť. Určite nebudem písať memoáre. Veď by som poprela zmysel svojej práce.

Aj samu seba musíte reprezentovať na vysokej úrovni. Čo robíte pre to, aby ste pôsobili ako spoľahlivá a dôveryhodná poradkyňa?
Už ako stewardka som pracovala akoby na pódiu. Keď som vstúpila do kabíny lietadla, uprelo sa na mňa sto párov očí. Musela som byť vždy upravená, čistá, voňavá. Bola som naučená uvedomovať si každý svoj pohyb. Keď to človek intenzívne robí roky, stane sa jeho prirodzenosťou správať sa kultivovane a dbať o svoj zovňajšok.

Aké najčastejšie problémy majú vaši klienti?
Najväčšie nedostatky vidím v kultúre stolovania. Z hľadiska klientov sa zasa najčastejšie krútime okolo základných pravidiel etikety, okolo podávania rúk, predstavovania, často sa pýtajú aj na odev vhodný do zamestnania vzhľadom na to, čo robia. Povedala by som nepravdu, keby som tvrdila, že sa vždy zhodneme. V tejto oblasti mi výborne pomáha renomovaná filmová výtvarníčka Anita Hroššová. To, čo radíme, musíme vedieť podoprieť argumentmi. Keď robíme s mužmi, často si prizývame na spoluprácu aj manželky, aby vedeli svojich manželov ďalej usmerňovať.

Ako pomáhate zostavovať ženské šatníky?
Napríklad manželka prezidenta musí mať odev na rôzne podujatia, do každého druhu počasia a podnebia. Keď je šatník variabilný a dobre kombinovateľný, nemusí v ňom byť priveľa kusov odevu. Protokolárny poradca pomáha s ohľadom na pracovné programy ciest a zvyklosti navštevovaných krajín vybrať z neho to najvhodnejšie.

Dajú si od vás poradiť dcéry a manžel?
Manžel si do oblečenia nedá veľmi rozprávať, má vkus, ktorý vyhovuje aj mne. Ja si dám od neho rada poradiť, ako filmový režisér má prirodzené estetické cítenie. Do oblečenia dcér sa nestarám, akceptujem ich mladistvý vkus. Keď boli v puberte a vykĺzla mi nejaká poučka, len sa na seba usmiali a povedali – „dea imidž nastupuje“. Dostalo sa mi však aj satisfakcie: v spoločnosti sa pohybujú skutočne bez problémov.

Aký štýl mimo práce máte rada?
Páči sa mi dnešná móda mladých, je hýrivá, niekedy možno až rozmarná. Teším sa z pestrosti, ktorá mi v minulosti chýbala. Sme originálnejší, odvážnejší. Chýbajú mi však obchody, kde by bolo možné dostať slušnú, nie lacno-módnu, ale modernú a kvalitnú konfekciu pre ženy v biznis postavení.

Považujete ovládanie etikety za prirodzenú súčasť vystupovania klientov, alebo sú to skôr naučené pózy?
Stáva sa, že niekto pravidlá navonok ovláda, no v skutočnosti je jeho zdvorilosť len póza. To sa dá vycítiť. Osvojiť si prirodzené vystupovanie a šarm nie je také jednoduché ako v My Fair Lady. Hovorí sa, že výchova pravého džentlmena a ozajstnej dámy trvá tri generácie.

Deana Lutherová (57)
sa narodila v Bratislave. Vyštudovala gymnázium a nadstavbové štúdium vedecko-technických informácií. V Prahe získala medzinárodný letecký diplom. Neskôr pracovala ako protokolistka, krátko pôsobila v československom Filmexporte v Bratislave. Od roku 1991 poskytuje jej firma poradenstvo, konzultácie a školenia na budovanie osobného a firemného imidžu, organizuje spoločenské podujatia podľa zásad medzinárodného diplomatického protokolu. Je spoluautorkou Lexikónu slušného správania. Žije v dlhoročnom manželstve s filmovým režisérom Miloslavom Lutherom, majú dve dospelé dcéry Silviu a Soňu.

Plesové desatoro Deany Lutherovej, poradkyne pre protokol
Ak je na plesovej pozvánke uvedený odporúčaný odev, má sa želanie rešpektovať.

Oblečenie na ples má byť zásadne spoločenské večerné. Páni tmavý oblek, smoking, prípadne frak. Dámy dlhé spoločenské šaty.

Úprava celého zovňajšku – make up, účes, doplnky - má korešpondovať s odevom.

Ples je tanečná zábava, preto by hostia mali vedieť tancovať aspoň valčík.

Prvý tanec patrí vlastnej partnerke.

Ak pán vyzve do tanca inú dámu, nemal by svoju partnerku nechávať opustenú, mal by sa ubezpečiť, že jej má kto robiť spoločnosť.

Tak ako všade, aj na plese sa dodržiavajú všetky bežné pravidlá spoločenského styku pri zdravení, podávaní rúk, predstavovaní...

Kto nemá k dispozícii stôl, konzumuje jedlo podobne ako na recepciách.

Na plese si ani ten, kto sa cíti veľmi uvoľnene a veselo, neodkladá sako.

Ak má ples určenú záverečnú hodinu, je slušné, aby hostia odchádzali krátko po nej.

Autor: SME ženy, 4/2007