Pozemskí anjeli

Nepoznáme ich z televíznych obrazoviek, nepíše sa o nich v časopisoch. Ich práca s ľuďmi a pre ľudí nie je dostatočne finančne ohodnotená ani mediálne známa. Rozhodli sa ísť v živote ťažšou cestou. Deň čo deň dobrovoľne pomáhajú. Prečo?

Žijeme v individualistických časoch. Nájdu sa však medzi nami takí, ktorí nezištne pomáhajú druhým v tých najťažších životných situáciách. V tých, od ktorých väčšina z nás odvracia zrak alebo sa snaží na ne nemyslieť. Aké predpoklady musia spĺňať ľudia, ktorí sa každý deň stretávajú s bolesťou či problémami druhých? „Nech ide o akúkoľvek prácu s ľuďmi, najmä pri vyhrotených situáciách, človeka, ktorý sa rozhodne ju vykonávať, musí táto práca napĺňať,“ vysvetľuje psychologička Dagmar Kolesárová. Za dôležité považuje aj to, aby človek čo najlepšie poznal problematiku, v ktorej pracuje, ovládal základy psychológie, no najmä veril svojim vlast-
ným schopnostiam. Takýto človek musí byť zrelá, vyrovnaná osobnosť, musí si uvedomovať, že druhá bytosť, o ktorú sa stará alebo jej pomáha, má vlastný životný príbeh. Musí vedieť chcieť počúvať o potrebách druhých, nehľadieť iba na tie vlastné. Ak by si svojou prácou iba niečo kompenzoval, robil ju len pre pocit vlastnej zbytočnosti, nezvládne ju.

Krehká hranica
Zväčša však ide o ľudí s väčšou dávkou empatie, vytrvalosti, trpezlivosti, vnútorného optimizmu, nádeje, radosti zo života. „Potrebný je aj zmysel pre humor a zároveň schopnosť autoreflexie, odolnosť voči stresu, ústretovosť, motivácia seba samých aj osôb v kríze. Musia vedieť nadviazať kontakt s ľuďmi a dokázať ho udržať tak dlho ako treba,“ psychologička vymenúva množstvo pozitívnych vlastností. Aj keď takúto prácu človek vykonáva z presvedčenia, nesmie zabúdať na oddych. Nemôže ju prehnane intenzívne prežívať a, naopak, citovo sa voči nej obrniť. „Musí nájsť strednú cestu. Ľahko sa môže stať, že sa príliš s osudom stotožní, na druhej strane, ak nie je citovo zainteresovaný, pacient alebo klient to rýchlo vycíti, nenadobudne dôveru a pocit, že mu chce niekto naozaj pomôcť,“ tvrdí psychologička.

Nájsť krehkú hranicu medzi prehnanou zainteresovanosťou a odstupom považuje za veľmi ťažké. „Sú momenty, keď jednoducho nedokážem zaspať. Niekedy dlho rozmýšľam, ako by sa dalo konkrétnemu človeku pomôcť, radím sa s kolegami, prediskutujem problém s viacerými ľuďmi. Predstavte si schizofrenika, ktorého zneužili, obrali o byt. V podstate ide o trestný čin. Pacient je však v takom stave, že mu nedovoľuje uvedomiť si, do akej krízy sa dostal,“ priznáva občasnú bezmocnosť psychologička, ktorej povolanie patrí k jednému z tých záťažových. Práve pri kríze je dôležité, aby zvíťazili vytrvalosť a trpezlivosť.

Milosrdenstvá nie sú v móde
Je dôležité, aby sa človek, ktorý pomáha druhým, vyrozprával, prekonzultoval s niekým aj svoje vlastné problémy. Potrebná je podpora najbližších a naučiť sa vypnúť. „Keď potrebujem pomoc ja, mám svoje bútľavé vŕby. V prípade zložitejšieho problému v práci existujú rôzne komunitné skupiny medzi odborníkmi, kde sa oboznamujeme s novými postupmi. A keď sa na mňa rúca svet, idem do prírody, milujem turistiku. Jednoducho si prevetrám hlavu. Prípadne robím tie najbežnejšie domáce práce,“ s úsmevom hovorí Kolesárová, ktorá je presvedčená, že milosrdenstvo dnes nie je v móde.

Spoločnosť príliš často opakuje – to nerieš. Zmenil sa rebríček hodnôt v živote. Sústavne sa nám opakuje, čo všetko musíme vlastniť, aby sme kráčali s dobou. Nehovorí sa o tom, čo je pravé človečenstvo, ľudstvo. Našťastie, nájdu sa medzi nami ľudia, ktorí nám svojou (mravenčou) prácou na konkrétnych úrovniach dokazujú svoju ľudskosť. Nechajme sa inšpirovať.

Od adopcie k profesionálnej rodine
Iveta Kodybová (36), profesionálna mama
Pani Iveta mala rodinku s dvoma chlapcami, vtedy 7-ročného Libora a 5-ročného Matúša. Vôbec si neplánovala venovať sa rodine ako profesionálny rodič. Túžila však po dievčatku a nič nechcela nechať na náhodu. „To, aby sa nám narodilo dievčatko, sme ovplyvniť nevedeli, a tak sme sa rozhodli pre adopciu. Súdiac dnešným pohľadom a skúsenosťami, mali sme značne zjednodušené predstavy o tom, ako bude prebiehať takzvané papierovanie,“ spomína na rozhodnutie zobrať si pod strechu „cudzie“ dieťa. S manželom si podali žiadosť o adopciu, absolvovali psychologické a zdravotné vyšetrenie, prípravu na náhradné rodičovstvo. Keďže v Trenčianskom kraji nijaké dievčatko vhodné na adopciu nebolo, skúsili ho nájsť v Bratislave. Vtedy dvojmesačná Terezka bola v dojčenskom ústave. Jej dve staršie sestry boli umiestnené v Trnavskom kraji. Rozhodnutie nebolo ľahké, no nakoniec zobrali k sebe všetky tri dievky.

„Keďže išlo o trojčlennú súrodeneckú skupinu, nasmerovali nás na profesionálne rodičovstvo. V apríli 1999 som dala výpoveď v Odeve a v máji som nastúpila v detskom domove ako domácky zamestnanec – profesionálny rodič,“ vysvetľuje. Dievčatká Slávka aVeronika boli veľmi zanedbané, nemali základné hygienické návyky, nevedeli dobre rozprávať. V priebehu ôsmich rokov spravili u Kodybovcov úžasné pokroky. „Vzťah k deťom si budujem tým, že ich vychovávam, usmerňujem, utešujem, mám o ne obavy. Nikdy nerobím rozdiel medzi mojimi a tými druhými. Všetky sú moje,“ vysvetľuje Iveta, ktorá je presvedčená, že dieťa sa začína citovo vyvíjať hneď po narodení. „Treba sa mu venovať už v najútlejšom štádiu života.

Trojročné dieťa v ústave má absenciu citov, vzťahov. Chýba mu pestovanie, pohladenie, prihováranie, materinská starostlivosť, čo sa odzrkadlí v dospelosti,“ hovorí Iveta, ktorá sa s manželom podieľa na projekte virtuálneho detského domova. V ich rodine si už všetci zvykli, že keď treba, zo dňa na deň k nim pribudne niekto nový. Doteraz mali na nevyhnutný čas pri sebe štyri deti. Rómskym dvojičkám odišla na mesiac mama na liečenie, novorodenému Dankovi utiekla matka z pôrodnice. Po pol roku však dokázala, že sa o dieťa vie postarať, a tak sa maličký mohol vrátiť k biologickej matke.

 „S odchodom dieťaťa je vždy veľmi ťažké sa vyrovnať. Vieme však od samého začiatku, že to raz príde, že je u nás len na krátko. Sme presvedčení, že kvalitná výchova je vždy spojená aj s vytváraním citových väzieb, ktoré sa týmto deťom mimo rodiny nedostávajú v potrebnej miere. A čo s tým urobíme my dospelí? Našťastie, máme pevné základy výchovy položené na citových vnemoch a vzťahoch, rodinné zázemie, ktoré nám pomôže vyrovnať sa aj so záťažovými situáciami. Ak sa však na tento problém pozriete len čisto z prospešnosti pre dieťa, úzkosť sa stráca a jediné, čo si želáte, je, aby biologická matka so svojím dieťaťom prežila čo najviac šťastných a radostných chvíľ.“

Ticho v duši
Lýdia Naďová (29), duchovná evanjelickej cirkvi augsburského vyznania
Štvrtý rok pracuje ako farárka na detskej onkológii v Bratislave na Kramároch. „Je to možno trochu netypická služba, často sa stretám s názorom, keď si ľudia slovo duchovný spájajú s umieraním. Je to scestné. Moje pôsobenie je najmä o komunikácii a pomoci deťom a ich najbližším. Všetko je na báze dobrovoľnosti a chcenia,“ hovorí o svojom každodennom pôsobení medzi chorými deťmi. Nikdy s malými pacientmi o smrti nerozpráva. „Oni chcú žiť, nie počuť, že zomrú. Keď vidím, že človiečik predo mnou už zomiera, snažím sa robiť pomalé závery, nikdy ho však netlačím do toho, aby sa zmieril so smrťou,“ tvrdí.

Statoční pacienti, ktorí sú podľa nej všetci, sú pre ňu obohacujúci, učia ju, ako treba žiť plnohodnotný život, ako sa netreba trápiť nad maličkosťami. „Mnoho ma naučili a stále učia. To sa iba zdá, že ja dávam. Ono je to obojstranné.“ Každá smrť na onkológii ju zasiahne. Ťažšie sa však vyrovnáva v prípadoch, keď pacienta poznala, mala s ním vytvorený hlboký vzťah. „Keď vidím, ako veľmi sa trápi, som rada, že tá ukrutná bolesť sa skončila. Zároveň cítim veľkú nespravodlivosť, pretože odišiel mladý človek. Niekedy to jednoducho neviem prijať, hoci si uvedomujem, že je to nesprávne. Mám v sebe otázku prečo, aj keď viem, že odpoveď je pre mňa neznáma. A potom nastane v duši ticho,“ priznáva. Vždy, keď dieťa zomrie, napíše pohľadnicu rodine, kde opíše, ako vnímala ich dieťa, ako si ho zapamätá, čo toto dieťa v nej zanechalo.

Občas sa Lýdia dostane do stavu, keď zapochybuje o zmysle svojej práce. „Niekedy mi chýba viac pochopenia. V momente, keď sa vzdávam, keď mám pocit, že moja práca je márna, zbytočná, zrazu dostanem od Boha nový impulz, iskru. Napríklad, aj prostredníctvom detského objatia, telefonátu od bývalého pacienta, ozve sa niektorý z rodičov. Takéto niečo ma vždy vzpruží a idem ďalej,“ vysvetľuje. Za nemenej dôležitú považuje aj podporu svojho manžela či rodiny. Naučila sa, že prácu si musí dávkovať, nemôže denne navštíviť každého pacienta a občas, aj keď je to ťažké, musí vypnúť. Napriek tomu neľutuje, že si vybrala práve túto cestu v živote.

Pacienti ju nútia byť lepšou
Drahomíra Nejdlová (62), prednostka Kliniky drogových závislostí v Pezinku
Primárke Nejdlovej, ktorá mnoho rokov zasvätila práci so závislými, v čase mladosti ani vo sne nenapadla myšlienka stať sa psychiatričkou. „Prepánajána, kto by to aj vtedy povedal? A priznám sa, že ani medicína nebola mojou vysnívanou métou, no na živote je predsa vzrušujúce, že nikto nevie, čo nám osud nachystá a aké možnosti nám poskytne,“ prezrádza. Dnes ďakuje vlastnému údelu, pretože jej umožnil zasvätiť život iným ľuďom. „Stala som sa psychiatričkou a psychoterapeutkou a zmyslom mojej práce je pomáhať iným v utrpení. Poznať intímne ich dušu, bolesť, ale aj radosť, úspech, rozmach, dobrotu a veľkosť,“ vraví.

Lieči ľudí, ktorí podľahli zákerným chorobám alkoholizmu alebo drogovej závislosti. Ľudí, z ktorých mnohí stratili zdravie, radosť, lásku, rodinu, prácu, úctu a ako tvrdí na pokraji zúfalstva sa rozhodli vstať z popola. „Musia na to vynaložiť veľa námahy, a preto im patrí moja úcta. Ich uzdravenie je i moja radosť a úspech. Moja práca s pacientom je založená na dobrom a vrúcnom vzťahu, ktorý môže trvať veľmi dlho, niekedy celý život. Vedomie, že poskytujem iným ľuďom oporu, je pre mňa veľmi posilujúce,“ vyznáva sa. Zároveň dodáva, že nie je možné zaoberať sa dušou iného človeka bez toho, aby sme sa nezaoberali i dušou vlastnou. Pacienti ju nútia pracovať na sebe, byť lepšou a často prekonať seba samu. Cíti to presne tak, ako to vyjadril I. Yalom (pozn. redakcie americký psychiater a psychoterapeut): nie je to bremeno – ale výsada mojej práce. „Samozrejme, že táto práca je namáhavá, vyčerpávajúca, má svoje úskalia a riziká. Preto ich musím poznať a čeliť im, ako sa len dá. Každý terapeut rieši svoje vlastné problémy, úzkosti, frustrácie, nenechať sa pohltiť problémami svojich pacientov. Musí sa venovať svojej rodine a pestovať svoje osobné vzťahy, záujmy, vedieť oddychovať a relaxovať. Snažím sa o to a mám pocit, že niekedy sa mi to aj darí.“

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  2. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  3. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  4. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  5. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  6. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  9. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  10. Ako sme jazdili v socializme
  1. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení
  2. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  3. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  4. Už aj seniori presadajú do SUV
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  6. Americká ambasáda zaberá pozemky už rok bez nájomnej zmluvy
  7. Bratislava gets a new public space and park
  8. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  9. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  10. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 6 637
  2. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení 2 785
  3. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho 2 767
  4. Ako sme jazdili v socializme 2 651
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 847
  6. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 761
  7. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 304
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 256
  9. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 1 196
  10. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 803

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Ako sa Slovák z Terchovej stal veľkým reformátorom u Márie Terézie

Adam František Kollár, vedec a knihovník bol jedným z popredných osvietenských reformátorov.

PLUS

V kráľovstve polievok sa držková nevarí

Do niekoľkých hrncov naložili Bratislavčania svojho tvorivého ducha.

KOMENTÁRE

Potrebujeme posilniť kultúru záväznosti

Musíme prestať so spájaním LGBTI s ohrozením tzv. tradičnej rodiny.

Neprehliadnite tiež

Fotili sme seriálovú supermamu Lujzu Garajovú Schramekovú

Talentovaná, prirodzená a stojaca nohami pevne na zemi. Aj taká je herečka, stand up komička a speváčka Lujza Garajová Schrameková.

Čučoriedky v koláčoch, pirôžkoch, zmrzline, raw torte. Vyberte si

Čučoriedky môžete zavariť, zmraziť, odšťaviť, usušiť. Jedným z najpríjemnejších spôsobov ich spracovania je pridať ich do koláča.

Chris Brown otvorene prehovoril o noci, keď zaútočil na Rihannu

Spevák sa zdôveril v pripravovanom dokumente o jeho živote. Incident ho vraj bude prenasledovať do konca života.

Arnold Schwarzenegger: Najslávnejší emigrant našich čias oslávil 70 rokov

Kto by sa kedysi odvážil povedať, že sa obyčajný rakúsky chlapec stane guvernérom Kalifornie a hollywoodskou hviezdou.