Ja žiarlim, ty žiarliš...

Žiarlivosť, kráčajúca ruka v ruke so sestričkou závisťou, tvorí súčasť ľudského emocionálneho spektra. Žiarlivostný červíček dotieral už aspoň raz na každého z nás. Veď si len spomeňte na myšlienky, čo sa pretekali vo vašej hlave pri pohľade na superštíhle telo vašej najlepšej kamarátky v čase, kedy ste vy nevedeli ani za svet zo svojho vlastného tela odlepiť tých pár kíl navyše: „ Je tak nenormálne štíhla, že z nej až ochoriem.“ „Určite chodí po každom zahryznutí do mrkvy debatovať so záchodovou misou,“ prihodili ste neraz zlomyseľne.

Ak sa občas pristihnete, ako sa z vás valí imaginárna žlč, nemusíte sa hneď považovať za nenormálnu osobu so skazeným charakterom. Hoci vyznávači budhizmu by sa tomu asi príliš nepotešili, americkí sociológovia tvrdia, že žiarlivosť spolu zo závisťou je celkom normálna a patrí k citovému životu jedinca. Navyše, v niektorých prípadoch môže byť celkom užitočná.

Hoci sa to môže teraz javiť v danom svetle, žiarlivosť nie je produktom modernej doby v znamení konkurencie, kedy sú ľudské vzťahy pod tlakom neustáleho súťaženia a porovnávania dosiahnutých výkonov v osobnom i pracovnom živote. Gordon Clayton, sociológ z univerzity v San Diegu tvrdí, že emócie ako žiarlivosť či závisť sú vlastné všetkým kultúram vo svete, či už ide o prítomnosť alebo minulosť. Ako všetky emócie, aj žiarlivosť nám naši prapraprapra otcovia zabalili do úhľadného balíčka s visačkou „Dedičstvo po predkoch. Pozor! Krehké.“

Žiarlivosť je akousi protireakciou na pravdepodobné ohrozenie. Ochranný reflex, pomyselná barikáda. Odpoveď tela na akékoľvek ohrozenie je rovnaká: boj alebo útek. Ako sa hormón stresu kortizol rúti našim cievnym systémom, všetko sa v nás búri a máme pocit, akoby sa nám niekto snažil stoj čo stoj pritisnúť na tvár páperový vankúš. Túžime sa vypariť z povrchu zemského alebo si hneď a zaraz natiahnuť boxerské rukavice a dať niekomu poriadne do zubov. Záleží na temperamente. Každopádne, čakáme, že sa niečo zomelie, sme pripravení – v napätí, v pohotovosti. Stres vo všeobecnosti nie je med lízať, preto ani akýkoľvek dôsledok stresovej situácie, tým pádom i žiarlivosť či závisť – nie je príjemný pocit.

Pocity ako žiarlivosť a závisť sa obyčajne dostavia vtedy, keď s našim duševným rozpoložením / či už to priznáme alebo nie / nie je všetko úplne v poriadku. Sú to stavy defenzívy, keď sa cítime zraniteľní , sklamaní – keď niekto iný získa to, po čom srdce pišťalo nám. Žiarlivosť zaklope na dvere, keď sa cítime neisto, či už ide o kariéru, osobný život, zdravie či stav na bankovom účte a popritom sa našej najlepšej kamarátke, alebo kolegyni z rovnakého oddelenia darí lepšie ako nám.

Žiarlivosť a jej podobné pocity tvoria akýsi psychologický vzorec správania na báze kultúrnej tradície. So žiarlivosťou sa stretávame už v rannom detstve. Len si spomeňte na rozprávky, poklad našich predkov. Popolušku terorizovala macocha, aj nevlastné sestry, pretože bola krásna, cnostná a dobrá. Tak veľmi na ňu žiarlili, že vymýšľali najrozličnejšie spôsoby, ako ju čo najviac ponížiť a odobrať jej status, ktorí oni nemohli mať. A netýka sa to len Popolušky. Čo tak Snehulienka a tucet ďalších?

Bohužiaľ, ženy sa potýkajú s vlastnou žiarlivosťou a závisťou oveľa častejšie ako muži. Príčina je ukrytá v spôsobe, akým krehkejšie pohlavie nadväzuje a udržiava vzťahy. 

Ženské priateľstvá, či už osobné alebo profesionálne, sú často hlbokou studnicou intímnych zážitkov a informácií, ktoré spolu členky takéhoto zväzku zdieľajú. Ženy sa navzájom zdôverujú so svojimi najhlbšími citmi a nočnými morami, neistotou. Dá sa povedať, že naozaj dobré priateľky prežívajú svoje vrcholy i pády spoločne. Hoci ženy dokážu vo všeobecnosti nadväzovať dôvernejšie priateľstvá ako muži, je medzi nimi aj väčšia konkurencia, navonok však nie príliš hmatateľná. Akýsi vnútorný duševný boj, často prebiehajúci v útrobách len jednej z nich.

Muži si obyčajne svojich priateľov k telu až tak veľmi nepúšťajú. Snažia sa zachovať status silného a nezávislého jedinca, ktorý bol vrhnutý do vody sám za seba a svoje najosobnejšie pocity si necháva len a len pre seba. Navonok sú však muži súťaživejší. Dokážu byť zúrivejšími sokmi ako ženy keď sa to týka športu či hier, ale potom odhodiť súťaživosť a rivalitu za hlavu a bez akéhokoľvek náznaku nevraživosti, ukrivdenosti či žiarlivosti ísť spolu na pivo. Ženy touto schopnosťou spravidla nedisponujú.

K zblíženiu dvoch osôb na báze priateľstva dochádza vďaka podobnostiam v ich životoch a vďaka spoločným nepriateľom, bremenu ,ktoré musia na pleciach niesť. Ilustračný príklad: dve kolegyne z rovnakého oddelenia sa stanú „parťáčkami“ na život a na smrť. Obe až k neuvereniu neznášajú svoju prácu a tento fakt ich obe zbližuje. Čo sa však môže stať, ak sa jednej z nich pošťastí a dostane ponuku na fantastickú novú pracovnú pozíciu? Jednak sa súlad, vďaka ktorému držali pokope, vytratí a začnú sa od seba duševne vzďaľovať a potom: menej šťastná kolegyňa bude zrejme zamestnaná prehĺtaním obrovskej žlčovitej sliny žiarlivosti. „Prečo sa to prihodilo jej a nie mne? Prečo som tú prácu nezískala ja? V čom je ona lepšia?“

Ak k tomu prirátame závistlivé reči utrúsené v odľahlom rohu kancelárie a neprajnícku agendu, je zrejme po priateľstve. Nemusí to tak automaticky byť, ale väčšinou to tak chodí.

Žiarlivosť medzi ženami pramení aj z historického kontextu. Rivalita o to, ktorá je v puberte krajšia a obletovanejšia, v manželstve lepšia manželka, v kuchyni šikovnejšia kuchárka, ktorá má vydarenejšie deti...tu bola odjakživa. Žiarlivosť – subjektívny pocit jedného z protivníkov, ktorý sa cíti menejcenný a ukrivdený k rivalite prislúcha rovnako, ako prislúcha stav stresu ku každej forme boja, či už reálneho alebo symbolického.

Reálnym problémom nemusí byť ani žiarlivosť samotná, ale aké pocity nami jej pričinením lomcujú. Často sa žiarlivá soba cíti vinná a hanbí sa za svoje „nekalé myšlienky.“ Trápia ju výčitky svedomia a existenciu svojej „tienistú stránku“ sa snaží zmierniť prehnanou pozornosťou k objektu svojej žiarlivosti. Oveľa bežnejšie sú však prípady, keď sa žiarlivosť transformuje do emócii a činov s deštruktívnymi tendenciami. Zlomyseľnosti, šikana, ohováranie, šírenie povier, očierňovanie povesti...len malý zoznam následkov nekontrolovateľnej a bujnejúcej žiarlivosti a závisti.

Žiarlivosť má však aj svetlé stránky. Ak o nej uvažujeme ako o forme motivácie, ktorú máme plne pod kontrolou, skutočne nás môže úspešne nakopnúť a vyburcovať pracovať tvrdšie a viac sa snažiť, aby sme dosiahli stanovené ciele, ktoré zatiaľ len tíško „okukávame“ u susedky z vedľajšieho vchodu: mať lepšiu prácu, pevnejší vzťah, či menšiu veľkosť nohavíc. Netreba však zabúdať, že každé ľudské indivíduum sa pohybuje po svojej vlastnej dráhe a dobré veci a šťastie neprichádzajú k všetkým ľuďom naraz, ale ku každému v odlišnej etape života. Treba byť len trpezlivým a dívať sa na svet pokiaľ možno pozitívne.