Eva si, samozrejme, vybavila, aké to bolo, keď zistila, že je v druhom stave so Simonkou. Vtedy si tehotenstvo želala, aj keď odhodlať sa k materstvu nebolo pre ňu jednoduché. Cítila strach a obavy, či to zvládne a či je jej telo dostatočne silné na pôrod. Vtedy si kúpila test, ktorý sa musel robiť iba ráno. Dala si budík, vstala skôr, zatvorila sa s testom na záchode a ten čas čakania na výsledok, tie tri minúty civela do zrkadla na svoju rozospatú tvár, trochu vystrašené hnedé oči a srdce mala až kdesi v krku. Chvela sa a cítila slabosť v kolenách, ako keď v puberte stretla chlapca, do ktorého bola tajne zamilovaná. Teraz to však nezáviselo od pohľadu niekoho iného, ale od jej pohľadu na test. Na... ach bože, pozitívny test! Ohromila ju radosť i strach zároveň. Bežala za Jurajom, ešte spal a ona mu šepkala do ucha, že jej vyšli dve čiarky. Vtedy ani poriadne nevedel, čo to znamená, ale sotva rozobratý sa inštinktívne dovtípil, že príde na svet „ďalší človek, o ktorého sa budem báť, keď sa pôjde bicyklovať“.
Výsledku neverila, kým jej ho o tri dni nepotvrdili z rozboru krvi. Ráno šla na odber a popoludní mala zavolať do ambulancie. Telefonovala tam z práce, bol strašne studený zimný deň. „Áno, ste gravidná,“ počula v slúchadle a hlava sa jej točila šťastím. Keď vyšla z budovy, na hnusnej šedivej ulici sa doslova vznášala. Bude mať dieťa! Chcela to ihneď oznámiť celému svetu a deliť sa o svoju radosť; mať okamžite tehotenské bruško, obliecť si tehotenské šaty, skrátka, byť budúcou mamou. Mobilné telefóny ešte rozšírené neboli, a tak sa vybrala na autobus smerom k sídlisku rodičov, oznámiť im, že majú na ceste vnúča. Ďurovi sa nevedela dovolať, mal akúsi poradu, a tak to nechala na večer.
V ten krásny zimný deň však ešte netušila, aké bude jej tehotenstvo nekonečné, ako bude musieť dlhé mesiace ležať a ako stratí kontakt s mnohými priateľkami, pre ktoré sa svet na niekoľko mesiacov, na rozdiel od toho jej, nezastaví. Bolestné mesiace sa nekonečne vliekli a napokon sa skončili nečakaným cisárskym rezom, zúfalým pobytom v neutešenej nemocnici s arogantným personálom a ťažkou popôrodnou depresiou. 
A Ďuro mal stále veľa práce. Keď bol doma, vo všetkom jej so Simonkou pomáhal, no doma bol minimálne. Ráno, keď sa za ním zatvorili dvere, spustila malá ohlušujúci plač, ktorý trval s krátkymi prestávkami niekedy aj celý deň. Eva cítila nekonečnú únavu. Bábätko ľúbila a chvíľami sa jej zdalo, že by takto mohla byť aj šťastná, ale väčšinu dní preplakala spolu so Simonkou, sužovaná pretrvávajúcimi pooperačnými bolesťami, bezmocnosťou a vysiľujúcim stereotypom. Nechcela Ďurovi nič vyčítať, ale keďže nablízku bol vždy jedine on, tak mu napokon napriek svojim predsavzatiam vyhadzovala na oči, že sa venuje iba práci a na ne kašle. No a ak sa Ďuro zastavil po práci ešte aj niekde na pive, vedela zúriť ako nepríčetná, nadávať, kliať, hromžiť a v duchu mu sľubovať pomstu, o akej sa mu ani nesnívalo.
Pravda, v myšlienkach ju musela posúvať až na obdobie, keď Simonka povyrastie. Ešte aj vnútorné popudy bolo treba mimovoľne podmieňovať uplynutím nejakého času! Zúfala si. Koľko času bude musieť uplynúť, kým z nej bude zasa normálny človek, ktorý si dá niekde v meste hocikedy rande s kamarátkou alebo pôjde len tak do kina? A už vôbec si nevedela predstaviť, že sa raz vráti k svojej práci do redakcie. Popri všetkých tých stereotypných domácich úkonoch, tých istých pohyboch a tej istej bezmyšlienkovitej a skôr len zmyslovej rovine bytia sa zdalo, že jej kreativita a zanietenosť pre písanie sú navždy pochované. Už nikdy zo seba nezvlečie rozgajdanú rifľovú sukňu a reklamné tričká s logom manželovej firmy. Už nikdy nebude príťažlivá a už nikdy nebude tá, čo predtým.
V tom sa určite nemýlila, ale napriek všetkému v sebe opatrovala malú iskričku viery, že sa z marazmu depky predsa len niekde posunie a začne sa z materstva tešiť a azda si ho aj užívať. Veď koľko snívala o čistej, úhľadnej domácnosti, ako stojí pri sporáku v imaginárnej svetlej kuchyni s kvietkovanými obkladačkami, radostne mieša čosi chutné a vedľa v izbe, v detskej postieľke, spokojne džavoce jej potomok! V predstavách bolo vždy všetko také idylické a upratané! Rozkošná detská izbička, roztomilé bábätkovské oblečenie, pastelové cumlíky a všetky tie umelohmotné vyvárateľné drobnosti, bez ktorých sa nezaobíde žiadna dokonalá matka!
Asi sa na ňu takéto obrazy nalepili z reklamy alebo z obrázkových knižiek typu Starostlivosť o dojča. Až keď tú idylu žila, keď stála vo svojej maličkej kuchyni a na panvici jej zlovestne syčali pripálené zemiakové placky, pričom z vedľajšej izby sa ozýval prenikavý, zlostný plač jej akiste už trikrát pokakaného bábätka, až vtedy videla svet v jeho pravých farbách. Svoj palec derúci sa z pančuchy, taniere v dreze narýchlo zaliate vodou, preplnený smetný kôš, neožehlenú kopu bielizne a všade pohodené nechutné cumle, čo jednostaj padali na koberec, kde sa na ne lepili smietky a chĺpky podlahovej textílie.
Raz – pamätá si ten deň celkom presne – práve išla z trhu, tlačila pred sebou kočík a dolu v košíku mala naložený objemný nákup a veľké balenie plienok – sa v duchu zaprisahala, že viac detí nechce. Nemá na to, skrátka, nervy ani bunky a rozhodne nie je ten správny gazdinkovsko-mamičkovský typ. Hoci šla po rovnom chodníku, mala pocit, že ten kočík tlačí do kopca úctyhodnej nadmorskej výšky a v jeho polovici už nebude vládať a skotúľa sa dolu, do hlbokej rokliny. Malátne sa doň zapierala a v duchu si opakovala, že ak by ju to náhodou – niekedy a čisto teoreticky! – ak by ju to náhodou chytilo, teda túžba celé si to zopakovať, tehotenstvo, bábätko, predstavy o usmiatej mamičke a ružových cumlíkoch, tak sa okamžite, podobne, ako sa to vraj robí s hydinou, namočí do ľadovej vody. Už nikdy viac, ani zaboha! Teraz nech majú deti iní!
Pokračovanie si prečítajte na našich stránkach 2.2.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
