Dobrých ľudí sa všade veľa zmestí

Keď chceme porozumieť tradíciám rodiny na Slovensku, musíme sa sústrediť na roľnícke prostredie, ktoré bolo určujúce či už z hľadiska početnosti, ako aj významu pri formovaní kultúrneho obrazu našej krajiny. Najrozšírenejšou formou bývania bol dom s izbou, pitvorom, komorou. Izba bola polyfunkčná a bývalo v nej niekoľko manželských párov. „V rodičovskom dome ostávali bývať najmä synovia. Dcéra odchádzala do manželovej rodiny, pretože z dedenia a delenia majetku boli dievčatá až do polovice 19. storočia vylúčené. No aj neskôr sa dedičstva zväčša vzdávali.

Rodina sa reprodukovala v mužskej línii. Synovia s rodinami ostávali pri otcovi najmä vtedy, keď bolo na čom hospodáriť,“ vymenúva dôvody viacgeneračného bývania v minulosti etnologička Marta Botiková. Vo svojich úvahách zachádza až do nariadení z tereziánskych čias, keď sa platila takzvaná daň z komína. „Vyrubovala sa od kúreniska. Pre sedliacku rodinu bolo nevýhodné zakladať nové kúreniská, teda deliť sa. Či už z finančného dôvodu - zdaňovania, ale aj organizačného, pretože rodina ľahšie komunikovala pri rozdelení úloh v rodine.

Podobný model vydržal aj dvesto rokov neskôr, keď sa dedičské zvyklosti udržiavali a koexistovali so štátnymi nariadeniami,“ vysvetľuje etnologička. Novomanželský pár mal možnosť iba zriedka sa osamostatniť, preto sa pri spoločnom bývaní hľadali riešenia, aby sa zabezpečila aspoň nejaká intimita manželského života. Na osamostatnenie sa museli vyvinúť osobitné podmienky, napríklad sa otvorili na osídlenie lazy, kopanice a manželský pár či mladá rodina si mohli vybudovať svoje vlastné bývanie. To však neznamenalo, že sa oddelili od rodičov aj hospodársky.

Žila s rodičmi
Situácia sa najmä v posledných rokoch otočila opačne. Viac generácií spolu žije najmä pre nedostatok financií. Mnoho mladých rodín si nemôže dovoliť hypotekárne úvery, o našetrení si na byt môže iba snívať. „Po rozvode som nemala inú možnosť, ako nasťahovať sa aj so synom k rodičom. Našťastie ma bez mihnutia oka prijali, hoci v trojizbovom byte býval vtedy ešte študujúci brat,“ spomína na svoje trojgeneračné bývanie Eva Malá z Pezinka. Napriek tomu, že jej v rodičovskom byte nič nechýbalo, snažila sa osamostatniť. „Chcela som rozhodovať o mnohých veciach sama, i napriek tomu, že sme takto sedem rokov žili harmonicky,“ vysvetľuje Eva.

Rodičia jej pomáhali so synom, mohla si dovoliť ostať v práci dlhšie. Vedela, že syn je v dobrých rukách. Toto pozitívum malo aj svoju opačnú stránku. „Syna vychovávali štyria dospelí. Každý podľa svojho vlastného citu. Brat vyžadoval iné ako dedko a babka či ja. Neraz sa stalo, že to, čo som ja dovolila, niekto druhý zakázal. A vznikol zmätok. Často sa stalo, že som si pre pokoj v rodine zahryzla do jazyka, no som si takmer istá, že to robili aj ostatní,“ dnes sa už na svojom trojgeneračnom bývaní Eva smeje.

 Za základ považuje komunikáciu. Zároveň sa však treba naučiť aj mlčať. A keď príde konfliktná situácia, treba ju riešiť a neuzatvárať sa do seba. Najmä však treba brať do úvahy jednotlivé povahy a nálady rodinných príslušníkov.

Doplňujúce sa bytosti Podľa psychologičky Evy Jaššovej záleží na tom, či je viacgeneračné spolužitie východiskom z núdze, alebo je slobodným rozhodnutím. „Častejšie sa stáva, že mladí ľudia žijú s rodičmi v stiesnených podmienkach rodičovského bytu jednoducho preto, že nemajú možnosť osamostatniť sa. Od toho sa odvíjajú plusy aj mínusy. Negatívom je, že zväčša nemajú ani najmenšie súkromie. V takýchto podmienkach pri najlepších povahách je spolužitie problematickejšie,“ vysvetľuje psychologička. Ideálnym viacgeneračným spolužitím je možnosť čiastočného izolovania sa, keď má každá generácia svoje súkromie na poschodí alebo v inej časti bytu, čiže všetci sú spolu, ale aj oddelene. Môžu sa svojím spôsobom „navštevovať“ pri zachovaní súkromia každého z nich.

Tento ideál je však nedosiahnuteľný pre tých, ktorých k viacgeneračnému bývaniu dotlačila sociálna núdza. „Prednosť viacgeneračného bývania spočíva v tom, že starí rodičia zvyčajne bezpodmienečnejšie milujú vnukov. Namiesto výchovy v klasickom zmysle odmeny a trestu sú tolerantnejší. Deti im to nevdojak vracajú kúskom vitality a slnka v duši, ktoré starší ľudia uvítajú, a tak trochu si znova pripomenú detstvo, mladosť,“ hovorí Jaššová a myslí si, že svojím spôsobom sú vnuci a starí rodičia doplňujúce sa bytosti a ich stretnutia by nemali byť obmedzované. Prirodzene, vyskytnú sa výnimky, ak sú starí rodičia morózni, alebo majú iný negatívny vplyv.

V každom prípade pri zaneprázdnených rodičoch sú častejšie pre deti doma. „Niektoré babky môžu byť nenahraditeľné aj pri sporáku, dedkovia pri zasväcovaní do rôznych koníčkov, môžu rozvíjať deti z kultúrnej stránky. Prístup rodičov k svojim rodičom je navyše obrazom pozitívnej citovej výchovy detí, vnukov, ktorí sa učia milovať starých ľudí, prípadne sa o nich s láskou starať,“ vymenúva prednosti a pozitíva dieťaťa vyrastajúceho vo viacgeneračnom prostredí. Dôležitú úlohu majú starí rodičia najmä vtedy, ak jeden z rodičov chýba, prípadne plní nedostatočne svoju úlohu – vtedy môže byť vhodným životným modelom dieťaťa.

Pozor na chyby
Takéto spolužitie nebýva vždy iba idylické – chyby môžu spočívať na oboch stranách. Dopúšťajú sa ich starí rodičia, ktorí príliš zasahujú do života mladých – hodnotia, usmerňujú alebo prikazujú, obmedzujú. Neraz si privlastňujú svoje už dospelé dieťa, bránia mu v prirodzených vzťahoch k jeho novej rodine, partnerovi. Nemali by zabúdať, že vo chvíli, keď je jeho dieťa už dospelé, malo by dávať prednosť svojej novej rodine.

Starý rodič by sa mal uspokojiť s úlohou druhou, môže byť láskavým poradcom, pomocníkom, ale nemal by už rozhodujúcim spôsobom zasahovať do života mladých. „Najmä by sa mal vystríhať toho, aby jeho dieťa dávalo prednosť jemu, nie partnerovi. Mladí ľudia, ktorých pôvodná rodina príliš viaže k sebe, sú zabrzdení vo vytváraní nových vzťahov a neraz sa tak nemôžu odpútať, že si sami nevytvoria nový partnerský vzťah,“ varuje psychologička. Na druhej strane je chybou, ak manželia pristupujú k svojim
rodičom neúctivým spôsobom ako k nejakému vecnému doplnku ich bytu, prípadne ak obmedzujú kontakt dieťaťa so starými rodičmi, vynechávajú ich zo spoločných aktivít, vydeľujú ich zo života.

Plusové bývanie
Hoci je dnes bežným štandardom pokus osamostatniť sa, Jaššová si myslí, že tým prichádzame o kus spontánnej citovej výchovy, ktorá nás robí dokonalejšími, všestrannejšie pripravenými na život. Takéto spolužitie nás učí tolerancii, schopnosti komunikovať s ľuďmi rôznej generácie, spolupatričnosti aj schopnosti efektívne riešiť nedorozumenia bez napätia. Navyše, rodinní príslušníci si navzájom odovzdávajú pohľad a formu lásky inej generácie, čo je pre všetkých obohacujúce.

Dobrá škola tolerancie
Iveta Hurná (39), riaditeľka knižnice Pavla Országha Hviezdoslava v Prešove
Trojgeneračné bývanie na vlastnej koži zažíva rodina Hurných z Kanašu už šesť rokov. Rodinku tvoria manželia so štyrmi deťmi a stará mama. „ Po otcovej smrti mama predala v Spišskej Novej Vsi dom a prišla bývať do Prešova. Keďže časom pribudli deti, pustili sme sa do výstavby dvojgeneračného domu. Dnes nás žije sedem v spoločnej domácnosti,“ vymenúva dôvody trojgeneračného bývania Iveta. „Ako jedináčik sa stále teším z veľkej rodiny. Vždy, keď prídem domov, viem, že ma tam niekto čaká a určite nebudem sama.

Samozrejme, niekedy prídu chvíle, keď človek potrebuje trochu súkromia a vtedy je to aj ťažké. Ale spoločné chvíle napríklad pri príprave štedrej večere či spoločné skladanie puzzle to všetko stojí zato,“ vysvetľuje. Dobre vie, že nie vždy je všetko ružové a občas prichádza k sporom, keď musí byť človek veľkým diplomatom, aby nikomu neublížil. „Aj pre deti je to dobrá škola tolerancie. Vnímať, počúvať a akceptovať aj iné pohľady a názory na mnohé každodenné problémy,“ hovorí o komunikácii medzi deťmi a najstaršou členkou domácnosti – babinkou.

Prvá cesta domov zo školy vedie práve do babinkinej kuchyne. Pri pečení jej pravidelne asistujú dvaja najmladší chlapci, a tie chvíle tak milujú, že babinka si nedovolí cez víkend nepiecť. „Babi nám s deťmi vždy pomáhala. Je veľmi dobré, že nemusíme riešiť, keď chceme ísť s manželom večer von, čo s najmenšími,“ pochvaľuje si Iveta. Jej mama, hoci býva pod jednou strechou s dcérou a so zaťom, sa do ich vzťahu nikdy nemiešala. Pri výmene názorov medzi manželmi odíde. „Ku mne je viac kritická. Raz ma tak kritizovala pred manželom, až to nevydržal ani on, a zaznela pamätná veta rodiny: No babi, ja neviem, ale ja som ju nevychovával,“ smeje sa. Vôbec si nevie predstaviť, že by mama s nimi nebývala. „Nie je len súčasťou rodiny, ale nás všetkých, bez nej by to nebola naša rodina.“

Štyri rodiny v dome
Kamila Prextová (35), asistentka riaditeľa, Malý Šariš
Nie je to dávno, čo v dome vo Veľkom Šariši bývali pod jednou strechou štyri rodiny. „Začínali sme piati. Moja mama, otec, sestra, brat a ja. Postupne sme pribúdali sobášmi a narodením detí. Najskôr som priviedla do domu ja svojho manžela, narodila sa nám dcérka. O tri roky neskôr sa vydala sestra, aj tá porodila dcéru a nakoniec sa oženil brat, ktorým sa tiež narodila dcéra,“ spomína na obdobie naozaj veľkej rodiny, keď sa rodičovský dom premenil na „bytovku“, Kamila. Našťastie, dom, ktorý bol stále plný ľudí, bol dostatočné veľký.

Hoci sa aj susedia čudovali, ako môže fungovať domácnosť s toľkými ľuďmi, Kamila má jasnú odpoveď. „Dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Každá rodina mala svoju spálňu. Spoločné miestnosti boli iba obývačka, kuchyňa a dve kúpeľne,“ vysvetľuje. Varilo sa väčšinou spolu, ale nebolo zvláštne, keď si navaril niekto zvlášť a zvyšné osadenstvo sa mohlo pokojne ponúknuť. Pranie si riešila každá rodina samostatne. Domáce práce sa vykonávali podľa potreby a voľného času. „Nikdy sme si nerobili harmonogram prác a stále sme mali upratané. To isté platilo s robotou v záhrade, s kosením trávnika,“ hovorí Kamila, ktorá iba ostatných šesť rokov žije vo vlastnom dome.

Veľká rodina sa nikdy nestarala ani do manželských nezhôd. „Problémy sa pod jednou strechou neutaja. No ich vyriešenie bolo vždy na konkrétnej rodine. Prirodzene, stalo sa, keď boli rada alebo pomoc toho druhého potrebné. Hoci dnes už v rodičovskom dome býva s rodičmi iba brat so ženou a s dcérou, často sa všetci stretávajú. Vzťahy so súrodencami a s ich partnermi sú stále jedinečné. „Sme ako banda kamošov. Aj naše dcéry si perfektne rozumejú.“

Ako predísť nedorozumeniu
Aj pri najharmonickejšom spolužití prichádza ku konfliktom. Niekedy ich spustí nepodstatná malichernosť. Keď žijú viacerí ľudia spolu, dochádza, zjednodušene povedané, k „ponorkovým“ chorobám. Ak má každá generácia svoj priestor na súkromie a vo chvíli napätia sa má kde vzdialiť, je spolužitie bezproblémovejšie. V rámci prevencie ponorkovej choroby je dobré, ak rodina nežije uzavretým spôsobom života, prijíma návštevy, chodí na kultúrne, športové podujatia. „Táto zmena totiž bráni tomu, aby narastalo napätie medzi múrmi.

Občas treba ponechať rodinným príslušníkom aj samotu v dome, aby sa mohli pokojne venovať svojim aktivitám, aby nás možno potom milšie privítali. Aj v malom priestore si môžeme s ponorkovou chorobou poradiť, vytvoriť si v nej vzťahy, v ktorých bude panovať zdvorilosť, tolerancia, ochota, pomoc, láskavosť, mlčanie vtedy, keď sa nám tisne zlé slovo na jazyk. Možno si vytvoriť malé pomyselné nebo, hoci miesta je málo. Aj vo veľkej vile, kde má každý svoju kúpeľňu, však môže panovať odcudzenie, nevraživosť, chlad, krik. Aj do pekných priestorov sa totiž môže nasťahovať peklo medziľudských vzťahov a môže mať podobu luxusu. Všetko záleží na ľuďoch, na ich emocionálnej inteligencii, múdrosti srdca. Môžeme mať najkrajší viacgeneračný byt, bez viacgeneračného srdca nám bude k ničomu,“ upozorňuje Jaššová.

Autor: Lea Sobotová, SME ženy, 3/2007