Tú prvú vidím v radošinskej kuchyni variť a počujem ju pritom spievať. Sedím pri okne a píšem s pasiou do kockovej písanky veselé študentské textíky a ona spieva peknú pieseň: Tá radoská zvonica, tá je pekná, vysoká, na nej zvony pekne zvoná, to je mojá muzika... Keď dospieva, začne mi rozprávať o tom, kto sa – predstav si – bude vydávať a ženiť. „A čo to zase píšeš?“ Poviem jej: „Niečo zo života, také veselé, teda aby sa ľudia zasmiali.“ Ona nato celkom inak: „Píš, chlapče, radšej vážne veci, také si ľudia cenia oveľa viac ako veselé. Za vážne si ťa budú vážiť, a za tie smiešne budeš mať len posmech! V očiach ľudí tí, čo píšu veselé, sú len takí ľahtikári, akých si, tuším, nikto neváži.“ Ja ju nepočúvam a – píšem si svoje. Viem, že raz príde aj ona do môjho divadla, hoci si teraz o ňom myslí svoje. Samozrejme, rozprával som o mojej matke.
Pri mojom hľadaní
Tú druhú vidím sedieť v mojom divadle. Má štyri roky a visia jej nohy zo sedadla v Divadelnom klube mládeže na Sibírskej ulici, kde hráme Alžbetu Hroznú. Diváci sa nahlas smejú a škôlkarka v malej sále na sídlisku ich napomína: „Nesmejte sa, prosím, keď rozpráva môj ocko, to sa nepatrí. Ja chcem počuť, čo ocko vraví, tichšie, prosím...!“ Keď má dvanásť rokov, prečíta si Ženské oddelenie a ja raz v noci objavím od nej – akoby od mojej budúcej domácej dramaturgičky – dlhočizný list. „Drahý kolega, veľmi pozorne, až dvakrát, som si prečítala Vašu hru Ženské oddelenie. Zdá sa mi, že práve v tejto hre si prídem na svoje. Áno, tá zázračná a neprebádaná nemocnica... Veľmi príjemne som sa cítila pri čítaní tejto vety: – Ty si vždy pre mňa bola sviatok, Irena. – Vtedy ste museli myslieť na niečo pekné. Len malá prosbička! Nech mi na predstavení nepadajú slzy. Pravda, nemyslím na tie od smiechu, tie budú padať určite...“ Odvtedy je – spolu s manželkou – pri mojom divadelnom rozprávaní, hľadaní, pochybovaní, hrávaní i snívaní. Samozrejme, hovorím o mojej dcére Stanislave.
Nenávidená aj milovaná
Tú tretiu roky vídam vo svojich snoch. Chvíľami ma povzbudzuje a potom zasa zosmiešňuje. Mávam pri nej také ťaživé sny, že ju až z duše nenávidím. Škrtím ju a hneď nato ju rýchlo kriesim. Nenávidím ju – a hneď zase milujem. Chcem sa jej naveky zbaviť, ale to sa mi roky nedarí. Chcem ju načisto a natrvalo vygumovať zo snov i z pamäti, ale na druhú noc je tu zasa a bezočivo sa mi vysmieva. Hneď sa aj zbadá a pohladí ma ako mater po vlasoch. Niekedy aj inde. Sú to však iba krátke okamihy, ktoré zasa vystrieda ten jej mierne ironický a vzápätí súcitný pohľad a úsmev. Ona je už roky môj trpký údel i krásny trest. Tuším najväčšmi dar, po ktorom sa nad ránom rád prebúdzam a utekám ku klávesnici, aby som tie sny o nej a s ňou zapísal. Môžete ich nájsť vo všetkých mojich hrách. Dokonca aj v tých, čo tak roztopašne chcem i naďalej s ňou snívať...
Stanislav Štepka
Dramatik, textár, režisér a herec sa narodil 26. júla 1944 v Radošine. Študoval na Pedagogickej fakulte v Nitre, šesť rokov učil, pôsobil ako redaktor Učiteľských novín aj v redakcii zábavných programov Československého rozhlasu. Od roku 1983 pôsobí vo svojom domovskom Radošinskom naivnom divadle, ktorého je zakladateľom, pôvodcom poetiky, autorom hier a umeleckým šéfom.
www.zena.sme.sk vám teraz prináša súťaž, v ktorej môžete vyhrať už v poradí 4 knihu Kronika komika, stačí sa zapojiť a odpovedať na jednoduchú otázku.
Súťaž trvá od 25.1. - 29.1.2007 do 14:00. Jeden z vás získa knihu z vydavateľstva Ikar Kronika komika 4.
Knihu Kronika komika 4 získava Iveta Gagová, Horná Súča Gratulujeme!
###SUTAZ###
Autor: Lea Sobotová, SME ženy, 3/2007
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
