Táňa Pauhofová: Ešte stále hľadám, čo som vlastne zač

O detstve a rodine
V ôsmich rokoch ste sa prihlásili do detského krúžku Slovenského rozhlasu. Už vtedy ste presne vedeli, čo chcete?
Ani náhodou. Vlastne sa vôbec nepamätám, čo ma k tomu viedlo. Spomínam si na to, ako som už s mamou stála vo vestibule rozhlasu, kde sme čakali na konkurz. Asi to bol len jeden z ďalších mojich výmyslov, keďže som bola veľmi činorodé dieťa. Na základnej škole som sa prihlásila doslova do všetkých krúžkov.

Niektoré herečky na svoje začiatky spomínajú tak, že sa ako malé prezliekali do maminých šiat, vymýšľali si úlohy, recitovali pred návštevami.
Mňa sa to netýka. My sme si akurát s bratom museli každý rok na Vianoce pripraviť predstavenie. Spievali sme koledy, recitovali sme vinše pre rodičov, aby sme si zaslúžili darčeky. To boli moje jediné herecké vystúpenia doma.

Aké bolo vaše detstvo?
Také veľmi akčné. Jednak to bolo tými mojimi činnosťami, na druhej strane ma mama viedla k tomu, aby som bola zapojená do všetkého aj v našej domácnosti. Určite som ako každé dieťa prežívala svoje krivdy a ťažké chvíle, to je jasné. O puberte ani nehovorím, všetko bolo vtedy nespravodlivé. Ešte tým viac, že mamina mala veľmi pevnú ruku, doma som mala prísnu disciplínu. Nebolo to vždy jednoduché, lebo som niekedy chcela ísť von alebo nič nerobiť, čo sa nedalo. Asi až spätne začínam chápať, čo tým mama myslela a akým spôsobom ma chcela viesť. Ale v podstate, keby som to mala zhrnúť, tak to bolo fajn.

Ako vychádzate spolu teraz?
Máme veľmi dobré a kamarátske vzťahy. Posunulo sa to, lebo s nimi nežijem. Riešim si svoje veci, a keď chcem, aby mi poradili, tak ich oslovím, ale inak mi do nich veľmi nezasahujú. Rodičia ma viedli počas obdobia, keď som bola doma. Vo chvíli, keď mali pocit, že už som pripravená, dali mi voľnosť. Môžem sa na nich však kedykoľvek spoľahnúť, čo mi pomáha.

Vraj naďalej bývate so svojimi starými rodičmi.
Áno, sú perfektní. Už počas detstva, keď som cítila pevnú ruku svojich rodičov, vždy som utekala za babkou a dedkom. Oni ma istým spôsobom bránili, dávali mi slobodu a vždy ma pochválili.

Ak hovoríme o rodine a pevných zväzkoch, v súčasnosti mnoho mladých ľudí považuje uzavretie manželstva za nepodstatné. Ako je to u vás?
To je otázka, na ktorú, aj keď teraz odpoviem, o rok to môže byť úplne inak. Stále neviem, lebo je to iba na tých dvoch ľuďoch. Keď niekto chce mať svadobný deň a cíti to tak, je to úplne v poriadku. Ja určite neodmietam manželstvo. To, že momentálne nemám potrebu vydávať sa, je iná vec. Vôbec však nehovorím, že sa raz nevydám. Náhodou, svadba môže byť veľmi pekná (smiech).

V súčasnosti sa takisto považuje za prvoradú kariéra a mať dieťa prichádza do úvahy najskôr v tridsiatke.
Mne sú takéto veci – čo je alebo nie je trend súčasnosti – smiešne a vnímam to veľmi individuálne. Keď to niekto tak cíti, nech to robí. Ja teraz pracujem, ale nie preto, aby som si silou-mocou budovala kariéru. A keď raz budem mať pocit, že chcem byť matkou a som na to pripravená, tak to tak bude a hotovo.

O kráse, Amerike a bývalých snoch
V desiatich rokoch ste hrali v seriáli Škriatok, ľudia vás označovali ako detskú hviezdu. Tie sa neskôr často horšie vyrovnávajú s realitou.
Môj prípad to určite nebol. Vďaka mojim rodičom som bola s realitou permanentne v kontakte, nikdy mi nedovolili, aby som uverila, že som hviezda. Pre mňa to bola zábava. A herectvo nebolo nič lukratívne. Vďaka nemu som nemala viac kamarátov, skôr naopak. V škole som nemala privilégiá, nemohla som v ničom poľaviť.

Pohybovali ste sa prevažne medzi dospelými. Nebola preto komunikácia s deťmi ťažšia?
To ani neviem, lebo som sa viac-menej do komunikácie so svojimi rovesníkmi ani nedostávala. Na základnej škole som mala iba jednu kamarátku Danku, ktorá pri mne stála, a tým sa to končilo. Bola som veľmi škaredé, nepríťažlivé dieťa (smiech), nebola som ničím výnimočná, deti nemali v podstate dôvod, prečo sa so mnou kamarátiť. Navyše som sa veľmi dobre učila, mala som samé jednotky, takže ma mnohí vnímali ako bifľošku. Zmenilo sa to až na gymnáziu. Aj keď som mala naďalej jednotky, spolužiaci ma prijali. A aj ja som v istom zmysle zmenila postoj voči nim, vyvíjala som úsilie, aby som si kamarátov našla.

Považovali ste sa za škaredú. Kedy sa to zmenilo a vy ste sa začali mať rada?
Bolo to v Amerike, kam som išla ako tretiačka na gymnáziu. Dovtedy som vždy bola skôr taký chalanisko. Svoju ženskosť som si neuvedomovala. V Amerike som však videla, že sa ľudia majú radi, aj keď nespĺňajú ideál krásy. Preto som si začala hovoriť: „Dobre, mám veľké zuby, ale taká som sa narodila. Mám malé prsia, ale veď aj také ženy sú šťastné. Mám ryšavé vlasy, veď sa niekomu môžu páčiť.“ Vtedy som si uvedomila, že som, aká som, a keď ma bude mať niekto takú rád, bude to fajn.

Ako vás vnímali Američania?
Bola som pre nich exot, nevedeli, odkiaľ som. Hneď, ako som prišla, mi víťazoslávne ukazovali počítač. Asi si mysleli, že my tu ešte kameňmi lovíme mamuty a žijeme v jaskyniach (smiech). Nakoniec to dopadlo dobre, lebo si uvedomili, že mám rovnaký počet končatín a som im podobná, akurát náš životný štýl je v niečom iný.

V čom ste cítili najväčšie kultúrne rozdiely?
Nemôžem hovoriť za celú Ameriku. Ja som žila v malom mestečku a mentalita tam je úplne iná ako vo veľkomeste. Základom bolo, že Američania nesmierne bojujú sami za seba a je to pre nich prirodzené. Tam je normálne, že sa každý pochváli tým, čo vie a je na to hrdý. Čo ma štvalo, boli tie ustavičné úsmevy. Aj keď im nie je najlepšie, tvária sa, že je všetko super.

Napriek tomu, že ste sa herectvu v Amerike vzdialili, v poslednom ročníku gymnázia ste si dali prihlášku na VŠMU. Prečo?
To je ďalšia vec, ktorej nerozumiem. Na strednej škole som sa takmer všetkému, čo bolo spojené s herectvom, vyhýbala. Mala som k tomu vyslovený odpor, chcela som chodiť von ako každý normálny pubertiak a užívať si mladosť.

Paradoxom je, že mama z vás chcela mať právničku a vás zasa lákala medicína.
Najprv som chcela robiť plastickú chirurgiu, ale potom som si uvedomila riziko tohto povolania, kde je zodpovednosť naozaj veľmi veľká. Tak som presedlala na súdne lekárstvo, tam už tak neprekáža, ak človek niečo pokazí (smiech). No nakoniec som si na medicínu ani nedala prihlášku.

Plastická chirurgia je v súčasnosti dosť populárna. Hovorí sa o tom, kto si nechal zväčšiť pery alebo prsia. Ako to vidíte z pohľadu herečky?
Keď to niekomu spraví radosť a pomôže mu to, tak to nijako neodsudzujem. Je to každého osobná vec a nie je tým ani lepší, ani horší. Ja som si po celú pubertu chcela nechať zväčšiť prsia, stále som hovorila, že hneď ako budem mať osemnásť, našetrím si a pôjdem na plastiku. Aj som si našetrila, akurát peniaze neminula na plastiku pŕs, ale na iné sprostosti (smiech).

O mladých hercoch, Čechách a Manon
Vašu hereckú generáciu vnímate ako silnú alebo sa cítite skôr ako osamelý bežec?
Ak sa pozrieme na predchádzajúce generácie a tú súčasnú, cítiť tam nepomer práce. Oni mali viac možností. Ja mám pocit, že v našej generácii je veľa šikovných, talentovaných ľudí, akurát to nemajú kde ukázať. Divadiel na Slovensku nie je veľa, väčšinou sú už obsadené. A slovenský film je kapitola sama osebe. Keď máme silný rok a nakrútime dve snímky, koľko mladých ľudí si v nich zahrá? Iba pár. Čo sa týka televíznej inscenácie, tá už vymrela. A prečo to tak je, to sa pýtame všetci z našej generácie.

Už to znie takmer ako obohraná pesnička, ale v Čechách to je predsa len inak.
Asi preto, že tam boli ľudia k tomu stále vedení. Aj oni majú reality šou, súťaže, ale napriek tomu sa u nich nakrúcajú filmy a seriály do televízie, kina, naučili si divákov pozerať ich.

Nie je to aj v tom, že napríklad české filmy sú kvalitnejšie? Aj keď sa u nás nakrúti slovenský pôvodný film, často nie je taký dobrý.
Keď v Čechách nakrútia dvadsaťpäť filmov, dvadsaťtri môže byť priemerných, ale tie dva sú úplná bomba. Kým u nás, aj keď sa nakrúti jeden film, deväťdesiat percent ľudí ho ešte predtým, ako ho uvidí, odsúdi, že to nebude za nič stáť, lebo je to slovenské. Druhá vec je, že Česi v tom majú prax, majú sa to kde učiť, v každom projekte sa zdokonaľujú. U nás mladým ľuďom, ktorí študujú réžiu, scenár, strih, chýba prax. Myslím si, ak sa zainvestuje do pôvodnej tvorby a diváci, tvorcovia aj televízie budú mať trochu trpezlivosti, môže sa to zmeniť.

Ako vnímate to, že ste konkurenciou pre herečky, ktoré sú často o generáciu staršie ako vy?
Ak hovoríme o ocenení Dosky 2006, ktoré som získala, tie sa odovzdávajú každý rok a tentoraz som mala to šťastie ja, že si ma všimli. Určite to neberiem ako nejaké súperenie medzi mnou a staršou generáciou. Veď čo sa hereckých skúseností týka, tam sa určite nemôžeme porovnávať. Vlani bola nominovaná napríklad Zuzana Kronerová, ktorá sa so mnou veľmi tešila. Viem, že takisto oni to určite nevnímajú ako súperenie.

Ocenenie Dosky ste dostali za postavu Manon Lescaut, ktorá je dosť komplikovaná. Ako ste sa s ňou zžívali?
To bol pre mňa aj pre môjho hereckého partnera Ľuba Kostelného spočiatku problém. Keď som si prečítala Manon, tak mi bola odporná. Hovorila som si: Potvora, ako všetkých využíva! (smiech). Postupne som hľadala veci, ktoré na nej môžem mať rada. Trvalo to v podstate celé skúšanie, veď sme sa aj natrápili. Keď som nevedela nájsť nejakú paralelu zo svojho života a nevedela som, ako sa toho uchopiť, začala som sa rozhliadať po svojom okolí. V mnohých ženách som našla rôzne vlastnosti Manon.

Manon je dosť rozpoltená osobnosť. Aj vy ste taká?
Veľmi. Ešte sama spoznávam, čo som vlastne zač (smiech). Mám pocit, že sa stále formujem, hľadám, aká som, čo chcem. V niektorých momentoch reagujem tak, že samu seba prekvapím.

Zahrali ste si aj princeznú, ale dostávate aj úlohy problémových dievčat a žien. Režiséri vás nezaškatuľkovali.
Keď som po rozprávke Čert ví proč dostala ponuky na ďalšie princezné, odmietla som ich. Vedela som, že by asi nebolo dobré, aby som sa v relatívne krátkom čase prezentovala iba v takejto polohe. Sama sa snažím vyberať si postavy, ktoré sú rozličné a vždy niečím zaujímavé.

V dvadsiatich troch rokoch máte za sebou veľa úspechov, dá si ísť ešte ďalej?
Takto o tom ani zďaleka neuvažujem. Určite to nie je tak, že by som sa zajtra zobudila a zmyslela si, že nechcem hrať a úplne zmením profesiu. Herectvo ma baví a som šťastná, že robím to, čo robím.

Táňa Pauhofová (23)
sa narodila v Bratislave. Ako desaťročná účinkovala v slovenskom televíznom seriáli Škriatok. Vyštudovala Vysokú školu múzických umení v Bratislave, už počas prvého ročníku si zahrala vo filme Juraja Nvotu Kruté radosti (2002). Neskôr bola princeznou Aničkou v rozprávke Čert ví proč (2003). Známe sú aj jej filmy Kousek nebe alebo Indián a sestrička. Najnovšie si zahrala v pripravovanom slovenskom filme Muzika, v Českej republike účinkovala v seriáli Posledná sezóna. Za hlavnú postavu v divadelnej hre Manon Lescaut získala divadelné ocenenie Dosky 2006. Je slobodná, žije v Bratislave.

Autor: SME ženy