Ženy sú iné šéfky

V ňom tento rok kraľuje nemecká kancelárka Angela Merkel. V rebríčku sa nachádza tridsať hláv štátov, okrem nich štyridsaťosem vysoko postavených manažérok svetových firiem. V prvej dvadsiatke nemôžu chýbať mená ako Condoleezza Rice, Melinda Gates, Sonia Gándhí alebo Hillary Rodham Clinton. Na rozdiel od nich ženy na vedúcich postoch sú na Slovensku a v krajinách strednej Európy skôr zvláštnosťou. Vysoko postavené ženy nachádzame najmä v neziskovom sektore alebo v štátnej správe, svetu biznisu zatiaľ do veľkej miery dominujú muži. Aj v internetovej databáze denníka SME, leaders.sk, je z 971 zverejnených portrétov iba 12 % žien.

Dôvody z minulosti
Podľa tradičných predstáv sa ženy majú starať o deti a domácnosť a na kariéru im preto nezostáva čas. A ani sa od nich neočakáva. Na Slovensku zastávajú ženy približne štvrtinu vedúcich postov. Dôvodom nie je iba patriarchálny model rodiny, ale aj to, že si ženy neveria. „Na vyšších a vysokých postoch je málo žien všade vo svete. Najmä v oblasti biznisu,“ hovorí psychologička Danica Caisová. „Dôvod, prečo sa práve tam presadí tak málo žien, možno hľadať aj v tom, že do biznisu patrí špeciálna danosť vyjednávania a taktizovania, aj určitej opatrnosti, čo ženy často nemajú. Sú veľmi emotívne, chcú mať problém či situáciu vyriešenú a ponáhľajú sa. Okrem toho muži v biznise majú radi hru na obchod, vyžívajú sa v nej, vzrušuje ich, a možno preto ju aj trošku naťahujú.“

Ženy, ktoré sa v biznise vypracovali, sú často konfrontované s predsudkami svojho okolia. Jedným z nich je, že majú zhovievavejší, možno až materský prístup k zamestnancom. „Naozaj, prieskumy dokazujú, že ženy sú empatickejšie v prístupe k podriadeným. Táto minca má aj druhú stranu. Aj empatickosť musí mať svoje hranice, nesmie ísť na úkor disciplíny a organizácie,“ vysvetľuje psychologička. Vo vzťahu šéfky ku zamestnancom sa často hovorí jednak o žiarlivosti (najmä voči ostatným ženám), ale zase mnoho ľudí má pozitívnu skúsenosť, že ženy skôr vnímajú svojich zamestnancov ako kolegov. Ako všetky zovšeobecnenia, ani toto nie je univerzálne platné. „V mužskej hierarchii je jeden vodca a ostatní sa podriaďujú, ženy skôr pripustia, aby im bol niekto rovný,“ objasňuje Caisová.

Úspešný postup
V súvislosti so ženou, ktorá má úspešnú kariéru, sa často hovorí o obetovaní súkromného života alebo o výmene kariéry za rodinu. Nemusí to však tak byť. Andrea Elscheková-Matisová (38) v minulosti pôsobila na Ministerstve zahraničných vecí, kde pracovala ako riaditeľka odboru hlavného vyjednávača pre rokovania s EÚ a ako zástupkyňa veľvyslanca SR pri OBSE vo Viedni. Momentálne už druhý rok vedie zastúpenie Európskej komisie na Slovensku a chystá sa na materskú dovolenku. Nemyslí si, že by ju pozícia výraznejšie zmenila. „V každom prípade som bohatšia o cenné skúsenosti, ale aj výraznejší stres.“ Či sú ženy iné šéfky ako muži sa podľa Elschekovej-Matisovej nedá jednoznačne zadefinovať, lebo veľa závisí od konkrétnej povahy človeka.

„Vo všeobecnosti hodnotím ženy ako zodpovednejšie a dôslednejšie. Úlohy aj po ich delegovaní nestrácajú z dohľadu. Ženy sú k sebe určite aj kritickejšie ako muži, viac pochybujú o svojich kvalitách. Muži vo väčšine prípadov svoje vedúce postavenie berú ako samozrejmosť.“

Na bojisku
Úspešné ženy na vyšších postoch vraj majú tendenciu prispôsobovať sa v správaní svojim mužským kolegom, aby sa presadili. Je však otázne, či je to vhodná stratégia. „Nuž, žijeme v patriarchálnom svete, vo svete mužských pravidiel,“ priznáva Caisová. „Ak ženy chcú obstáť na šéfovských miestach, musia prijať aspoň čiastočne mužskú stratégiu. Keď ju však obohatia prvkami ženskej vynaliezavosti, empatie a nadhľadu, je to na prospech pre všetkých.“ Elscheková-Matisová si myslí, že to nie je potrebné a pri charakterizácii samej seba ako šéfky hovorí, že sa snaží o dobrú pracovnú atmosféru a tímového ducha, otvorenosť vo vzťahoch. „Považujem sa za pragmatického človeka a pre mňa sú podstatné férovo dosiahnuté výsledky,“ spresňuje.

Rovnosť šancí
Jednou z najdiskutovanejších tém od vstupu Slovenska do EÚ je rodová rovnosť, teda rovnaký zárobok za tú istú prácu pre mužov a ženy. Podľa aktuálnych údajov u nás ženy zarábajú o 25 % menej ako muži. Priemer rozdielu zárobkov mužov a žien v únii je 15 %. „Slovensko má v tomto smere čo naprávať. V rámci Európskej únie sú len na Malte rozdiely v platoch mužov a žien ešte výraznejšie ako u nás,“ dopĺňa informáciu Andrea Elscheková-Matisová. „Dúfam, že práve odštartovaný rok 2007, ktorý je vyhlásený za európsky rok rovnakých príležitostí, posunie túto problematiku viac do pozornosti politikov a verejnosti.“

Toľkokrát skloňované zosúladenie rodinného a pracovného života nie je pre ženy jednoduché aj preto, že existuje málo pracovných príležitostí na kratší úväzok alebo z domu. „Ako vieme, rovnosť šancí má platiť rovnako pre ženy ako pre mužov, tak v ich rodinnom živote, ako aj v kariérnom postupe,“ vysvetľuje svoj pohľad Elscheková-Matisová. „Bohužiaľ, aj pre ženy mojej generácie je mimoriadne náročné zladiť kariéru a rodinný život tak, aby jedno nešlo na úkor druhého, a máloktorej žene sa to dlhodobo darí.“

Prehry a nezdary
Ak sa pri komunikácii medzi nadriadenými a zamestnancami, či už mužmi, alebo ženami, vyskytne problém, riešením môže byť tréning na rozvoj osobnosti. Jeho cieľom nie je iba to, aby sa ľudia lepšie spoznali. Ukážu sa aj črty, ktoré v bežnom pracovnom nasadení neuplatňujeme, napríklad kto má v sebe vodcovský talent, ale doteraz ho neuplatnil. Podľa psychologičky však obe pohlavia vnímajú túto výzvu rozdielne. „Ženy berú tieto tréningy vážne, chystajú sa na ne, premýšľajú o tom, aby neurobili chybu, aby sa nezosmiešnili. Muži skôr tieto tréningy berú ako príjemnú vzrušujúcu hru.“ Prekvapivo to protirečí predstave, že ženy lepšie znášajú neúspech. „Neúspech znášame všetci rovnako zle,“ spresňuje Caisová. „Ženy však majú skôr tendenciu pri hľadaní príčin neúspechu obviňovať seba, kým muži hľadajú príčiny skôr mimo vlastnej osoby.“

Nič nie je čiernobiele
Podľa našich prieskumov si viac ako 25 % mužov myslí, že ženy sú horšie šéfky ako muži. K tejto predstave ich mohli viesť predpojaté názory, alebo to môže byť výsledok osobnej negatívnej skúsenosti. „Je to dané jednak predsudkami, ale najviac osobnými skúsenosťami, ktoré potom určia názor,“ myslí si psychologička. „Dnes ľudia podstatne častejšie než v minulosti striedajú zamestnania, a tak vedia porovnávať, kto je akým šéfom. A ak by sa ľudia zamysleli, povedali by, že od pohlavia šéfa nezávisí, akým je človekom, organizátorom, manažérom, či akú má sám vnútornú disciplínu.“

Šéfujem ľuďom aj zvieratám
Miloslava Šavelová (56), Riaditeľka Zoo Bratislava
Keď nás Miloslava Šavelová sprevádzala pri fotení po bratislavskej zoologickej záhrade, poznala po mene skoro všetky zvieratá. Napriek tomu, že veľká väčšina jej práce je kancelárska, nájde si čas aj na prechádzku a rozhovor s ošetrovateľmi zvierat. Na otázku, aká je šéfka a ako ju vnímajú jej zamestnanci, po dlhšej chvíli odpovedala: „Myslím, že mám ľudský prístup a málokedy zvyšujem hlas. Moji pracovníci vedia, že aj keď hovorím pokojným hlasom, tak sú veci, ktoré sa nedajú odpustiť. Nerada som prísna, ale niekedy musím byť nekompromisná, lebo by som nemala rešpekt a mohlo by sa mi to rozsypať pod rukami.

Je to o to zložitejšie, že nemáme dostatok financií.“ Platy zamestnancov sú často nižšie, ako je priemerná mzda na Slovensku. „Nie je jednoduché zabezpečiť pracovnú morálku a motivovať ľudí napríklad na brigády pred sezónou,“ vysvetľuje ťažkú finančnú situáciu zoo. Jej mottom je, že si treba vedieť zadeliť čas - ľudí musí spoznať, musí vedieť, s kým pracuje. „Šéfuje“ sedemdesiatim zamestnancom a asi tisíc zvieratám. Zamestnanci sú približne pol na pol ženy a muži. „Mám asi veľké šťastie, lebo som nikdy nepocítila, že by niekto spochybnil moje rozhodnutie len preto, že som žena,“ bilancuje Šavelová.

Do zoo nastúpila ako ekonomicko-investičná námestníčka v roku 1991. Po pár mesiacoch zoologická záhrada nemala riaditeľa a ju poverili jej vedením. Neskôr ju primátor navrhol a mestské zastupiteľstvo odhlasovalo do funkcie riaditeľky. V tom čase bolo nezvyčajné, aby ňou bola žena, a ešte aj z iného odboru. Dnes je žien omnoho viac, vtedy v Československu bola jediná. Jej najväčšia obava bola, ako bude rozhodovať v zoologických otázkach, keďže je vzdelaním ekonómka. „Nebolo to jednoduché, dlho som rozmýšľala, či to prijať,“ spomína Šavelová. „Začala som chodiť do Prahy na odbor Chov exotických zvierat. Mala som to šťastie, že som bola obklopená tímom ľudí, na ktorých sa môžem v odborných otázkach spoľahnúť.“

So spolupracovníkmi však súvisia aj náročné momenty. „Veľmi ťažké bolo znížiť počet pracovníkov a vysvetliť ľuďom, že sa musíme rozísť,“ hovorí dlhoročná riaditeľka. Emócie sú v zoo aj súčasťou starostlivosti o zverencov. Dá sa vyhnúť tomu, aby človek rozhodoval srdcom a nie rozumom? „Určite sú zvieratá, ku ktorým mám citovo bližšie, hlavne tie, ktoré sa odchovávali na fľaške a ku ktorým som mala blízko, keď boli mláďatá,“ hovorí s úsmevom. „Snažím sa vybrať pre ne to najlepšie.“

Snažím sa byť demokratická
Katarína Bajcurová (50), Generálna riaditeľka SNG
Do SNG nastúpila v roku 1994. Najprv bola kurátorkou zbierky maliarstva, potom sa stala odbornou námestníčkou riaditeľa, odkiaľ išla na konkurz na post generálnej riaditeľky. „Myslím, že je výhodou pracovať v organizácii predtým, než sa človek dostane na vedúcu pozíciu. Nielen, že ma poznajú, ale aj ja poznám prostredie, ktoré idem riadiť,“ vysvetľuje Bajcurová. „Na druhej strane je nevýhodou poznať ľudí, lebo je omnoho ťažšie robiť väčšie poriadky.“ Galériu vedie sedem a pol roka a má pod sebou asi dvesto zamestnancov, prevažnú väčšinu žien. Ako sama hovorí, zdá sa, že v kultúre sa presadil ženský živel.

„Mám dobré vzťahy s inými šéfkami galérií, napríklad v Budapešti a vo Varšave. Mužov je v tomto povolaní naďalej viac, ale stále viac žien sa stáva riaditeľkami“ Katarína Bajcurová má aj niekoľko kolegýň riaditeliek v regiónoch: v Oravskej galérii, v Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne, v Turčianskej galérii, v Galérii P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši. Napriek svojmu prestížnemu postu tvrdí, že sa nestala šéfkou preto, lebo chcela robiť kariéru. „Možno sa bude zdať, že som prehnane skromná, ale skutočne to bolo tak,“ vysvetľuje. „Podľahla som prehováraniu kolegov, lebo galéria vtedy bola v dosť bezvýchodiskovej situácii. Chcela som zrealizovať svoju odbornú víziu, ovplyvniť chod inštitúcie a pozdvihnúť ju.“ Povinnosti riaditeľky sú veľmi časovo náročné, lebo okrem bratislavskej galérie má SNG pracoviská aj v Pezinku, na Zvolenskom zámku, v Ružomberku a Kaštieli Strážky.

Práca je obohacujúca, ale o mnohé ju aj pripravila. „Vzalo mi to čas na odborné aktivity, na moje pôvodné povolanie historičky umenia, ktoré som vykonávala predtým. Niekedy si ho viem nájsť, nechcem stratiť krok s vývojom disciplíny,“ hovorí. Pozícia ju nezmenila, ale naučila ju racionálnejšie využívať čas, lebo toho voľného je oveľa menej. „Dalo mi to nové zručnosti. Naučila som sa vystupovať na verejnosti, reagovať rýchlo, vedieť zaujať stanovisko.“ Na otázku, aká je šéfka, odpovedá, že to sa treba skôr opýtať jej zamestnancov. Snaží sa byť tolerantnou a demokratickou šéfkou. Nemá rada autoritatívny typ riadenia. „Aj keď tie najzodpovednejšie rozhodnutia musím urobiť sama, vždy sa poradím a diskutujem o možnostiach,“ spresňuje. „Demokracia je v diskusii.“ Sama nikdy šéfku nemala, ale myslí si, že rovnako ako medzi ženami sú dobré vedúce osobnosti, aj medzi mužmi sú dobrí šéfovia. „Pohlavie nerozhoduje, tak ako v živote, sú lepší a horší ľudia,“ uzatvára Bajcurová.

Autor: Saša Petrášová, SME ženy