SME ŽENY: TÉMA ŽENY

Charita už nie je rarita

„Dať či nedať?“ Pýtame sa mnohí, keď nás na ulici zastavia s pokladničkou, aby sme prispeli. Rozhodujeme sa, aj keď máme poslať darcovskú SMS alebo peniaze na účet. Pomáhať druhým nemusí byť však taký zlý nápad.

Ako sa na Slovensku darí neziskovým organizáciám? Hoci u nás zďaleka nie sú neznámym pojmom, v porovnaní so zahraničím v niečom zaostávame. „Tradícia súkromnej dobročinnosti u nás nie je, lebo štát štyridsať rokov popieral jej potrebu. Pestovala sa len v širších rodinných spoločenstvách,“ vysvetľuje Helena Woleková, riaditeľka nadácie SOCIA. Ako hovorí, pod slovíčkom charita sa mnohým vybaví Slovenská katolícka charita a spája sa s pomocou chudobným, chorým a opusteným ľuďom. „Vo Veľkej Británii charities, čiže charitatívne organizácie, majú oveľa širšie zameranie.

Už v roku 1601 kráľovná Alžbeta I. svojím dekrétom uzákonila, že charitatívna činnosť môže mať aj mnoho ďalších účelov, ako napríklad vzdelávanie. Pred nežnou revolúciou tento typ organizácií u nás neexistoval. Boli tu len spoločenské organizácie, ktoré svojim členom vytvárali priestor najmä na voľno časové, záujmové aktivity,“ dopĺňa Woleková. Zmena prišla v roku 1990 s prijatím zákona o slobode združovania občanov. Zrušil sa monopol štátu na poskytovanie služieb obyvateľstvu.

Spoločenské organizácie, ktoré boli dovtedy združené v Národnom fronte a boli kontrolované komunistickou stranou, sa začali transformovať na nezávislé občianske združenia. A tento proces stále pokračuje. „Niektoré organizácie zanikli, niektoré sa veľmi nezmenili, ako napríklad Zväz protifašistických bojovníkov a niektoré sa zmenili na nepoznanie – to platí medzi inými o Slovenskom zväze invalidov. Ten sa rozdelil na viac ako štyridsať samostatných organizácií podľa druhu zdravotného postihnutia alebo ochorenia,“ vymenúva Woleková. Prijaté nové zákony umožnili vznik nových organizácií s novým poslaním. Začali poskytovať alternatívne vzdelávacie, sociálne či iné verejné služby.

O rozvoji tretieho sektora na Slovensku po nežnej revolúcii hovoria úplne jasne aj čísla. V roku 1993 bolo zaregistrovaných takmer 6000 neziskových organizácií, za ďalšie tri roky sa ich počet zdvojnásobil. „V minulom roku úrady registrovali okolo 27-tisíc organizácií, z nich viac ako 7000 sa v tomto roku registrovalo ako príjemcovia 2 % z dane,“ dodáva Woleková.

Sila zvyku
Ľudia na Slovensku si na neziskové organizácie, ich systém a princípy ešte stále iba zvykajú. „Ja si myslím, že Slováci majú v sebe zakorenenú chuť pomáhať, aj keď možno nie vždy finančnými prostriedkami, ale aj inak. A o tom to práve je – skôr o solidárnosti medzi ľuďmi, aby sme neboli jeden voči druhému ľahostajní,“ hovorí výkonná riaditeľka Fóra donorov Lenka Iľanovská. K tomu sa pripája aj Helena Woleková. „Základom charity je solidarita medzi ľuďmi. A neexistujú krajiny, kde by táto solidarita nebola, iba sa líšia podľa toho, ako ju majú organizovanú,“ hovorí.

Je prirodzené, že k neziskovým organizáciám inklinujú najmä tí ľudia, ktorí majú konkrétne zážitky, skúsenosti s problémami. „To znamená, že ľudia, ktorí majú v rodine alebo vo svojom okolí dieťa napríklad zrakovo postihnuté, sú zapojení do aktivít súvisiacich s týmto postihnutím. Z vlastnej skúsenosti vedia, že treba v tejto oblasti pomáhať,“ tvrdí šéfredaktorka časopisu Slovenskej humanitnej rady – Humanita Margita Škrabálková.

Na záchranu života aj pomoc detí
Pri rozhodovaní, komu a akú sumu peňazí darujeme alebo akou formou pomôžeme, zohráva úlohu veľa faktorov. „Konanie dobra má svoju rozumovú, ale aj veľmi silnú citovú stránku. Pri rozhodovaní sa, koho podporiť, prevažuje u ľudí emocionálna stránka. Najznámejšími a najpodporovanejšími organizáciami sú tie, ktoré sa zameriavajú na záchranu života a podporu zdravia, ako Liga proti rakovine alebo Slovenský Červený kríž,“ vymenúva Woleková.

Medzi populárne patria aj organizácie, ktoré sa orientujú na pomoc deťom, ako sú napríklad UNICEF alebo Hodina deťom. V poslednom čase sa dostáva do popredia aj kultúra a oblasť životného prostredia, preto sa vo vlaňajšom prieskume verejnej mienky na popredných priečkach rebríčka umiestnili aj Greenpeace, Vlk či nová iniciatíva Zachráňme Tatry. Svoju úlohu zohráva pri darovaní aj povesť nadácie. „Ľudia si vyberajú najmä organizácie, ktoré robia zbierku a majú dobré meno ako napríklad Liga proti rakovine, ktorá za sebou nemá nijaké škandály,“ tvrdí Iľanovská.

Čím jednoduchšie, tým lepšie
Keďže máme na všetko stále menej času, odráža sa to aj na prispievaní do neziskových organizácií. Chceme, aby to bolo najrýchlejšie a čo najjednoduchšie. „Konanie dobra dáva ľuďom radosť a spokojnosť, ale nesmie od nich vyžadovať veľa námahy. Radšej budú viackrát do roka posielať SMS alebo dávať na ulici do kasičky ako raz posielať peniaze na účet,“ myslí si Woleková. Na Slovensku sa však ešte stále hovorí o tom, že ľudia nemajú dôveru a boja sa, či peniaze poputujú tým správnym smerom. „O nejakých negatívnych prípadoch nevieme. Je to skôr akási všeobecná fráza. Myslím si, že ľudia si skutočne môžu nájsť informácie, kam prostriedky idú a na čo sa využili,“ uvádza Iľanovská.

To potvrdzuje aj Margita Škrabálková. „Ľudia stále pochybujú, či peniaze pôjdu tým správnym smerom. V Slovenskej humanitnej rade nevieme o tom, že by niekedy peniaze niektorej z organizácií neputovali do sľúbeného projektu a ľudia by charitu alebo rôzne akcie zneužívali.“ Upozorňuje na to, že pri akciách, keď sa zbierajú peniaze na ulici, je dôležité sledovať, či sú dobrovoľníci vykonávajúci zbierku označení menovkami, či majú preukazy a vedia podať základné informácie. „Myslím si, že ľudia chcú pomôcť, ale je pre nich veľmi ťažké sa zorientovať a vedieť, komu veriť a komu nie. Podľa mňa je pre neziskovú organizáciu veľmi ľahké stratiť dôveru a ťažké si ju späť získať. Uvedomila som si to, keď o nás vyšla nepravdivá reportáž v hlavných správach, ktorá mohla u divákov veľmi poškodiť naše dobré meno. Dôvera ľudí je veľmi krehká a treba o ňu bojovať,“ uzatvára Sandra Tordová z občianskeho združenia Proti prúdu.

Dávame konkrétnu šancu ľudom
Sandra Tordová (27), štatutárna zástupkyňa občianskeho združenia Proti prúdu
Občianske združenie založila Sandra ešte ako študentka sociálnej práce so svojimi dvomi spolužiakmi – Martinom Opetom a Zuzanou Csontosovou v roku 2001. Cieľom Proti prúdu je pomoc bezdomovcom integrovať sa do spoločnosti, vykonávať prevenciu bezdomovstva u sociálne znevýhodnených osôb a pozitívne vplývať na postoje verejnosti. Hlavným prostriedkom na dosiahnutie týchto cieľov je projekt pouličného časopisu Nota Bene. V práci Sandru uspokojuje najmä to, že dávajú konkrétnu šancu ľuďom, ktorí ju nemajú, alebo šance, ktoré v živote sú, nevedia využiť.

„Pre mňa osobne je veľká satisfakcia, keď vidím, ako sa niektorí naši predajcovia začnú cítiť sami zo seba lepšie, sú sebavedomejší a veria si, že dokážu niečo dosiahnuť. To je podľa mňa dobrý začiatok v boji so všetkými prekážkami.“ Ako hovorí, najčastejšie sa stretáva s tým, že ľudia organizácii veria a chcú jej pomôcť. Pozná však aj opačnú stranu mince. „Stretla som sa s mnohými obvineniami, ako parazitujeme na nešťastí iných. Je pre mňa veľmi smutné, keď si niekto nevie predstaviť, že ľudia môžu mať aj iné ciele, ako hrabať peniaze.“ Na druhej strane ju však niektoré situácie doslova dojmú. „Napríklad nedávno sa nám ozvala slečna, ktorá robí na letisku a mala po niekoľkých mesiacoch dva dni voľna, ktoré strávila tým, že vypekala na večierok pre našich predajcov koláčiky,“ spomína. Podľa Sandry na Slovensku, ako aj v ďalších krajinách na celom svete, predsudky voči bezdomovcom stále prevládajú. „Na druhej strane ma však minulá zima utvrdila v tom, že na Slovensku sme urobili úžasný pokrok. Zriadenie stanového tábora ukázalo, že nám nie je jedno, že umierajú ľudia na uliciach a dokázali sme vcelku prijať aj zariadenie pre bezdomovcov alkoholikov.“

Baví ma robiť to, do čoho sa iným nechce
Lenka Surotchak (35), riaditeľka Nadácie Pontis
„Spolu s kolegami v nadácii sa môžem na plný úväzok venovať demokratizácii, rozvojovej pomoci, rozvoju občianskej spoločnosti a pomoci ľuďom v komunitách,“ tvrdí Lenka Surotchak. K práci sa dostala už v roku 1995. Prihlásila sa na inzerát Nadácie pre občiansku spoločnosť - predchodkyni Nadácie Pontis, ktorá hľadala koordinátorov programov pre odborných konzultantov. Od roku 2002 Lenka nadáciu vedie.

A čo ju v práci najviac napĺňa? „Baví ma zobrať do rúk príležitosti, ktoré sú veľkou šancou pre Slovensko, pokúšať sa o veci, do ktorých sa iným nechce a zatiaľ im neveria, lebo sú nové.“ Takisto je podľa nej skvelé aktívne vystupovať v oblasti ochrany ľudských práv, pomôcť tým, ktorých ovplyvnili aj vojnové konflikty, ako to bolo na Balkáne, či diktátorské režimy ako napríklad v Iraku. „Práca v nadácii je veľmi vnútorne obohacujúca, no stojí vás obrovské množstvo energie, je k nej potrebný veľký optimizmus, vnútorná viera, že to, čo robíte, je správne. Takisto cítite veľkú zodpovednosť za kolegov, partnerov, darcov, ktorých ste o správnosti voľby a cesty presvedčili,“ vysvetľuje Lenka.

Slovenská spoločnosť je podľa nej k mimovládnym organizáciám ešte stále trochu skeptická, no jednu z úloh nadácie vidí aj v približovaní zložitých tém. Medzi akcie Nadácie Pontis, ktoré sa na Slovensku stretli s ohlasom, patrila napríklad výstava takmer päťdesiatky fotografií z krajín s neslobodným režimom Fields of Shame - Ploty hanby. Na centrálne námestia deviatich slovenských miest priniesli často šokujúce a veľmi silné fotografie politických väzňov na Kube, Tibeťanov v čínskych väzniciach či vyhladzovacích táborov v Severnej Kórei. O výstavu a sprievodné podujatia mali veľký záujem najmä mladí ľudia. Niektorí z nich im v súčasnosti pomáhajú s kampaňou solidarity pre manželky kubánskych disidentov, ktorým obyvatelia Slovenska majú možnosť zaslať vianočný alebo novoročný pozdrav.

„Inšpiráciou na začatie tejto kampane bol skutočný príbeh, ktorý zažili naši dobrovoľníci na Kube. Stretli sa so ženou, ktorá ako najväčší klenot opatrovala ošúchanú pohľadnicu, čo dostala z Európy s jednoduchou vetou – myslíme na vás. V režime, ktorý proti nej dokáže poštvať aj jej priateľov a donútiť príbuzných, aby sa jej zriekli, a kde sa často ocitáva v pochybnostiach, či jej a manželov boj má zmysel, pre ňu aj podľa nás obyčajný kúsok papiera znamená posolstvo, prinášajúce silu.“

Moja práca zlepšuje životy iných
Jana Kelecsényi (33), fundraising manager Slovenského výboru pre UNICEF
„Vyštudovala som Ekonomickú univerzitu so zameraním na finančnú sústavu a peňažníctvo. Po skončení školy som nastúpila do súkromnej firmy, no nenašla som tam svoje vnútorné uspokojenie,“ rozpráva o svojej ceste do Slovenského výboru pre UNICEF Jana Kelecsényi. Tak sa začala rozhliadať po inom zamestnaní. Svoju žiadosť poslala aj do UNICEF-u, lebo ju to už dlhšie ťahalo týmto smerom. „Mala som šťastie, lebo práve niekoho hľadali. Bolo to pred desiatimi rokmi,“ spomína Jana. Spočiatku mala na starosti podporu predaja produktov v regiónoch, teraz pôsobí na oddelení fundraising – teda získavania zdrojov.

Pri svojej práci prichádza do kontaktu od drobných darcov až po veľké firmy, takisto má na starosti organizovanie rôznych podujatí a akcií. „Vo svojej práci vidím, že je prospešná, zlepšuje životy iných a ja sama k tomu prispievam. Takisto ma veľmi baví, že je rôznorodá a kreatívna. Každý deň je iný, plný prekvapení a výziev, o úradníckom stereotype sa určite nedá hovoriť.“ Niekedy sa stretne aj s negatívnejšími ohlasmi, keď ľudia vyčítajú, že peniaze nejdú tým správnym smerom, alebo že peniaze majú ostať na Slovensku. „Majú do istej miery pravdu, ale na to slúžia naše slovenské projekty. A nie každý si uvedomuje, že napríklad v afrických krajinách ide doslova o život.

Tu na Slovensku sa nemáme až tak zle a pozitívne ohlasy sú v prevahe, čo nás nesmierne teší.“ V rámci svojej práce navštívila Albánsko, Rwandu a Srí Lanku. Aj tam, ako aj pri svojej každodennej práci, sa stretla so silnými príbehmi. „Samozrejme sa ma takéto veci dotýkajú, no nemám voči nim nijaký obranný mechanizmus. Pamätám sa na jedného chlapca z Rwandy, ktorý bol súčasťou projektu Rodiny pod vedením detí. Ako štrnásťročný sa staral o dve mladšie sestričky. Nezabudnem na jeho pohľad – nebol to pohľad malého chlapca, ale dospelého muža, ktorý má toho na pleciach neskutočne veľa. Určite sa takéto veci zaryjú človeku niekde hlboko vnútri a človek má v danom momente chuť ostať tam a pomáhať priamo na mieste. No na druhej strane žijem s tým, že keď odídem, pomôžem im svojou prácou, ktorú robím tu na Slovensku. To je na tom to príjemné.“

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  4. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  5. Nový Jaguar XF Sportbrake
  6. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  7. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  8. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP
  9. Keď ide o zdravie a majetok, rozhodujú sekundy
  10. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program
  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  3. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  4. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  5. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva
  9. Jeden nákup a všetko vybavené, alebo one stop shopping
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  1. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 17 178
  2. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 6 733
  3. Moskva alebo Petrohrad? 6 179
  4. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva 3 258
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 2 398
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 1 910
  7. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 1 856
  8. S odletmi z Košíc leto nekončí. A tie ceny! 1 786
  9. Chcela vyliečiť syna, vyvinula prírodnú kozmetiku Ťuli a Ťuli 1 711
  10. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 460

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Lesník: Tetrov z lesov nemizne preto, že tam ťažíme

Riaditeľ odštepného závodu Lesov SR v Liptovskom Hrádku JÁN VRBENSKÝ hovorí, že za holé časti národných parkov môžu kalamity, nie lesníci.

KOMENTÁRE

Už opäť Air Kiska

Kiskov portrét zaujíma v obrazárni nepriateľov Fica (Smeru a SNS) stále popredné miesto.

DOMOV

Ochranár, pred ktorým cúvli lesníci aj štát

Za dlhodobý prínos získal Bielu vranu Erik Baláž.

Neprehliadnite tiež

Vybrali sme desať receptov na vegánske zákusky

Aj vy máte problém zohnať maslo a vajcia? Inšpirujte sa našimi tipmi na koláče a zákusky, v ktorých ich nebudete potrebovať.

Sedem kozmetických nutností pre pleť v zime

Ktoré kozmetické produkty u vás nemôžu chýbať, keď teploty klesnú?

Na svete je prvá Barbie s hidžábom

Modelom zahalenej bábiky je šermiarka Ibtihaj Muhammad.

Sĺpček osmelené

Keď musel zomrieť Marián Varga, musíme aj my

Téma smrti chodí okolo mňa aj inak ako cez dokument.