Iveta Radičová: K pravde sa dá dospieť len a len rozhovormi

Bilancovanie roku 2006
Prvý polrok ste sedeli v kresle ministerky, boli ste verejnosti na očiach – čo ste si z tohto obdobia ministrovania odniesli?
To nie je ľahká otázka. Zvyknem tomuto obdobiu zo žartu hovoriť nie ministrovanie, ale miništrovanie. Vyjadruje to bez pejoratívneho nádychu, čo takáto funkcia obnáša, v zmysle služby. Odrazila by som sa od 17. októbra minulého roku. Bol to deň D, na ktorý nikdy nezabudnem – uviedli ma do funkcie ministerky a členky vlády, a div nie na druhý deň som sa ocitla v parlamente a na zasadnutí vlády s haldou materiálov a sociálnych zákonov. Nebudem zastierať, že som ani veľmi nevedela, ako sa vstupuje do rokovacej sály. Mala som len niekoľko okamihov na zoznámenie sa so všetkými procedúrami a prinútilo ma to robiť veľmi rýchle, ale o to zodpovednejšie rozhodnutia – bolo to prepojené.

Bola to pre vás zmena?
Je to netypické pre akademickú pôdu, tam plynie čas úplne inak. Druhý rozdiel je v tom, že človek akademik chce vnímať svet v celej jeho pestrofarebnosti. V sociálnych vedách sú typické slovíčka „možno“, „ak“, „s istou pravdepodobnosťou“. Zovšeobecnenia sú formulované podmienene. Svet politiky je čiernobiely – pre legislatívu platí iba „áno“ a „nie“. Dostať do zákona farebnosť sveta je veľmi zložité, lebo v istom momente si musíte uvedomovať rozdielnosť cieľových skupín. Musíte prijímať zovšeobecnenie s rizikom, že odhliadnete od veľmi jedinečných prípadov. Rozhodnutie bolo iba mojou zodpovednosťou: nedalo sa ani posunúť, ani sa mu vyhnúť. To bolo prvé poznanie, s ktorým som mala vnútorný problém. A pochybnosti o niektorých rozhodnutiach mám dodnes.

Čo ste sa ako ministerka naučili?
Naučila som sa úcte ku každej jednej vete, ktorá nás posúva o krôčik dopredu. Prvý stupeň je dobrá kritika alebo dobre položená otázka, ale potom nájsť naozaj dobrú odpoveď, to je veľké umenie. Naučila som sa čítať v aute, predtým mi to robilo problém pre oči a žalúdok. Nebola iná voľba. Naučila som sa rozumieť úradníckej rétorike, lebo úradnícky svet má svoj jazyk a svojské spôsoby riadenia. Naučila som sa aj komunikácii so štátnou správou.

Mali ste čas aj na osobné rozhovory s ľuďmi?
Dosť som asi prekvapovala. Poviem jeden zážitok za všetky: vbehla som raz do kancelárie na prízemí, lebo som niečo potrebovala. Sedela tam pani sekretárka, a spýtala som sa, či pani riaditeľka daného odboru je prítomná. „Nie je na výjazde, ale zistím kedy príde. Koho môžem ohlásiť?“ (smiech) Ja som sa usmiala a povedala som, že Ivetu Radičovú. Ona sa chúďa odkrvila a hovorí „Vy ste v mojej pracovni!“ Päťkrát sa mi ospravedlnila, že robí na ministerstve tridsať rokov, ale nikdy jej minister nevstúpil do pracovne. Veľmi ma to rozosmialo, ale ilustrujem tým to, že môj spôsob komunikácie hodnotili ako pomerne nezvyčajný. Pre mňa bolo rýchlejšie sa opýtať, ako zadať vypracovanie nejakej správy.
Ako práca na ministerstve ovplyvnila váš súkromný život?
Ten nebol. Vyjadrím to jedným z najkrajších komplimentov, ktoré môže svokra dostať od svojho zaťa. Keď sa mi istý večer podarilo prísť pred polnocou domov, zadíval sa na mňa a povedal: „Ja chcem späť svoju pôvodnú svokru.“ (smiech) Bola som doma mĺkva, mala som hrozný pretlak komunikácie. Keď počúvate množstvá príbehov, keď sa musíte pripravovať na vládu a do parlamentu, práca na nových zákonoch a k tomu Sociálna poisťovňa a iné inštitúcie. A, samozrejme, výbuchy sociálnych problémov, hromadné prepúšťania a transformácia detských domov... Večer som mala potrebu nerozprávať sa. To bolo asi najšokujúcejšie pre moje okolie.

Nestalo alebo nestáva sa vám, že ste sa aj vy vyjadrovali komplikovane, úradnícky?
Dúfam, že sa to na mňa nenalepilo. Spätnú väzbu mi dávali médiá alebo občania. Posúdenia, či rozprávam ľudským jazykom, alebo nejakou oficióznou orwellovskou hantírkou. Tvrdím, že orwellovština sa používa vtedy, keď neviete alebo nechcete byť pochopený.

Myslíte si, že vaše pracovné nasadenie by bolo bývalo rovnako intenzívne, aj keby ste zotrvali štyri roky v úrade?
Asi áno. Svoju profesiu predtým som robila s rovnakým nasadením. Keď ma chytila téma, tak ma pohltila. Ocitla som sa v jej zajatí, nosila som si ju všade so sebou. Keď som narazila na problém, zmenila som sa na odľudštený stroj, ktorý fungoval v každodennosti zo zotrvačnosti, ale hlava bola inde. A prácou bolo opantané aj srdiečko. Ja som svojím spôsobom workoholik.

Vianoce a Nový rok
Darí sa vám spomaliť napríklad na vianočné sviatky?
Ale áno. Najkrajšia veta, ktorú poznám pre seba, je „môže sa spať, dokedy sa chce“. (smiech) Mám rada tie okamihy, keď mám k dispozícii aspoň deň bez toho, aby ma v podvedomí mátalo, že niečo musím urobiť. Viem si takéto dni úžasne vychutnať. Kto by sa netešil z najkrajších sviatkov roka? Pre mňa je to zmysluplná pauza v spoločnosti najbližších. Vďaka tomu, že je to spojené s vianočnými rituálmi, tak vstupujú do rodiny aj iné témy. Nútia človeka, aby sa na chvíľočku zastavil, a vytiahnu ho zo stereotypu.

Ako budete silvestrovať?
Nemám rada silvestrovskú noc, a to z dvoch dôvodov: môj pes má z tej noci strašnú traumu. Chveje sa od strachu, ide sa chúďa zblázniť. On je síce velikánsky, ale ja ho túlim, a tak to spolu prestojíme. Druhý moment je, že sa bude písať nový dátum. Budeme mať o rok viac spomienok, a o rok kratšiu budúcnosť. A mne sa to nezdá dôvod na oslavu. (smiech)

Takže, čo podniknete tento rok?
Budem tráviť večer v kruhu priateľov, pri rozhovoroch, aj odľahčených a vtipných. Je to noc, keď sa smú otvoriť témy, ktoré sme v sebe celý rok nosili. Mnohé nevyrieknuté a slovko „prepáč“ sa na Silvestra dajú vysloviť. Nie pateticky, ale s humorom. Tá druhá strana to určite prijme.

Keď sa rozprávame o humore, vy ste raz povedali, že „nos je najdôležitejší orgán humoristov a satirikov“. Čo je podľa vás najdôležitejší orgán pre politika?
Mozog. I keď na sekundu som zaváhala, rozhodovala som sa medzi mozgom a srdcom. Riadiť sa len srdcom vytvára riziko, že sa vám v ňom uhniezdi niekto či niečo, čo zaberie priveľa priestoru, opantá vás a oslepí. Alebo oň prídete. Zase pri čistom raciu hrozí, že aj to najlepšie mienené rozhodnutie môže byť hrozivým konštruktom, ktoré má málo spoločné s miazgou života. Potrebovala by som obidva orgány – aj mozog aj srdce. A, samozrejme, všetky zmysly, aby sme nerobili nezmysly.

Profesorské časy
Sociológia je veda, ktorá sa zaoberá ľuďmi, jej súčasťou sú sociálne otázky. Prečo ste sa rozhodli práve pre ňu?
Sociológia je šarmantná v tom, že zohľadňuje práve to, bez čoho človek nedokáže žiť. Bez súkolia ostatných ľudí a vzťahov. Vytváranie týchto sietí a väzieb je predsa zmyslom života. Fascinovalo ma na tejto vede, akým spôsobom sa snaží odhaľovať a pomáha zaraďovať sa do nevyhnutných sociálnych sietí. Nie náhodou je román o Robinsonovi taký slávny. On sa stal šťastným, keď stretol Piatka, a hľadal spôsob, ako sa s ním dorozumieť. A navyše: ako zistíte, čo je na tomto svete pravdivé? Ak si človek sám sebe zadefinuje pravdu, je to asi najväčšia lož, v ktorej môžete existovať. K pravde sa dá dospieť len a len rozhovormi.

Nebude vám bádanie chýbať?
Ja som sa ho nikdy nevzdala.

Máte na akademickú prácu stále čas?
To obdobie desiatich mesiacov bolo skôr obdobím, keď som čítala veci iných. Možno bolo dobre, že som mala takúto zmysluplnú pauzu a prestala som písať. Teraz som sa opätovne zaradila do projektov. Neviem si predstaviť učiť bez toho, aby som pri tom nerobila výskum. Potrebujete do prednášok vložiť niečo, čo je vám vlastné. Inak by ste za katedrou nemali stáť. Pedagóg by nemal byť len reproduktor. Mám to ako spojené nádoby, neviem to oddeliť.

Ministerské obdobie
Politik – či už minister, alebo poslanec – by nemal nikdy stratiť kontakt s realitou, s hlasom ľudu. Nemali ste pocit, že ako vysokopostavená politička ste si vytvorili odstup od ľudí?
Oslovovali ma pani ministerka, ale myslím, že tam sa odstup ľudí končil. Mnohí ma oslovovali pani profesorka a niektorí jednoducho pani Ivetka. Zúčastňovala som sa na množstve predvolebných mítingov, navštevovala som sociálne zariadenia a neboli tam len ľudia, ktorí mali potrebu prísť mi potriasť rukou a povedať ďakujem. Často sa mi ušli aj tvrdé slová a vety, ale nikdy som sa nestrela s útočnosťou voči svojej osobe. Bola som zaplavená listami od občanov, museli sme posilniť listový odbor. Nie na všetky som mohla odpovedať osobne, ale všetky som ich čítala.

Ako ste to stíhali?
Načrtla som odpoveď, jedno- alebo dvojvetovou poznámkou, bola to moja predstava odpovede. Samotné listy sa potom formulovali v sekciách, ak to bola odborná otázka alebo na tlačovom oddelení. Bol to pre mňa dôležitý kontakt s každodennou realitou. Mám aj to šťastie, že mám okruh dlhoročných priateľov, ktorí ma nešetrili, ale naďalej zostali priateľmi. (smiech)

Politika a médiá
Aký ste mali pocit, keď ste sa v rámci volebnej kampane prvýkrát uvideli na bilbordoch?
Úprimne poviem, bola som z toho rozpačitá. Nepoznala som termín, kedy sa objavia plagáty. Odchádzala som z domu na ministerstvo, a keď som uvidela prvý bilbord, tak mi v plnej nahote prišlo: Panebože, na toto sa teraz ľudia budú musieť pozerať! Je to súčasťou politickej, nazvime to šou, ktorá sa pred voľbami deje. Dúfam, že som tým veľmi neobťažovala občanov. Keď sa ľudia rozhodujú pri voľbách, nebolo ani fér, ani zdvorilé, keby im tváre politikov boli neznáme. Je to aj istou povinnosťou politika, prezentovať sa aj cez svoj výzor, aj preto, že to je súčasť toho, čím sa meria kultúrnosť človeka. Môj nebohý manžel mal humoristickú úvahu sebe vlastnú, že sa zotrel rozdiel medzi politikou a šoubiznisom, a nevie či je to dobrá, alebo zlá správa.

Zúčastnili ste sa na mnohých diskusných reláciách, vyjadrovali ste sa pre médiá... Ako ste sa však vyrovnávali s neželanými titulkami, s tým, že sa ocitli v časopisoch bez vášho vedomia?
Keď vstupujete na ministerský post, tak to robíte aj s týmto vedomím. Ak to neočakávate, je to amaterizmus. Moja najväčšia trauma bola v čase 8. apríla 2005, keď som prosila médiá, aby ušetrili moju dcéru. A nebolo to rešpektované. Mám za sebou skúsenosť, asi najdramatickejšiu, akú človek môže zažiť. Paradoxne, to ďalšie vstupovanie do môjho súkromia bolo neporovnateľne jednoduchšie a nemala som s tým problém. Na správanie médií počas svojej funkcie ako ministerky sa nemôžem sťažovať. Sťažujem sa na správanie 8. apríla 2005, to nebolo ľudské. Nebola som vtedy politička, ani Stanko nebol politikom, bolo to za hranicou základnej etiky.

Aké je vaše prianie do nového roku?
Želám nielen sebe nevšednosť vo všedných dňoch každodennosti a dostatok síl túto nevšednosť nielen vnímať, ale ju aj vytvárať.

Iveta Radičová (50)
Narodila sa v Bratislave, kde študovala na Katedre sociológie Univerzity Komenského. Pracovala v Sociologickom ústave SAV, kde bola koordinátorkou výskumného tímu pre rodinnú politiku. Postdoktorandské štúdium absolvovala na Oxford University. V roku 1992 založila Nadáciu S.P.A.C.E, ktorej bola tri roky výkonnou riaditeľkou. Neskôr pôsobila na Katedre sociológie FFUK a ako zástupkyňa riaditeľa Academie Istropolitana. V októbri bola vymenovaná za ministerku práce, sociálnych vecí a rodiny. Od júla je poslankyňou NR SR. Má dcéru Evu a žije v Novej Dedinke, v okrese Senec.

Autor: Saša Petrášová, SME ženy