Zuzana Skopálová: Nie som typ, ktorý si pozýva médiá do obývačky

DETSTVO A HERECTVO
V období sviatkov sa zaraďujú notoricky známe rozprávky do televíznych programov. Pozriete si niekedy Nebojsu alebo Popolvára najväčšieho na svete?
Pozriem, a kriticky okomentujem. V Popolvárovi ma dokonca „predabovali“. Bola to moja prvá veľká filmová rola, tie detské nepočítam. Dnes je príjemné sledovať ich s dcérami, budú mať na mňa pamiatku. Vlastne som si zabezpečila nesmrteľnosť.

Koľko ste mali rokov, keď ste hrali prvú princeznú?
Ešte som chodila na základnú školu, boli to rôzne malé princezné či dvorné dámy. Napríklad aj v rozprávke Plavčík a Vratko. Práve v nej si ma všimol produkčný, ktorý ma zavolal na konkurz do rozprávky Popolvár. Bola som druháčka na gymnáziu, s odretými ušami som mala šestnásť rokov.

Nezamáva v tomto veku s človekom popularita?
Čo to je? Nemyslím si, že by som bola populárna ani namyslená. Tým, že som bola v spoločnosti dospelých, skôr som dospela. Bolo mi však ľúto, že nemôžem nikam chodiť so spolužiakmi, musela som dobiehať učivo. Našťastie boli v triede takí, ktorí mi pomáhali, brali moje aktivity normálne.

Už ako dieťa ste spolupracovali na rôznych detských programoch. Kedy ste prišli k herectvu?
Začala som veľmi skoro a úplne banálne. Keď som mala skoro šesť rokov, robili v škôlke nábor do detskej rozhlasovej družiny. Nevedela som čítať, ale začala som chodiť na hodiny príprav a postupne som sa dopracovala k mikrofónu. Nahrávala som rôzne detské postavy a v ôsmich rokoch som sa ocitla aj v televízii, kde sme spolupracovali na detskej tvorbe. Za tejto éry som dokonca moderovala Pioniersku lastovičku. Úplne prirodzene som sa dostala pred kamery. V detstve som bola natoľko zaujatá touto oblasťou, že na iné aktivity som nemala ani čas.

Detskí herci zväčša prichádzajú o detstvo. Ako vnímali váš talent rodičia?
Neboli nadšení mojou hereckou dráhou. Mama sa často hnevala, že filmujem na úkor strednej školy, stávalo sa, že som ju nestíhala. Naopak, mne bolo všetko jasné. Nevedela som si predstaviť, že by som robila v živote niečo iné. Museli sa s realitou zmieriť. Dnes, ako matka, som radikálne proti tomu, aby sa dcéra stala herečkou. V dvoch prípadoch sa mi to podarilo, verím, že to dobre dopadne aj pri tretej dcére.

Prečo ste tak zásadovo proti?
Herectvo je krásne povolanie. Stále ste však od niekoho závislí, nemôžete hrať kdekoľvek a čokoľvek sa vám páči. Buď spĺňate požiadavky, alebo sa sami produkujete. A herci už zopár rokov nemajú poriadne pracovné príležitosti. V súčasnosti je nevyhnutné dosiahnuť vzdelanie, ktoré vás uživí a ponúkne možnosti na sebarealizáciu. Študovať alebo pracovať v zahraničí sme my nemohli. Naše deti majú takú šancu, aj preto ich s manželom úplne podporujeme. Hoci za cenu, že budeme od seba stovky kilometrov vzdialení. To najlepšie, čo rodičia okrem lásky môžu deťom dať, je vzdelanie. Keby chceli hrať, stačí im talent, ale to by museli mať iných rodičov a nevidieť, ako to v umení chodí aj z druhej strany.

Vy ste po gymnáziu nastúpili na Vysokú školu múzických umení?
Študovala som a, samozrejme, robila rôzne filmy, inscenácie. Ďalšiu princeznú v Nebojsovi som hrala v poslednom 4. ročníku na výške. To som už mala 6-mesačnú dcéru Zuzku a stihla som sa v 3. ročníku vydať za môjho prvého manžela (smiech). Rodičia sa báli, že nedokončím školu, no moja tvrdohlavosť zvíťazila. Iba pohybové skúšky som si preložila na neskôr. Šesť týždňov som ostala s dcérkou doma, potom som dokončila 3. ročník. Na filmovanie som dokonca musela skôr odísť z oslavy promócií. Našťastie, pomohla babička a teta opatrovateľka. Zažiť by som to znovu nechcela.

KARIÉRA
A vaša divadelná dráha?
Tá sa začala v súbore Novej scény. Už počas výšky sme ako študenti hrali malé postavy v divadlách. Na Novej scéne som preskúšala postavu Ježinky v rozprávke za Zuzanu Tlučkovú, ktorá odišla na materskú. Bola som v poslednom ročníku a mala som záujem o angažmán. Nakoniec som dostala miesto v Poetickom súbore Novej scény. Po reorganizácii divadla v roku 1990 z troch súborov ostali len dva - činohra a spevohra. Bolo to pekné obdobie s množstvom predstavení, muzikálov. Klamala by som, že mi divadlo nechýba.

Prečo ste vlastne po desiatich rokoch odišli z divadla Nová scéna?
V 1997 prišlo k výmene riaditeľa. Zavládli čudné pomery. Veľa umelcov vtedy odišlo. Končila sa moja trojročná zmluva, nedohodli sme sa.

Vášho manžela vraj vyhodili pre porušenie pracovnej disciplíny...
Štefan (pozn. redakcie herec Štefan Kožka) sa znova vrátil do divadla v roku 1998 spolu s novým riaditeľom Marekom Ťapákom. Zostavili výborný repertoár, divadlo bolo úspešné a ziskové. V roku 2002 minister Ťapáka odvolal. Za zvláštnych okolností vymenovaná, predtým dočasná riaditeľka Hrycová otvorene začala hovoriť o privatizácii divadla. Štefan s tým nesúhlasil, ani s jej praktikami, preto abdikoval z funkcie umeleckého šéfa na bežného herca. A čo sa týka porušovania disciplíny? Hrycová iba čakala na príležitosť, ako sa ho zbaviť. Podarilo sa jej to v novembri 2002. Manžel dal celú kauzu na súd a po štyroch rokoch súdny proces vyhral.

V tom čase vás „prepral“ aj bulvár, vytiahol, že nemáte z čoho žiť. Ako ste to vnímali?
Nebolo to jednoduché ani príjemné. Faktom bolo, že sme dostali rôzne neoficiálne dištance od práce. Zrazu vás nikto neosloví na spoluprácu, nesadne si s vami v divadle za jeden stôl... Priatelia ostali stáť pri nás a ostatní sú mi ukradnutí. Prirodzene, netrpeli sme hladom. Najhoršie je to, že tieto napísané šialenstvá číta vaša blízka rodina, ktorá to oveľa intenzívnejšie prežíva. Toto obdobie však malo jednu čarovnú dohru. Po prečítaní jedného článku sa Štefan nahneval a vyhlásil, že nikto si nebude obtierať zobák o mňa a naše dieťa. Požiadal ma o ruku a druhý krát som vstúpila do manželstva. Naša vtedy štvorročná dcéra bola najkrajšou družičkou.

Prečo si podľa vás môžu médiá dovoliť napísať polopravdy?
Nefunguje tu poriadny zákon na ochranu osobnosti. Keby existoval, tak by sa to nedialo. Vydavateľstvá by si nemohli dovoliť bez sankcií čokoľvek vydať. A je to aj o inteligencii a svedomí novinára.

RODINNÝ ŽIVOT
V priebehu rokov, keď ste účinkovali v divadle, ste sa rozviedli…
S prvým manželom som sa rozviedla po siedmich rokoch manželstva. Zistila som, že si absolútne nerozumieme, obaja sme žili v diametrálne odlišnom prostredí. Bola to klasická gymnaziálna láska, na všetko sa pozeráte cez ružové okuliare, nevidíte chyby, a keď vám ich niekto ukáže, obviníte ho, že vám nepraje.

Nová scéna sa vám stala osudnou. Našli ste v nej vášho druhého partnera...
Takmer sme sa stretli v Trnavskom divadle, kde som mohla hosťovať v roku 1986, ale bola som tehotná. Dokonca mal byť mojím pedagógom na VŠMU. Nakoniec sme sa našli až na Novej scéne. Osudný sa pre mňa naozaj stal. Spájali nás podobné problémy. Postupne sme sa zblížili. Náš hlboký a pevný vzťah spečatila pred siedmimi rokmi dcéra Rebecca.

Vychovávate však tri dcéry, nie?
Tri. Aj Štefan je rozvedený. Jeho staršia dcéra ostala s ním, mladšia pri matke. Keď sme v roku 1994 začali spolu žiť, mali sme Andrejku, ktorá má dnes 27 rokov, a Zuzku, tá má 19. Niekedy prišla aj mladšia Štefanova dcéra Katka. Keď sa situácia s bývaním a minulosťou utriasla, narodila sa nám spoločná dcéra Rebecca.

Ako sa žije v rodine, kde vyrastajú deti rôznych rodičov?
Je to veľmi veselé. Malé Taliansko. Našťastie sme si „padli do oka“. Nič sme však neznásilňovali. Chodievali sme na spoločné výlety, lyžovačky. Trávili sme spolu víkendy… Trvalo, kým sme sa rozhodli ísť spolu bývať. Vlastne nás do toho dotlačili dievčatá, vraj, aby sme nekorzovali stále hore dolu. S Andrejkou mám taký mamo-priateľský vzťah. Dnes ho udržiavame najmä telefonicky, pretože žije šiesty rok v Austrálii. Dievčatá boli a sú kúzelné, nemali sme s nimi nijaké vážne problémy.

Po svadbe so Štefanom Kožkom ste si nechali svoje dievčenské meno. Priezviská vašich dcér sú tiež rozdielne?
Vždy som používala svoje priezvisko. Dievčatá berú ako samozrejmosť, že sa u nás každý volá inak. Každá má meno po svojom otcovi. Zábava bola najmä pri hľadaní karty u doktora, zvlášť, keď som išla k nemu s oboma dievčatami. Vždy sa pýtal: Pani Skopálová a Andrejka Kožková a Zuzka Janyová? Ale inak sme normálna rodina. Som normálna mama, ktorá varí, pečie, upratuje. A potvrdili by vám to aj naši dvaja psi a kocúr (smiech).

TELEVÍZIA
Po rokoch ste sa znova objavili na televíznej obrazovke v seriáli Medzi nami. Tentoraz nie ako princezná, ale zrelá žena Eva Poláková – matka sedemnásťročného syna.
Bola to milá postava. Keď ma cez agentúru oslovili, že by som ju mala hrať, potešila som sa. Zišiel sa dobrý kolektív ľudí, všetci sme sa nádejali, že je to prvá lastovička, ktorá rozbehne kolotoč s vlastnou tvorbou, pretože tá akoby zo Slovenska vymizla. Žiaľ, aj táto výroba seriálu sa predčasne ukončila. Okolité krajiny sa snažia svoju kultúru podporovať, my nie. Mám pocit, že tu ani nie je snaha niečo pre to urobiť.

Ak nepočítame seriál Medzi nami, v poslednej inscenácii pre televíziu ste účinkovali v roku 1997. Čo spôsobilo, že obsadzovaná herečka zrazu začala „stagnovať“?
O stagnácii by som nehovorila. Živila som sa prevažne dabingom a reklamou. Čo sa týka STV, všetko sa to po revolúcii začalo rúcať a vlastne nič sa nefilmovalo. Aj v roku 1999 sa mi narodila dcérka, s ktorou som si užila poctivú materskú. Čiže išlo o zhluk udalostí, nie stagnáciu.

Materská v hereckej brandži je predsa zárukou na perfektnú medializáciu, nie?
Nie som typ, ktorý si pozve médiá do obývačky. Rovnako nevyhľadávam spoločnosť „tých správnych“ dôležitých ľudí. Keď sa stratíte z javiska, pretrhnete neviditeľnú niť. Nie nadarmo sa hovorí, zíde z očí, zíde z mysle. Hoci som presvedčená, že ľudia by si obľúbili a radi spoznali či prijali aj iné ako notoricky známe tváre. Máme fantastickú staršiu a strednú generáciu hercov, ktorú už pomaly nikto nepozná len preto, že sa o nich nehovorí.

Niektoré herečky aj vo svojej päťdesiatke vyhlasujú, že by mohli hrať princezné. Nie je vám ľúto za týmito nežnými rolami?
Nie. Človek predsa dozrieva. Rada by som si zahrala ženu v zrelom veku.

Máte aj nejakú konkrétnu vysnívanú postavu, ktorú by ste si chceli zahrať?
Nikdy som nemala a ani som sa tým nezaoberala. Beriem veci tak, ako ich život prináša. Ponuku prijmem, alebo nie.

Zuzana Skopálová (40)
V rokoch 1980-84 navštevovala Gymnázium Metodova v Bratislave, v rokoch 1984-88 Divadelnú fakultu VŠMU. Študovala pod vedením Pavla a Petra Mikulíkovcov, Emila Horvátha a Štefana Kvietika. V rokoch 1988 až 1998 bola zamestnaná v divadle Nová scéna. Od roku 1998 je v slobodnom povolaní. Hrala vo filmoch Popolvár najväčší na svete, Predčasné leto, Muž nie je žiaduci, Povstalecká história, Falošný princ, Nebojsa, Chlapec do náručia a iné.

Autor: Lea Sobotová, SME ženy