Dobré správanie sa začína v detstve

Deti vedia duchaprítomne zavolať sanitku, keď sa stane nešťastie, pomôcť v domácnosti, ak niekto v rodine ochorie, navštevovať chorého spolužiaka v nemocnici, priniesť staršej susedke obed zo školskej jedálne alebo zachrániť zraneného bociana. Nie je väčším zadosťučinením pre rodiča, ako vidieť svojho potomka konať dobro. Je to potvrdením toho, že sme boli pozitívnymi vzormi a že si náš syn alebo dcéra do života odnášajú veľmi dôležitú vlastnosť.

Vplyv okolia
Morálne rozhodnutia dieťaťa ovplyvňuje veľa faktorov. Nielen vek, ale aj fyzický a psychický stav – keď je dieťa choré alebo zranené, tak sa niektoré postoje neočakávajú. Výrazne ovplyvňuje rozhodnutie aj okolie dieťaťa, teda jeho kamaráti a spolužiaci. „Medzi mravným presvedčením a správaním môžu byť rozpory, spôsobené napríklad tlakom sociálnej skupiny,“ hovorí PhDr. Eva Smiková, psychologička z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie. „Darmo ja sa chcem morálne správať, keď všetci kamaráti fajčia, ja by som bol jediný, ktorý nefajčí.“ Veľmi dôležité sú aj takzvané sociálne vzory, teda napríklad speváci alebo herci, ktorým sa chce dieťa podobať.

Z človiečika človek
V akom veku by dieťa nemalo mať iba rozum, ale aj morálne cítenie? Zákon určuje právnu zodpovednosť až od pätnástich rokov dieťaťa, aj keď v individuálnych prípadoch pri prečine dieťaťa sa posudkom zisťuje, či bolo morálne zrelé. „Konanie podľa vlastného uváženia je síce aj v detstve, ale až od adolescencie sa dá hovoriť o tom, že je to trvalé, nie iba náhodné,“ vysvetľuje Smiková. To, že v súčasnosti deti dospievajú fyzicky skôr, nemá vplyv na to, kedy dospievajú morálne. Biológia a duševný rozvoj nejdú ruka v ruke. Rozdiely sú osobnostné. Dieťa ovplyvňuje najviac to, čo robia rodičia, teda ich vzor. „Problém je napríklad pri deťoch z detského domova, ktoré majú správanie naučené zo školy, ale nemajú doma príklad, podľa ktorého by to mohli aplikovať do svojho budúceho rodinného života,“ objasňuje detská psychologička.

Z rodiny do školy
Nezameniteľnú úlohu pri výbere hodnotovej orientácie mladého človeka zohráva rodina. To, čo sa naučí v rodine, môže byť také silné, že jeho správanie neovplyvnia ani negatívne skúsenosti a príklady v škole. S neľahkými otázkami výchovy pomáhajú rodičom detskí a školskí psychológovia, medzi nimi aj PhDr. Daniela Kolibová, CSc. „To, čo sa dieťa v rodine naučí, je také silné, aké pevné je rodinné prostredie, a preto by ho nemali negatívne skúsenosti vo veľkej miere ovplyvniť. Musíme však brať do úvahy aj skutočnosť, že súdržnosť rodinného zázemia nie je jediným faktorom, ktorý ovplyvňuje jeho hodnotový rebríček. Okrem genetickej výbavy po rodičoch je pre každého mladého človeka dôležité, v akom sociálnom prostredí sa pohybuje. Takže rodina tu hrá významnú úlohu, nie však jedinú.“

Dieťa môže v škole zažiť pocit rozčarovania, lebo učiteľka sa nespráva rovnako ku všetkým žiakom a vníma to ako nespravodlivosť. Často tam nevládne otvorená atmosféra, a deti nemajú odvahu opýtať sa na veci, ktoré ich intelektuálne alebo emocionálne zaťažujú. „Pri samotnom vstupe do školy je veľmi ťažko hovoriť o konflikte hodnôt, pretože dieťa ešte samotný pojem hodnota nechápe, ťažšie je to už v predpubertálnom a pubertálnom veku,“ vysvetľuje Kolibová. „Vtedy je dieťa veľmi citlivé na klamstvo a spravodlivosť, ktorá sa učiteľom niekedy vymkne z rúk, a tak má dieťa v hlave chaos. Naša škola si zvykla, že deti máme učiť len vedomosti a často si neuvedomujú, že práve škola je miesto, kde sa formujú sociálne zručnosti.“

Najťažší vek
Pre pubertu je typické, že skoro dospelé deti sa hľadajú a ako hrdinstvo je pre nich atraktívnejšie urobiť niečo zlé. Tento veľmi citlivý vek sa začína v dvanástich alebo trinástich rokoch a trvá asi do pätnástich alebo šestnástich. „Je potrebné s dieťaťom komunikovať, pýtať sa ho na jeho názory, poznať jeho myšlienky a zaujať k nim postoj. Dieťa by malo vedieť, aký názor majú jeho rodičia na hodnoty spoločnosti,“ objasňuje základné pravidlá Kolibová. „Je lepšie mu sprostredkovať nejaké hodnoty, ako vôbec žiadne, pretože dieťa si potom odpovede na mnohé otázky hľadá inde, mimo rodiny a nie vždy sú tie najlepšie.

Rodičia by vždy mali poznať, čo sa odohráva v jeho mysli a snažiť sa o to, aby bolo ochotné komunikovať s nimi o týchto záležitostiach.“ V puberte sa menia aj vzory dieťaťa, ktoré ovplyvňujú jeho rozhodovanie. U menších detí sú to ľudia z najbližšieho okolia – teda rodičia a učitelia, ale aj hrdina z rozprávky. „Čím je dieťa staršie, tým sa tieto vzory viac presúvajú k rovesníkom a v adolescentnom období bývajú abstraktnejší. Znamená to, že keď sme starší, vtedy sú to určité vlastnosti, ktoré nám chýbajú,
ako napríklad - chcela by som byť poriadnejšia, chodiť včas na schôdzky a podobne,“ hovorí Kolibová.

Zlaté pravidlo
Veľa rodičov sa dnes snaží ochrániť svoje dieťa pred negatívnymi vplyvmi ulice a médií, lebo ich vnímajú ako hrozbu. Rodičia ovplyvňujú vnímanie potomka vedome aj nevedome už od detstva. Svoju rolu však zohráva aj intuícia, lebo vzťah k deťom sa prispôsobuje ich individualite. Často sa stávajú chyby. Aj keď nie je všeobecne platný návod na výchovu, existuje odporúčanie, na ktorom sa zhoduje väčšina psychológov. „Univerzálnym receptom je komunikácia. Rozprávať sa s dieťaťom, ako situáciu vníma ono, ako ju vnímame my, čo považuje za dobré a čo za zlé,“ definuje detská psychologička Smiková.

Komunikácia však neznamená monológ, ako ho deti poznajú z vyučovania v škole. Dieťa musí byť rovnocenným partnerom v rozhovore, musí mať pocit, že jeho názor je vypočutý a nie je to iba o poučovaní. „Rodičia si často myslia, že ak dieťa má čo jesť a má si čo obliecť, spravil veľa. A pritom opak je pravdou,“ objasňuje Kolibová. „Aby som ako rodič nemala výčitky, musím sa zaujímať viac o to, čo si moje dieťa myslí, čo cíti, na rozdiel od toho, či bude mať zajtra ráno najmodernejšiu bundičku v škole.“

Detský čin roka
Už po siedmy raz vyhlasovala agentúra Poppins v spolupráci so spoločnosťou Whirlpool ocenenia Detský čin roka. V tomto roku napísalo o svojich dobrých skutkoch 8395 detí a detských kolektívov. Expertná skupina dospelých z nich vybrala 30 nominácií v piatich kategóriách a detská porota vybrala tie najhodnotnejšie. Ocenenia detský čin roka sa udeľovali za záchranu života, pomoc v rodine, pomoc rovesníkom, pomoc ľuďom, pomoc prírode a dobrý nápad. My vám prinášame dva z nich, všetky statočné a dojemné detské listy si môžete prečítať na www.dcr.sk.

Malé dievča s veľkou odvahou
List napísala a skutok vykonala Nikolka Ilavská, v školskom roku 2005/2006 žiačka 3. triedy na ZŠ M. R. Štefánika, Grösslingova, Bratislava.
Nikolka Ilavská, štvrtáčka na základnej škole, je parádnica ako väčšina dievčat v jej veku a počúva Black Eyed Peas a Seana Paula. Chodí v škole na karate, a na otázku, či by sa vedela pobiť, odpovedá, že už tak spravila. „Za rodičov. So spolužiačkou a spolužiakom, lebo sa mi vysmievali. Ale už sme sa udobrili.“ Nikolkini rodičia sú nepočujúci a jej spolužiakom sa zdala smiešna posunková reč, ktorou sa rozprávajú. Nikolka to vnímala ako veľkú krivdu a rozhodla sa rodičov brániť. „Aj keď sa s maminou a otcom rozprávam posunkovou rečou na ulici, tak sa na nás niekedy pozerajú deti, ktoré idú okolo,“ vysvetľuje Nikolka. „Niektoré asi rozumejú, že sa rozprávame, ale niektoré nie.“ Našťastie mala vtedy druháčka chápavú pani učiteľku, ktorá sa rozhodla pomôcť.

Nikolkiným spolužiakom nielenže situáciu vysvetlila, ale navrhla deťom, aby o nej napísali list do projektu Detský čin roka. Ako nominovaná v kategórii Pomoc v rodine získala ocenenie. Školáčka pomáha svojim rodičom nielen tým, že prekladá do posunkovej reči napríklad programy v televízii, ktoré nemajú titulky, ale chodí s nimi napríklad aj na úrady. „Keď sú nejaké ťažké slová, ktoré nerozumiem, tak ich napíšem na papier a rodičia si prečítajú,“ vysvetľuje malá hrdinka. Nikolka si zatiaľ nevie predstaviť, ako sa na ňu budú ľudia po úspechu v súťaži pozerať, či budú očakávať, že bude vzorom správania. „Ešte neviem, čo sa stane. Ale mohlo by to tak byť.“

Hovoriaca kuchárska kniha
List napísal a skutok vykonal Pavol Guričan, v školskom roku 2005/2006 žiak tercie na Gymnáziu Grösslingova, Bratislava. Získal ocenenie v kategórii Dobrý nápad.
„Moja mamička už niekoľko rokov chodí na masáže k tete Nataške, ktorá má vážne choré oči. Zrak sa jej postupne zhoršoval, teraz už prakticky rozpoznáva len svetlo a tmu. Aj napriek tomu je však dosť samostatná, vie dokonca variť a piecť. Veľmi túžila skúšať nové recepty, ktoré mala vo výstrižkoch z časopisov ešte z čias, keď ich mohla čítať aspoň s pomocou lupy. Teraz už nevedela nájsť spôsob, ako by ich mohla použiť. Keď mi mamička o tom hovorila, napadlo mi, že jej môžem tie recepty nahrať na cédečko. Mamička jej pomohla vybrať vhodné recepty, doniesla ich celú hŕbu domov a ja som ich postupne nahral na diktafón, snažil som sa čítať pomaly a zrozumiteľne. Vôbec to nebolo také ľahké, ako som si myslel.

Keď som ich dával na cédečko, rozdelil som ich na sladké a slané, aby sa v nich lepšie orientovala. Okrem poďakovania od tety Natašky som dostal aj vlastnoručne urobené tiramisu. Bolo výborné! Snažím sa jej pomôcť aj v inom, keď to potrebuje. Teraz v júni si napríklad kúpila nový mobil, ale nemohla si prečítať návod na použitie. Urobil som to za ňu a naučil som ju používať ho. Pre ňu je to veľmi ťažké, musí si presne pamätať, kde sú aké tlačidlá, koľkokrát ich musí stlačiť, nevie si skontrolovať, či sa nepomýlila. Škoda, že nemá dosť peňazí, aby si do mobilu mohla kúpiť špeciálny softvér pre nevidiacich. Keby ho mala, telefón by s ňou hlasovo komunikoval a nemusela by si tak veľa vecí pamätať.“

Detské dilemy
O tom, že deti vážne zvažujú morálne otázky svojho sveta, vypovedá aj to, že na Linku detskej istoty Unicef voláva denne 30 - 50 detí s vážnym problémom a pracovníci s deťmi vedú asi 70 - 90 krátkych, informatívnych rozhovorov. „Riešia otázky súvisiace so vzdelaním, napríklad, ako si opraviť zlé známky,“ hovorí Katarína Trlicová, odborná garantka Linky detskej istoty. „Majú pocit ukrivdenosti, keď ich rodičia neinformujú napríklad o rozvode.“ Nechcú byť „žalobaby“, ale chcú napríklad pomôcť spolužiakovi, ktorého niekto bije. „Zvažujú budúcnosť svojich kamarátov: pýtajú sa napríklad, ako vyhovoriť niekomu fajčenie marihuany,“ dopĺňa Trlicová. V čase Vianoc deti telefonujú napríklad aj s otázkou, ako rozdeliť 120 korún na darčeky medzi rodičov a súrodencov.

Linka detskej dôvery, Tel.: 0800/117878
Slovenská nádej dieťaťa, Detská linka záchrany, denne od 14.00 do 21.00 hod. Tel.: 0800/121 212
Linku detskej istoty pri SV Unicef, denne 24 hodín, tel.: 0800 112 112

Autor: Saša Petrášová, SME ženy