SME ŽENY: OSOBNOSŤ ŽENY

Dagmar Hubová: Kde sa končí slovo, začína sa tanec

Keď si niekto za životnú profesiu zvolí zároveň svoju najväčšiu vášeň, cítiť to. Profesorka Vysokej školy múzických umení rozpráva o tanci s takým zanietením, že jej to nadšenie začíname chvíľami až závidieť.

O svojej ceste k tancu
Tanec vraj patrí medzi profesie, ktoré si človek nevyberá, ale ona si vyberie jeho. Bolo to tak aj vo vašom prípade?
Ak je to pravda, tak potom mňa musela ozaj poriadne hľadať, pretože v našej rodine toto umenie nemalo tradíciu, nikdy sa nikto tancu profesionálne nevenoval. Pamätám si, že som už od piatich rokov chodila do baletu. Keď som mala sedem rokov, prečítala som si oznam, že sólistka baletu SND pani Eva Jaczová otvára v priestoroch divadla baletnú školu pre deti. A bolo rozhodnuté. Ďalších päť rokov som sa venovala klasickému tancu, až kým sa nebolo treba rozhodnúť, či budem pokračovať v ďalšom tanečnom vzdelávaní na konzervatóriu. Vtedy zasiahol môj otec.

Nepovažoval tanec za ideálne povolanie pre svoje dieťa?
Asi to bolo tak. V mojom prípade to bolo pravdepodobne umocnené tým, že otec bol lekár a radšej by ma videl v bielom plášti. Asi si uvedomoval úskalia náročnej profesie baletky, ktorá končí vo veku, keď v iných zamestnaniach ľudia dosahujú vrchol kariéry. Pozeral sa na to z perspektívnejšieho a reálnejšieho hľadiska.

Zabránil vám tak stať sa profesionálnou tanečníčkou? Nehnevali ste sa na neho?
Takto som to nevnímala. Neviem, možno dnes k tomu mladí ľudia pristupujú inak. Ale ja som vtedy rešpektovala jeho názor, bol pre mňa prirodzenou autoritou. Povedal, že rozumnejšie bude gymnázium, ale nebránil mi v tom, aby som sa ďalej tancu venovala. Klasický tanec som na čas vymenila za ľudový. Chodila som do Domu pionierov na tanečný krúžok a zároveň som sa venovala aj volejbalu. Takže, keď som končila gymnázium, musela som sa znovu rozhodnúť medzi športom a umením. Tanec zvíťazil.

A vtedy už rodičia nenamietali?
Nie, ale na Vysokú školu múzických umení som nešla hneď, keďže sa odbor tanečné umenie neotváral každý rok ako teraz. Spravila som konkurz do Vojenského umeleckého súboru, kde som bola zamestnaná ako tanečnica. Zo zamestnania som si podávala prihlášku na VŠMU. Po jej skončení, s diplomom pedagóga tanca, prišla pravdaže otázka, čo ďalej. Moja profesorka, choreografka baletu SND Marilena Halászová mi však ponúkla miesto asistentky na Katedre tanečnej tvorby. Odvtedy som až dodnes zostala tejto škole verná. Je to už viac ako štyridsať rokov.

Je zaujímavé, že aj keď ste sa tancu venovali v podstate celý život, nestali ste sa primabalerínou. Nikdy ste po tom netúžili?
Isteže. Azda ako každé mladé dievča, ktoré sa venuje klasickému tancu, aj ja som o tom snívala. Po absolvovaní VŠMU s vedomosťami pedagóga tanca som si však uvedomila, že dispozície na to, stať sa primabalerínou, nemám. A tak som zvolila inú možnosť. Vychovávať pedagógov, ktorí budú pripravovať budúce baleríny na ich náročnú, no prekrásnu profesiu.

Čo pre vás znamená tanec?
Tanec považujem za mimoriadne komunikatívny spôsob odovzdávania predovšetkým myšlienok a emócií, ktoré nie sú dostatočne vyjadriteľné slovom. Ak by sa poézia mala vizualizovať, tanec je na to ideálny. Aj keď on ide ešte ďalej. Tam, kde sa končí slovo či slovné vyjadrenie, predovšetkým abstraktných pojmov, nastupuje tanec a hudba.

O tanci
Veľa mladých tanečníkov odchádza zo Slovenska do zahraničia, pretože tu nemajú dostatok možností uplatniť sa.
Skutočne možno povedať, že v rámci umení u nás je tanec popoluškou. A tak ako v rozprávke, aj my vieme, že by sa mohol stať princeznou. Do pozície popolušky sa dostal nie vlastnou vinou a dúfam, že tak ako v rozprávke, aj jemu dobrá víla pomôže. Tanec, predovšetkým v jeho profesionálnej forme, je rehoľa, ktorá má veľmi prísne zákony. Sú to hodiny a hodiny ťažkej fyzickej námahy, čo si málokto uvedomuje. A tak, obrazne povedané, profesionálni tanečníci nemajú popri už spomínanej fyzickej námahe čas ani chuť na ďalšie jeho popularizovanie. Tancu sa u nás všeobecne v médiách nevytvára dostatočný priestor na propagáciu. Preto s radosťou vítam také programy, ako bol Let´s dance, ktoré kultivovaným zábavným spôsobom popularizujú, v tomto prípade spoločenský tanec.

Naša krajina je známa najmä folklórnym tancom, ktorý je preslávený aj vo svete. Ale čo balet?
Záujem publika a s ním súvisiaca popularita často súvisia s umeleckými osobnosťami. Ako príklad uvediem pána Harapesa, ktorý svojho času ako mladý, začínajúci tanečník, s krásnou vizážou a vynikajúcou technikou vedel ešte vo vtedajšom Československu nadchnúť mládež. Chcela sa naňho podobať, predovšetkým chlapci sa začali vo veľkom počte hlásiť na konzervatórium. Ak majú dnes šikovní a talentovaní mladí tanečníci možnosť, odchádzajú do zahraničia za lepšími podmienkami na rozvinutie svojho talentu, ale aj za lepším finančným ohodnotením.

To znamená, že u nás záujem o štúdium tanca na vysokej škole klesá?
Práve naopak, máme oveľa viac záujemcov ako v minulosti. Asi aj preto, že vtedy sa štúdium neotváralo každoročne, zrušili sa smerné čísla a rozrástol sa aj počet študijných programov. Mladí ľudia majú záujem o tanec, chcú sa v ňom vzdelávať aj napriek tomu, že perspektíva ich uplatnenia nie je vždy istá. K zvýšenému záujmu určite prispela možnosť účinkovania v muzikáloch, ako aj možnosť otvárania súkromných škôl a tanečných štúdií.

Na vysokej škole pôsobíte vyše štyridsať rokov. Sú študenti iní ako pred rokmi?
Základný rozdiel je v tom, že v minulosti sa hlásili najmä ľudia z profesie, ktorí mali už niečo za sebou a vedeli, prečo sa chcú ďalej vzdelávať. Teraz, keď prídu študenti z gymnázia, sú oveľa detskejší, menej rozhľadení, nie sú natoľko zodpovední a nie sú až takí naučení na disciplínu. Niekedy cítiť, že si mladí ľudia vyberajú túto školu s tým: „Nie je tam matematika, veď tancujem v súbore, azda nejako preplávam“ (smiech). Neskôr prídu na to, že to tak nie je.

Učenie sa stalo vašou celoživotnou profesiou. Už v detstve ste sa hrali na učiteľku?
Práve naopak. Je paradoxom, že ako dieťa som nikdy nebola ten typ, ktorý sníva o tom, stať sa učiteľkou. Uvedomovala som si, že nechcem zažiť to všetko, čo my sme vymýšľali našim profesorom na gymnáziu (smiech). Neskôr som si uvedomila, že učiť na vysokej škole je iné. Hlásia sa tam ľudia, ktorí chcú daný odbor študovať. Tanec milujem. Aj rodina mi hovorí: „Pri tanci zabúdaš na všetko, strácaš dokonca aj humor.“ Robila som a robím všetko pre to, aby tanec napredoval a fungoval čo najlepšie. Pretože tanec je umenie, ktoré zušľachťuje človeka, jeho cítenie aj konanie. Možno som naivná, ale mám pocit, že človek, ktorý má rád tanec, nie je schopný sa hrubo vyjadrovať, biť sa. Skrátka, správa sa inak. Takisto je tanec veľmi užitočný vo výchove problémových detí. Mojím snom bolo a stále ešte je, aby všetky deti v rámci povinnej školskej dochádzky v prvom až vo štvrtom ročníku základnej školy absolvovali základnú tanečnú prípravu v rámci hodín telesnej výchovy. Napriek tomu, že existuje v školách telesná, hudobná a výtvarná výchova, začína sa dokonca experimentovať aj s dramatickou, tanečná výchova stále chýba.

Nie je tanec predsa len príliš špecifický? Treba naňho predsa isté dispozície.
Myslím si, že deti by bez ohľadu na ich fyzické dispozície mohli nadobudnúť správne držanie tela, ovládanie ťažiska tela, základy koordinácie, poznali by základy rytmu a intonácie. Nehovorím, že by zo všetkých mali byť špičkoví umelci, ale boli by sme národ, ktorý by vedel chodiť vzpriamene. Ja si to aspoň, možno naivne, myslím.

V minulosti tu bola tradícia Čajov o piatej, kde sa ľudia zoznamovali, aj vďaka tancu akosi kultúrne prežili voľný čas, teraz nič podobné neexistuje.
Dá sa povedať, že dnes to nahrádzajú diskotéky. Nechcem hovoriť o tom, že vtedy sa ľudia správali kultúrnejšie. Každé obdobie má, prirodzene, určitý spôsob správania. Tak, ako v našich časoch mojej starej mame nevyhovovalo, ako sa my správame a zoznamujeme, teraz to nemusí vyhovovať našej generácii. Ale je to prirodzený vývin, ktorý nemá zmysel kritizovať. Istý spôsob kultivovanosti by však bolo dobré vniesť do súčasného života.

O popularite
Pred rokom vás ľudia na ulici asi tak často nezastavovali a nepoznávali ako teraz. Nie je to tak trochu šok?
Človeka to určite do istej miery prekvapí. Ale je to príjemné, pretože som sa zatiaľ nestretla so zlými reakciami.

Určite nemáte takú mieru anonymity ako predtým.

Iste, je to náročnejšie. Človek si musí dávať väčší pozor na to, ako je oblečený, upravený, vyžaduje to väčšiu sebakontrolu. Aj keď, samozrejme, ja som vo veku, keď už nijaké veľké bláznovstvá, pri ktorých by ma mohli pristihnúť, nerobím (smiech).

Nestalo sa, že vás niektorí vaši kolegovia alebo študenti zavrhli s tým, že ste sa zapojili do takého komerčného projektu ako je Let´s dance?
Takto to nepociťujem. Kolegovia aj študenti zo školy vnímali moje účinkovanie skôr s úsmevmi. Niektorí moji kolegovia, aj z iných katedier, ma pochválili, povedali, že program pozerajú a páči sa im. Na chodbách v škole ma zdraví viac študentov z iných katedier. Priznám sa, že s mojimi študentmi som sa pri debatách stretla iba s pozitívnymi reakciami. Tešia sa, že je to kultivovanejší spôsob televíznej zábavy.

Ako sa na vašu popularitu pozerá rodina?
Manžel to vníma s pochopením, s láskavým humorom, vie, čo to obsahuje. Vďaka nemu som aj ja mala možnosť spoznať, ako popularita funguje v praxi. Doma mi s humorom hovoria, že majú „mediálnu hviezdu“ (smiech).

Aj manžel vám radí? Napríklad vo vzťahu s médiami?
Rodina je voči mne pozorná a milá v tom, že mi vždy povedia, v čom som sa im páčila alebo nepáčila, na čo si mám dať pozor pri vyjadrovaní a podobne.

O živote
Ako ste sa s manželom spoznali?
Na Vysokej škole múzických umení som prechádzala do baletnej sály cez miestnosť, kde mal práve jeho ročník prednášku. Uvidel ma, asi som ho zaujala, a tak sa ku mne snažil dostať bližšie prostredníctvom spoločných známych. Ja som si však dosť dlho držala odstup. Z vlastnej iniciatívy si musel zisťovať, kedy a kde ma môže stretnúť.

Musel však prísť okamih, keď sa to vo vás zlomilo. Čím si vás získal?
Získal si ma až vtedy, keď som videla, že to myslí vážne. O tom ma presvedčil, keď ma po ročnom spoznávaní sa čakal na stanici s kyticou ruží. Priznal sa mi, že ma chodil celý týždeň čakať ku každému vlaku z Prahy, kde som bola na prázdninách, lebo vedel, že mám zápis do školy a musím sa vrátiť v tom týždni do Bratislavy. Keď sme prišli domov, rodičia práve vychádzali z domu, že idú po mňa na stanicu. Meškali im hodinky.

Takže zasiahol osud?
Vnímala som to skutočne ako nejaké znamenie (smiech). Aj tak to trvalo ešte šesť rokov, kým sme sa dopracovali k sobášu. A prežili sme spolu mnohé. Veľa pekných chvíľ, ale aj ťažkých, ako napríklad jeho angažmán mimo Bratislavy, aj obdobie, keď nemal stále angažmán, aj jeho chorobu.

Nevnímali ste niekedy to, že ste na úkor manželovej profesie museli brzdiť svoju kariéru?
Myslím, že som vždy podporovala jeho profesiu a mala radosť z každého jeho úspechu. Vždy sme sa snažili vyjsť si v ústrety. Obidvaja sme robili to, čo nám prinášalo radosť. Ja tanec a manžel divadlo. Ale inak to vnímali naše deti, aj keď my dvaja sme mali pocit, že sme im venovali dostatok času a pozornosti (úsmev). Musím uznať, že boli dosť skoro samostatné. Mnohé situácie si uvedomujem až teraz, keď mám vnúčatá. Napríklad, keď som staršiu dcéru poslala ako šesťročnú nakupovať spolu s jej trojročnou sestrou. Nenapadlo mi, že by sa mohlo niečo zlé stať. Človek v tej mladosti často vníma svet ako gombičku. Je to asi prirodzené. Čím je človek starší, tým je zodpovednejší, starostlivejší aj úzkostlivejší.

Patríte medzi tých, ktorí už od októbra prežívajú hystériu Vianoc alebo sa tým nechávate uniesť?
Niekedy celé Vianoce pripravím počas poslednej, zlatej nedele. Inokedy už mám darčeky nakúpené na konci leta. Vtedy sa stáva, že ich tak dobre schovám, že ich neviem nájsť a rodina ich postupne dostáva až do Veľkej noci (smiech). Ide teda o improvizáciu, ktorá sa prispôsobuje okolnostiam. Milujem vianočné sviatky. Je to môj najobľúbenejší sviatok roka. Rada chystám darčeky a ešte radšej sa pozerám, keď ich deti, manžel, zať a teraz aj vnúčatá rozbaľujú. Najviac však milujem pečenie, výzdobu bytu, dokonca aj upratovanie. Samotné pečenie je u nás rituál, pri ktorom nesmie chýbať ríbezľové víno.

Tanečné začiatky
Dagmar Hubovú sprevádza tanec po celý život. Či už to bolo v baletnej škole pre deti, v Dome pionierov alebo na Vysokej škole múzických umení. Najprv ako tanečníčku, neskôr ako pedagogičku tanca.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Profesionálne sa predaj nehnuteľností dá robiť jedine exkluzívne
  2. Zažite zmenu s najpredávanejším SUV Hyundai Tucson
  3. Mimoriadna kvalita unikátnych Kia SUV modelov
  4. Výnimočný obchod robia výnimoční zamestnanci
  5. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  6. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy)
  7. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  8. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  9. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  10. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  1. Slováci sa hojne stávajú majiteľmi nehnuteľností v cudzine
  2. Prečo mamy lákali deti na mobil, kľúče či diaľkové ovládanie?
  3. Zažite zmenu s najpredávanejším SUV Hyundai Tucson
  4. Neviete si rady s vaším ročným vyúčtovaním? Pomôže vám FiiFree
  5. Nadácia Orange ocenila Detský čin roka
  6. Výnimočný obchod robia výnimoční zamestnanci
  7. Mimoriadna kvalita unikátnych Kia SUV modelov
  8. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  9. Aj vy môžete mať pekný trávnik, poradí vám expert
  10. Výrobky, ktoré chutia a voňajú ako z domácej zabíjačky
  1. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal? 17 507
  2. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy) 16 095
  3. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 8 181
  4. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií 7 296
  5. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 7 101
  6. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 6 658
  7. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky 6 282
  8. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 5 103
  9. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke? 3 788
  10. Mimoriadna kvalita unikátnych Kia SUV modelov 2 811

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Šéfa ÚPN Krajňáka považovali za cuciaka, teraz je pre koalíciu diktátor

Šéf Ústavu pamäti národa viedol spor s českým ministrom financií Andrejom Babišom a zamestnancami, ktorí mali blízko k extrémizmu.

Neprehliadnite tiež

Svadba pod holým nebom: Odborníčky radia, ako si ju nepokaziť

S príchodom prvých teplých dní sa svadobná hostina častejšie presúva do exteriérov. Na čo všetko myslieť?

Každý by mal byť feminista, radí herečka Helen Mirren o šťastnom živote

Oscarová umelkyňa tiež hovorí o tom, že sa netreba sobášiť príliš skoro.

Spýtali sme sa stomatológa: Ďasná na ústupe a ako sa o ne starať

Odhalené zubné krčky nie sú len estetický defekt. Zachrániť chrup môže v takomto prípade bezbolestný zákrok známy ako gingivoplastika.

Na čo všetko treba myslieť, ak chcete dovolenkovať s domácim miláčikom

Vlastníte psa, mačku alebo iné domáce zvieratko? Pri plánovaní dovolenky musíte myslieť aj na ne.