Eva Černá: K politike som mala vždy negatívny vzťah

Čo robíte teraz?
Momentálne končím štúdium na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, odbor sociálna práca, píšem druhú knihu a robím poradenstvo v oblasti krízovej komunikácie.

Prečo ste sa ešte rozhodli študovať?
Keďže v minulosti som nemohla pre režim a emigrovaných členov rodiny na vysoko-školské štúdium ani pomýšľať, povedala som si, že si to vynahradím teraz. Rozhodovala som sa medzi právom a sociálnou prácou. Nakoniec som si vybrala to druhé. Magisterské štátnice mám v júni. No to právo ma stále láka.

Z politiky ste odišli. Stretávate sa naďalej so svojimi straníckymi kolegami?
Absolútne nie. Rozhodla som sa ísť vlastnou cestou. Som však presvedčená, že som pre stranu a bývalých kolegov urobila maximum a vydržala som situácie, pri ktorých ma už naozaj bolelo srdce. Navyše, pre mňa predstavovalo politické prostredie v konečnej fáze veľmi zlú energiu. Dnes potrebujem svoju energiu na iné veci.

Na aké konkrétne?
Spracovala som projekt Kľúč k životu, ktorého cieľom je znížiť úmrtnosť žien na rakovinu krčka maternice. Aby sme to dokázali, je potrebné čo najviac slovenských žien presvedčiť, aby išli k lekárovi na vyšetrenie, ktoré nebolí a je zadarmo. Len včasnou diagnostikou možno zachrániť život. Od roku 1980 počet ochorení a úmrtí na túto chorobu u nás stále stúpa. Chcela som pomôcť, a tak to robím vo svojej neziskovej organizácii HQ Hope.

Z čoho taká nezisková organizácia žije?
Podľa zákona musí každý takýto subjekt existovať minimálne rok, aby mal nárok napríklad na 2 %, potom sú tu štátne granty či darcovstvo. My ešte nie sme tak dlho zaregistrovaní. Na projekt, ktorý si dáva za cieľ znížiť v konečnom dôsledku úmrtnosť žien na rakovinu krčka maternice, žiadne granty neexistujú. Takže si vypomáhame, ako sa dá.

To znamená, že do nej vkladáte aj svoje vlastné peniaze?
Áno, financujem ju aj ja osobne a máme dvoch sponzorov. Veľmi si vážim napr. Peťa Ňuneza a Martina Hudáka, ktorí sa rozhodli na túto tému urobiť šot. Proste cítili, že chcú pomôcť. Keď stretnete takýchto ľudí, poviete si: „Neprekáža, že máme málo peňazí, zato sme stretli úžasných ľudí.“

Koľko ľudí v HQ Hope pracuje?
Nik nie je zamestnancom a nik nepoberá plat. Ani ja. Okolo mojej organizácie sa motajú asi tak traja ľudia, ostatní vypomáhajú príležitostne. A všetci to robia fakt s láskou a zadarmo. Pre mňa je to úplná samozrejmosť. Po úspešnej pomoci inému prežijem srdcový orgazmus.

Prečo sa venujete práve osvete rakoviny?
Nadviazala som na prácu, ktorú som veľa rokov robila, teda pomoc týraným deťom a ženám, pomoc pre ľudí v hlbokej sociálnej či psychickej núdzi. Osveta v tejto oblasti bola v skutočnosti snom. Tiež som chcela postaviť na nohy organizáciu pod vlastnou taktovkou. Teraz si všetky záležitosti manažujem sama. Najviac sa venujem práve projektu za zníženie úmrtnosti žien. Ten má na celom Slovensku otvoriť oči tým ženám, ktoré nechodia na pravidelné prehliadky k lekárovi len preto, že keby náhodou mali rakovinu, tak o nej radšej nechcú vedieť. Rakovina totiž nevzniká z večera do rána, bujnie niekoľko rokov. Rakovina krčka maternica je špeciálna v tom, že vo vás rastie a nedá o sebe vedieť. Ohlási sa často až v poslednom štádiu a udrie tak silno, že celý boj s ňou už nie je úspešný.

Tento projekt je spojený s tvárou malého dievčatka. Kto to je?
Malá Kristína je dievča, ktoré skutočne prišlo o matku pre rakovinu krčka maternice. Vtedy mala 11 rokov. Dnes ju už majú ľudia možnosť vidieť v televíznom šote, kde k nim hovorí skutočná Kristína, ktorá presne vie, o čom rozpráva. Jej posolstvom je, aby mamičky neumierali zbytočne. V súčasnosti ju vychováva babička z Čiech.

Kedy vám napadlo adoptovať si dieťa?
Dlhodobo som nosila túto myšlienku v sebe a vždy som si vravela, že keď sa už nevydám, tak si adoptujem dcéru alebo syna. Zákon na Slovensku to totiž povoľuje aj bez manželstva. No potom do môjho života vstúpil Rasťo a moja túžba sa vďaka nemu ešte znásobila. Nevyhýbam sa tejto myšlienke, ale bohužiaľ nemám kondíciu ako Madonna. Okrem toho som mala v minulosti veľmi nepríjemnú skúsenosť, keď v istom období zo mňa plod po niekoľkých týždňoch mimovoľne odišiel. Takú duševnú bolesť by som už nechcela nikdy zažiť.

Prečo ste si z toľkých detí vybrali práve Lindu?
Keď som raz pracovne prišla do detského domova, jedno dieťa sa na mňa tak uprene pozeralo, akoby ma hypnotizovalo. Pani riaditeľka mi povedala, že to je šťastné bábätko, lebo nasledujúci týždeň odchádza do rodiny. Lenže keď som sa tam o mesiac vrátila, to dieťa tam stále bolo. Jej biologickí rodičia zatelefonovali a znemožnili tak adoptívnym rodičom vziať si ju k sebe. Taký bol zákon – pokiaľ biologickí rodičia raz do pol roka poslali dieťaťu pohľadnicu alebo zatelefonovali do domova, považovalo sa to za dostatočný prejav ich rodičovského záujmu a nemohli ho zveriť čakajúcim adoptívnym rodinám. Tento zákon sa neskôr podarilo zmeniť.

Ako ju prijala vaša staršia dcéra Dominika?
Veľmi dobre, ona bola odjakživa nesmierne rozumné dievča a vždy túžila po súrodencovi. Cestovala s nami každú nedeľu po celý rok za Lindou na návštevu. Mne, mužovi aj Dominike vniesla malá do života svetlo a úsmev.

Vnímali vaše deti, že ste tvár z plagátov, novín a televízie?
Dominika, ktorá má už dvadsaťjeden rokov, ma vždy podporovala, ale k ničomu sa výraznejšie nevyjadrovala. A malá Linda už vlastne prišla do rodiny, kde mama bola bežne na obrazovke, takže to berie úplne prirodzene.

A nechýba vám, že vás už nie je toľko vidieť a počuť?
Nie som videná a počutá v rámci televíznych novín, Lampárne a možno politiky. Kamery som si užila až dosť, ale priestor v médiách stále mám.

Viete dnes exaktne porovnať politickú a novinársku komunitu, keďže ste v obidvoch pracovali?
V prvom rade treba povedať, že sú nesmierne odlišné. Musím priznať, že pre mňa bolo veľkým sklamaním preniknutie do žurnalistického prostredia v parlamente.

Čo presne máte na mysli?
Nikdy dovtedy som netušila, že aj novinári sú ovplyvniteľní a do akej veľkej miery môžu meniť verejnú mienku. Česť všetkým korektným novinárom. Zrazu som mala možnosť vidieť, ktorý novinár chodí s ktorým politikom na kávičku a potom o ňom píše ako o pánu božskom, alebo prečo sa naopak niektorí politici vôbec nemôžu dostať do médií. Bol to pre mňa naozaj výrazný šok a už vtedy som nadobudla pocit, že aj médiá by mali prejsť veľkou reformou. Politický novinár musí byť vždy nad vecou, objektívny ku všetkým, keďže ľudia sú odkázaní len na to, čo si prečítajú v jeho článkoch. Určite nemôže prepadnúť pocitu vlastnej dôležitosti, nebodaj si myslieť, že ovplyvní dejiny.

Ako si spomínate na svoju novinársku prax?
Moment, keď som vo veku 33 rokov vyhrala konkurz na redaktorku televíznych novín v Markíze, považujem za prelomový vo svojom živote. Druhý dôležitý aspekt môjho pôsobenia v televízii bol ten, že som sa mohla venovať oblastiam, ktoré mňa osobne zaujímali – sociálne veci, zdravotníctvo a kriminalita.

A politika?
Tá ma ako novinárku nikdy nezaujímala a protivila sa mi.

Odkiaľ ten odpor?
Niektorí členovia našej rodiny za komunizmu emigrovali na Západ a my sme si to poriadne odskákali ako čierne ovce spoločnosti. Navyše, keď mala Dominika pätnásť mesiacov, emigroval aj môj prvý manžel a ja som si za neho užila peklo. Odvtedy som mala k politike v akomkoľvek zmysle veľmi negatívny vzťah.

Čo vás nakoniec presvedčilo vstúpiť do nenávidenej politiky?
Doteraz neviem, kto dal Paľovi Ruskovi podnet osloviť práve mňa. Keď mi to navrhol prvýkrát, úprimne som to považovala za dobrý vtip a schuti som sa zasmiala, lebo on veľmi dobre poznal môj vzťah k politike. Lenže keď za mnou prišiel znova o týždeň a potom opäť o dva týždne, pochopila som, že to myslí vážne.

Nakoniec ste mu zjavne nedokázali odolať.
Odolávala som mu celé tri mesiace. Medzičasom som si to v hlave preberala z každej strany, dohadovala som sa s rodinou, hlavne s otcom, ktorý mi celý život radí. Stále som to v sebe nejako „prežúvala“. Potom mi Paľo Rusko povedal, že si nikdy nemyslel, že som zbabelá, že viem len kritizovať na obrazovke, ale keď mám niečo reálne urobiť, tak nemám odvahu. To bol vlastne ten zlomový moment, keď som si povedala, že idem do toho.

Vyzerá to ako rozhodnutie z donútenia.
Nie, nikto ma nenútil, aj keď Rusko brnkol na moju citlivú strunu. Rozhodnutie podporilo aj postavenie mojich hviezd, na ktoré už dlhé roky verím. Tie mi vtedy povedali, že v politike budem mať možnosť ovplyvniť veľa, ale že sa v nej nemám zdržiavať viac ako dva roky.

Neposlúchli ste a ostali ste až štyri roky. Prečo?
Viete, na jednej strane sú hviezdy, no na druhej strane je tu ľudský rozmer a istý pocit zodpovednosti. Vedela som, že keď zo strany odídem, tak to s ňou veľmi zatrasie. Obzerala som sa, čo to urobí s mnohými osudmi kolegov, čo i kvôli mne šli do politiky. Áno, to bol naozaj čas, keď som mala odísť, ale mala som ešte toľko rozrobenej práce.

Pôsobenie v politike teda spätne vnímate ako pozitívne?
Áno, som presvedčená, že to všetko malo obrovský zmysel. Podarilo sa mi zmeniť a presadiť zákony, ktoré chýbali. Zákon o dani z príjmu, čo som presadzovala pre živnostníkov, bol existenčne dôležitý. Tiež zákony s dosahom na deti či ženy.

A myslíte si, že ste odchodom sklamali svojich voličov?
Som tá, ktorá práve kvôli voličom zostala až do konca. Dali mi takmer 80 000 hlasov a zdalo sa mi preto fér dotiahnuť celé volebné obdobie. Môj postoj k voličovi bol až taký zodpovedný, že mi odišlo zdravie – z obrovských stresov a existenčných problémov strany mi vyskočil vysoký tlak.

Prešli ste všeličím. Čím ste vlastne chceli byť v mladosti?
Odjakživa som túžila byť herečka a do určitej miery sa mi tento sen aj splnil. Vyhrala som konkurz na hlavnú úlohu do celovečerného filmu Fera Feniča s názvom Brehy nehy. Takisto som si zahrala v komparze vo filme Peacemaker so slávnym Georgeom Clooneym a Nicole Kidman. Nakukla som priamo do zákulisia hollywoodskeho filmu.

Nechcete sa vrátiť k novinárčine?
Zatiaľ nie, nemám pocit, že by ma niekde bolo treba. V súčasnosti ma napĺňa to, čo robím. Ak ma bude treba, tak sa niekto ozve a ja rada odovzdám svoje skúsenosti.

Eva Černá (43)
skončila stredné odborné učilište odevné, potom strednú ekonomickú školu v Bratislave. S televíznou kariérou začínala ako asistentka produkcie v STV, s novinárčinou v relácii štúdio Kontakt. Šesť rokov pracovala ako krupierka inšpektorka v hoteli Forum. V televízii Markíza moderovala reláciu Lampáreň, ktorú tvorila aj z dramaturgickej stránky. Dostala za ňu v roku 2000 hlavnú cenu OTO. Do aktívnej politiky vstúpila v roku 2002. V parlamente sa venovala ľudským právam a sociálnym veciam. Po neúspechu ANO vo voľbách odišla z politiky. Dnes sa venuje práci v treťom sektore s vlastnou organizáciou HQ Hope.

Autor: Eva Miklánková, SME ženy