Život bez muža

Žien, ktoré nemajú žiadny vážnejší vzťah, je čoraz viac. Niektoré sa so svojím singel životom zmieria, pre iné je najhrôzostrašnejšou predstavou, že o ďalšie roky budú tak ako dnes samy. Pritom im nič nechýba. Majú stabilné zamestnanie, záľuby, priateľov. „Je prirodzené, že človek nechce žiť sám. Keby si dal cieľ žiť singel, veľmi by sa vzdialil od zmyslu nášho bytia. Každá ľudská duša hľadá príbuznú. Nehovoriac o zachovaní genetického odtlačku. Nakoniec, od narodenia sme odkázaní na spoločnosť ľudí,“ tvrdí psychologička Eva Jaššová a dodáva, že určite nie je základom života, aby sme žili ako samostatné jednotky. A hoci nás naše výkony, práca, úspechy môžu uspokojovať, v našom vnútri sa skrýva túžba zaimponovať niekomu, pre koho sme vzácnejší.

Začarovaný kruh
Až jedna tretina populácie je jednočlenná. „V určitej profesionálnej a sociálnej skupine sa javí byť singel ako nevyhnutnosť. Ide prevažne o ženy, ktoré roky pracujú na svojom kariérnom raste. Veľa investujú do vzdelania a práce. Chcú sa presadiť vo svete mužov. Musia podávať stabilný pracovný výkon v pomerne vysokom tempe. A kým muži majú zázemie manželiek či priateliek, ktoré sa starajú o rodinu, naopak to ešte neplatí,“ tvrdí sexuologička a psychologička Danica Caisová. Žena, ktorá sa chce presadiť, musí niečo zo svojho života vynechať. Tým býva partnerský vzťah a rodina. „Pred tridsiatkou sa zväčša pre tento spôsob života rozhodne plánovane. Volí menej záväzné vzťahy. Neskôr, keď to chce zmeniť, je zahatená v kolotoči povinností, pracovných ciest. Na vzťah jej neostáva čas. Pritom pre partnerstvo, najmä v jeho začiatkoch, je potrebné obetovať aj časť svojej osobnej slobody,“ myslí si sexuologička.

Dlhodobé vzťahy bez hlbšej citovej väzby podľa nej neprospievajú ani telu, ani duši. Navyše, život v partnerstve má aj pozitívny socializačný faktor. „Človek sa učí súladu, kompromisom, tolerancii. Úplná rezignácia na sexuálny život (prípadne iba masturbácia) z dlhodobého pohľadu tiež nie sú pozitívom. Štatistiky a prieskumy potvrdzujú z istého pohľadu starosvetský fakt – spokojný partnerský a sexuálny život sa vždy umiestňuje vysoko v potrebách ľudí,“ pripomína Caisová. Predpokladá, že ženy, ktoré zdôrazňujú výhody singel života, prijali túto skutočnosť iba ako z núdze cnosť.

Veríme ilúziám?
Nielen práca, ale aj dvadsiate prvé storočie so svojimi výdobytkami techniky, ktoré majú ľudí spájať, paradoxne prispievajú k rozmáhajúcim sa singel životom. Mobilné telefóny, internet pomáhajú k tomu, že ľudia majú iba malú šancu pocítiť samotu, no sú bez fyzickej blízkosti druhého. „Mnohí žijú sprostredkovanými citmi, uspokojujú ich e-maily, sms správy. Ná-hradou sú aj ďalšie možnosti spoznávať ľudí, cestovať, venovať sa koníčkom. Žiaľ, kvantita v tomto prípade môže byť na úkor kvality,“ zdôrazňuje Jaššová.

Veľké možnosti sebarealizácie úmerne s vekom prispievajú k prehlbovaniu egocentrizmu. Je jednoduchšie veľkoryso povedať partnerovi, venuj sa sám sebe, pretože ja mám zabehnutý život a nemienim meniť svoj program. „Keď niekto žije sám, môže sa venovať sebe, svojim hodnotám. Len čo do jeho života vstúpi druhý človek, musí ustúpiť dozadu, vnímať ho, počúvať, potlačiť svoj priestor, vytvoriť ho pre partnera, vsiaknuť do seba hodnoty druhého. Ľudia, ktorí toto nechcú podstúpiť, sú príliš nadšení možnosťami cestovania, zarábania peňazí, vyššou životnou úrovňou. Neuvedomujú si, že zväčša ide o chiméry. Živá bytosť po našom boku je vždy väčšou hodnotou,“ hovorí psychologička.

Treba hľadať
Veľkú skupinu singel žien tvoria dámy, ktoré sa neraz zoznamovali cez internet. Ich známosť však zväčša čoskoro stroskotala. Následne sa uzatvorili do seba a odmietajú ďalej vyhľadávať partnera. „U nás sa partner ani nehľadá. Skôr čakáme, kedy na nás zostúpi láska, amor strelí šíp a všetko zariadi. V našich kultúrnych podmienkach sa spoliehame na autonómiu citu a lásky. Samozrejme, až na výnimky, keď sa žena zištne rozhodne „zabezpečiť“ s finančne stabilizovaným partnerom. Vzdá sa citových väzieb.

Keď je človek mladý, pohybuje sa v prostredí ľudí bez záväzkov. Je to vlastne neoficiálna zoznamovacia agentúra, všetci sú voľní,“ vysvetľuje Jaššová. Až keď prejde určitý čas a človek nenatrafil na vhodného partnera, uvedomí si, že osud to nezariadil a začne vyvíjať aktivitu. Najčastejšie skúša internetové četovanie, zoznamku alebo klasické inzeráty. Pomerne často sa však znova sklame. „Anonymita, ktorú internet ponúka, je spojená s rizikom. Pre človeka, ktorý chce páchať niečo nečestné, je utajenie vyhovujúce a obeť ľahko dostupná,“ tvrdí psychologička. Zároveň dodáva, že napriek sklamaniam sa netreba vzdávať hľadať pre obe strany vyhovujúci vzťah.

Bojím sa sklamania
Jarmila Hrdličková (37), reklamná manažérka
„Netvrdím, že mi je zle. Práca ma baví, mám množstvo kamarátok, venujem sa sama sebe – cvičím, učím sa jazyky, čas sa snažím tráviť zmysluplne,“ rozpráva nám Jarmila. Nikomu sa nemusí spovedať, s nikým o nič deliť, disponuje peniazmi, ktoré si sama zarobí. Napriek tomu jej chýba blízka duša, ktorá by ju mala „tak normálne rada“. Naposledy bola zaľúbená pred rokom. „Tento vzťah sa začal veľmi milo. Celú aktivitu som nechala na dotyčného pána. Zo začiatku som sa obávala vletieť do vzťahu, a keď som sa po čase konečne uvoľnila, začala mu dôverovať, prišlo k prvej výmene názorov. Výsledok? Rozchod. Dodnes neviem, prečo sa zrazu vytratil. Mladí ľudia si nemusia nič hovoriť, sú jednoducho spolu. V mojom veku mi to pripadá čudné. Chcem vedieť, či sa chce dotyčný iba pobaviť. Keď mu poviem, nech si určí priority, či chce aj mňa zakomponovať do svojho života, nastáva problém,“ myslí si Jarmila.

Má pocit, že kombinácia tridsaťsedemročnej, slobodnej ženy je pre mnohých odstrašujúca. Páni sa obávajú, že takáto žena túži iba po vydaji. „Nemyslím si, že manželstvo je pre mňa spása. Bola by som však rada, keby voči mne vystupovali muži korektne,“ tvrdí. Priznáva, že sama mala tri roky milenca, vyslovene iba pre sex. „Ak si muži myslia, že ženy nedokážu mať chlapa iba na sex, sú na omyle. Podstatné však v tomto vzťahu bolo, že obaja sme o tom vedeli. Nezavádzala som ho,“ hovorí Jarmila, ktorá svoj čisto sexuálny vzťah ukončila po tom, ako si uvedomila, že k ničomu nevedie. Otvorene hovorí, že túži po dieťati. Biologické hodiny sa zmenili v jej prípade na časovanú bombu. „Chcem, aby tu po mne niekto ostal. Len tak sa nechať niekým oplodniť sa mi zdá riskantné a nefér voči dieťaťu aj mne. Nakoniec, prečo by som nemala mať dieťa s niekým, koho mám rada? Keď niekto prejaví záujem, šancu mu dám. No už teraz sa strašne bojím. Sklamania.“

Jednoducho žijem
Marta Farkašová (45), ekonómka - živnostníčka
„Vôbec sa nezaoberám otázkou, či by mi bolo lepšie v manželstve alebo partnerstve. Jednoducho žijem,“ tvrdí Marta. To, že je sama, neberie ako nepriazeň osudu. Prežíva čas tak, ako ju baví. „Naozaj si neuvedomujem, že žijem singel. Vlastne, keď počujem o manželských nezhodách, deťoch, ktoré sa neučia, drogujú, napadne mi, že tam hore ma niekto asi veľmi miluje, keď som sa nevydala,“ hovorí. Marta mala niekoľko vážnych vzťahov, ten najsilnejší sa skončil tragickou nehodou. „Na dlhý čas ma to psychicky zobralo, ale neodradilo. Zamilovaná som takmer stále. Tento stav mi dodáva optimizmus, silu, vôľu, nádej... Partnerstvu sa cielene nevyhýbam, len ten pravý sa akosi ešte neobjavil. Je ťažké nájsť chodiacu dokonalosť ku mne,“ s úsmevom hovorí. Samotu si uvedomuje iba v momentoch, keď prežíva niečo pekné. „Nikto pri mne nestojí a nemôžem sa o tom peknom s ním podeliť. Vždy sa však nakoniec nájdu ľudia, ktorým sa vyrozprávam,“ pripúšťa nevýhodu singel života.

A ešte v jednom, „Máte jeden príjem na byt, elektrinu, televíziu, pri pôžičkách potrebujete ručiteľa,“ smeje sa. Je vyrovnaná aj s tým, že nemá deti. „Mám šesť krstniatok. Tri sú už dospelé. Majú vo mne kamarátku, s ktorou sa môžu o všetkom porozprávať a mňa veľmi obohacujú,“ vysvetľuje Marta. V živote sa nevyhla ani prebudenému materinskému pudu. „Keď som mala dvadsať, narodila sa mi sesternica a bratranec. Práve v čase, keď som mala chuť držať v náručí deti. Veľa som sa im venovala. Druhá fáza túžby po dieťati prišla po tridsiatke. To už bola revolúcia, začala som podnikať, priateľ tragicky zahynul, zomrel mi otec, roky leteli a zrazu bolo neskoro. Nemyslím si, že je múdre mať prvé dieťa po štyridsiatke,“ otvorene hovorí a tvrdí, že je pre ňu dôležité mať prácu, ktorá ju uživí a baví, byť obklopená láskyplnými a veselými ľuďmi a mať trošku zdravia. Keďže toto všetko má, je šťastná.

Osud to asi chce
Iveta Ilavská (45), finančná poradkyňa
Iveta žije takmer desať rokov bez vážnejšieho vzťahu, ak neberie do úvahy jeden nevydarený trojročný. „Začal četovaním na internete. Po pol roku sme sa stretli, tri mesiace spolu chodili, pol roka sa nevideli, potom sme sa znova dali dohro-mady, až sme sa definitívne rozišli,“ spomína. Hoci patrí k dynamickým typom žien, ktoré sa vyznačujú dominanciou a samostatnosťou, vždy túžila po veľkej a šťastnej rodine. „Myslím si, že osud to tak zariadil. Keď som mala dvadsaťsedem rokov, do života mi vstúpil o osemnásť rokov starší ženatý muž. Sedem rokov života mi uletelo v neperspektívnom vzťahu. Nechcela som vidieť, že som iba úletom v jeho stereotypnom manželstve. Čakala som na jeho rozvod a veľmi túžila po dieťati. Určite som však dieťa nechcela mať ako slobodná mamička,“ vyznáva sa Iveta.

Dnes túži po vzťahu a myslí si, že nie je jednoduché žiť singel. „Prídu momenty, keď veľmi chcem, aby som mala niekoho pri sebe na rozhovor, pochopenie, jednoducho, keď ma už nebaví byť tvrdou, samostatnou ženou. Rada by som preniesla aj nejaké starosti a zodpovednosť na plecia druhého. Viem, že nepotrebujem mať chlapa stále doma. Stačilo by mi, keby sme spolu trávili víkendy, dovolenky, relaxovali,“ opisuje. Výhody singel života sú podľa Ivety najmä v tom, že sa nemusí prispôsobovať, podriaďovať, tolerovať, ustupovať či hľadať kompromis. „Robím si, čo chcem. Je to určitá forma egoizmu a sebectva,“ priznáva. V istom období svojho života podávala inzeráty na internetovej zoznamke. Dnes je presvedčená, že tade cesta nevedie. „Som bacuľka. Dnes muži hľadajú manekýnky, nie reálne ženy s kilami navyše. Požiadavky v inzerátoch hovoria o mierach, číslach, limitoch, parametroch. Keď prídu na stretnutie a nespĺňate ich predstavy, urážky vám vmietnu priamo do tváre. To vážne nemusím,“ s miernou skepsou hovorí Iveta.

Ako vznikol pojem „stará dievka“?
„Pomenovanie stará dievka súvisí so sobášnym vekom žien a mužov. V systéme dedenia a delenia rodinného majetku boli uprednostňovaní muži pred ženami,“ vysvetľuje etnologička Marta Botiková. Ženy u nás nadobudli dedičské právo až v polovici 19. storočia. Samozrejme, dedili, keď v rodine nebolo synov, ale pri obvyklej početnosti potomstva na Slovensku to bola skôr výnimka. Čiže jediným riešením životnej dráhy pre ženu bolo – vydať sa. Inak ostala na ťarchu rodine svojich bratov. Život bez rodiny či mimo rodiny bol životom na okraji spoločnosti.

Obvyklá bola stratégia skorých sobášov, aby sa pracovná sila ženy čo najskôr využila v manželovom hospodárstve. Nízky sobášny vek, ktorý bol v rôznych oblastiach iný a súvisel s celkovými spoločenskými pod-mienkami, vyvolal pomenovanie stará dievka či stará panna. Išlo o dievky, ktoré sa nevydali vo veku, keď to bolo spoločensky žiadané a očakávané. Hranicou mohlo byť 18 rokov, ale aj viac, pretože v niektorých regiónoch si dievčatá zarábali na svoju výbavu v službe. „Presné čísla neexistujú, hranica veku bola premenlivá. Zvyšovala sa šírením vzdelávania, osamostatňovania žien. Ukončenie štúdia trvalo dlhšie ako do osemnásteho roku dievčaťa a jeho súčasťou bol celibát,“ dodáva etnologička.

Autor: Lea Sobotová, SME ženy