Magda Vášáryová: šíriť dobrú náladu je charitatívny čin

Vo vašej novej knihe píšete o ľudských zlozvykoch a zásadách príjemného spolunažívania. Ako vznikala?
Doniesla som ju už hotovú z Varšavy. Keďže som tam bola sama, niekedy, keď som mala v sobotu alebo v nedeľu večer voľno, tak som si písala. Je to to, čo som nenapísala do svojej českej knihy „Diskrétní průvodce... co možná nevíte o společenském chování“ a časť toho, čo som prednášala na diplomatickej nadstavbe na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v kurze o protokole a etikete. Povedala som si, že keď som napísala českú verziu, tak napíšem aj slovenskú, ale táto sa vyvinula trochu inak.

V čom sú tieto knihy odlišné?
V českej knihe viac opisujem veselé zážitky, a v tejto slovenskej sú viac úvahy. Dokonca niektorí hovoria, že politické.

Dostávate listy od čitateľov, alebo ako sa dozvedáte ich reakcie?
V súčasnosti ľudia posielajú listy, iba ak s vami nesúhlasia. Anonymné listy už nedostávam, lebo všetko, čo ľudia anonymne vyprodukujú, uverejnia bulvárne noviny. Keď ma ľudia stretávajú, tak mi hovoria, že sa im moja kniha páči.

Stretávate sa s nekultúrnym správaním aj teraz v parlamente?
Neznámkujem ľudí podľa toho, čo si ja myslím, že je slušné správanie. Nechcem sa tváriť, že všetko, čo ovládam, aj vždy používam. To by bolo odo mňa veľmi nemúdre. Ja si o sebe nemyslím, že som vzorom správania. Nechcem byť moralistkou, ale veľa ľudí mi povedalo, že keď si knihu prečítali, posunuli ju svojim pätnásťročným deťom.

Myslíte, že sa vám knihami podarí ovplyvniť správanie ľudí?
Poviem príklad: z knihy, ktorú som vydala v Čechách, sa predalo dosť veľa kusov aj na Slovensku. A zaujímavé, odvtedy väčšina slovenských mužov, ak už vám chce bozkávať ruku, tak vám ju poboz-ká tak, ako som to opísala v tej knihe. Už vám ju „nelížu“ mastnými ústami, ale zastavia sa sedem-osem centimetrov nad ňou a chápu, že bozk je gesto. Predpokladám, že je to aj vplyv mojej knihy (smiech).

Akých čitateľov ste si predstavovali, keď ste písali „Buďme poriadni“?
Kniha má adresáta – mladú a strednú generáciu, a aj preto bol môj najväčší problém, aký druh slovenčiny si zvoliť. Niekoľkokrát som ju prepisovala práve kvôli jazyku. V slovenčine som nemohla použiť svoju milovanú spisovateľku Timravu alebo Jesenského, pretože ich slovník sa na Slovensku už dávno nepoužíva. Pre niektorých mladých ľudí, na ktorých som to testovala, by som isté slová musela vysvetľovať. Nakoniec som ešte celú knihu prepísala z ty-formy do my-formy.

Keď ste nastúpili na svoj prvý post v Rakúsku, museli ste sa pripravovať na protokolárne povinnosti?
Nie. Mala som pred sebou iné, omnoho ťažšie úlohy, napríklad vyčistenie veľvyslanectva od agentov, prezentáciu novej zahraničnej orientácie, vytvorenie komunikačných kanálov s novou skupinou ľudí, s ktorými som sa stýkala. Keď je človek normálne vychovaný, tak všetko, v čom je diplomatický protokol strašiakom, je vlastne iba inštitucionalizované slušné správanie malého slovenského mesta pred vojnou.

Ako sa vám počas vašich pobytov v zahraničí darilo skĺbiť rodinu a profesionálne povinnosti?
Keď som bola vo Viedni, tak som mala deti so sebou, a manžel za nami chodil na návštevu. Keď som bola vo Varšave, dcéry už boli dospelé a ja som bola sama. Smutno mi bolo. Ľudia, ktorí sa dívajú na diplomatickú profesiu z hľadiska materiálnych záujmov alebo len na to, že človek žije v zahraničí, zabúdajú, že väčšina diplomatov svojich blízkych alebo priateľov musí nechať doma na dlhé mesiace, kým sa na-príklad príde „ukázať“ na Vianoce domov.

Ak by ste si na svoje ďalšie diplomatické pôsobenie mohli vybrať nejakú destináciu, kam by ste chceli ísť?
Už vo Varšave som sa rozhodla, že nebudem ďalej veľvyslankyňou. Misia, ktorú som pociťovala vo februári 1990, keď som prijala post vo Viedni, je už splnená. Teraz ma pocit zodpovednosti priviedol späť na Slovensko.

Pôsobíte ako poslankyňa. Ako sa zmenil váš život a práca?
Rozdiel medzi štátnou tajomníčkou a poslankyňou by sa dal opísať ako zmena životného štýlu. Ako štátna tajomníčka som musela niekoľko hodín denne robiť úradnícku prácu, a tento čas mám dnes pre seba. Nechcem tým povedať, že by som si teraz lakovala nechty, ale že mám čas na veci, ktoré ja pokladám za prioritné. Tých jeden a pol roka na ministerstve bola krásna práca, lebo som spolu so svojimi kolegami pripravovala napríklad Slovensko na post nestáleho člena v Bezpečnostnej rade OSN. Bolo to prvýkrát v histórii, a ja mám rada takúto pioniersku prácu.

Nemali ste pocit, že ste čiastočne stratili slobodu, keď ste sa posunuli z diplomacie do politiky?
Práve naopak. Štátna služba je veľmi náročná v tom, že musíte tlmočiť názory politikov, a nie svoje vlastné.

Ale ako diplomat nemusíte byť členom politickej strany.
Áno, ale ja som demokrat a viem, že demokracia nie je možná bez činnosti politických strán. Nie som romantička, som presvedčená demokratka, som tak vychovaná a nepovažujem politické strany za zlo. Súťaž politických strán o voliča, ako aj diskusie v parlamente jednoducho musia byť, aby sme boli demokratickým štátom. Ak by som sa teraz, vo svojom veku, nerozhodla vstúpiť do politiky, tak už by som to asi nikdy neurobila. Myslím, že dnes už mám dostatok životných skúseností, aby som bola vyrovnaná sama so sebou a svoju nevyrovnanosť neprenášala do politického života.

Takže je to výsledok procesu, nie rozhodnutie na základe nejakej udalosti?
Bol tu určite troj- až štvorročný proces. Pri každom politickom probléme, ktorý sa udial na Slovensku, som si kládla otázku, ako by som reagovala. Zistila som, že vo väčšine prípadov sa zhodujem s SDKÚ a z toho som vyvodila, kam by som mala patriť, ak sa chcem politicky angažovať.

Ako ste vnímali, že ste sa vďaka preferenčným hlasom posunuli na kandidačnej listine zo štrnásteho na piateho miesto?
Cítim to samozrejme ako záväzok a som veľmi vďačná voličom. Ale to ani v parlamente, ani v SDKÚ-DS nič neznamená, tam to svoje prekrúžkovanie musíte ešte potvrdiť iným spôsobom.

Čo vás viedlo k rozhodnutiu otvoriť si kanceláriu v Banskej Bystrici?
Rozpočet poslanca počíta s tým, že nebude sedieť iba v Bratislave, ale otvorí si kanceláriu aj niekde inde, kde chce pracovať intenzívnejšie. Nesmieme zabudnúť, že Slovensko je stále jeden volebný okruh. Narodila som sa v Banskej Štiavnici a vybrať si Banskú Bystricu bolo pre mňa veľmi prirodzené. Moja práca bude spočívať v troch oblastiach: rozprávať sa s ľuďmi a poznať ich názory a pomôcť riešiť ich problémy, robiť politickú prácu v prospech SDKÚ-DS, a držať prst na kultúrnom vývoji v Bystrici ako členka výboru pre kultúru a médiá.

Zastúpenie žien v slovenskom parlamente je iba 16 %. Myslíte, že sa to v budúcnosti zlepší? Ako by sa dalo prispieť k aktívnej účasti žien na politike?
Čiastočne musíme naprávať tradíciu direktívneho štátu i paternalizmu na Slovensku. To je niečo, čo ťažko môžeme okamžite zmeniť. A zmeniť správanie mužov? To nechám na nich. Ja sa radšej dívam do našich, ženských radov. Je mi veľmi ľúto, že aj mnohé ženy, ktoré sa do politiky dostali, nie sú tam vždy preto, že sú to samostatné politické bytosti. Niekedy sú to len nasadené figúrky, aby za nimi stojaci muži – či už manželia, alebo milovaní vodcovia – nimi mohli manipulovať. Na druhej strane si vážim každú ženu, ktorá vstúpi do politiky, pretože je omnoho väčšia možnosť napadnúť a ponížiť ju v médiách. A pokiaľ budú voliči odmeňovať atakovanie žien svojimi hlasmi, dovtedy budeme mať málo žien v parlamente.

Mohli by ste uviesť nejaký príklad, v akej súvislosti môžu byť političky ponížené?
Žien političiek sa napríklad aj v serióznych rozhovoroch pýtajú, „ako dokážete zladiť prácu s domácnosťou“? „Čo ste si to obliekli?“ To by sa muža nikdy neopýtali. Aj keď mu brucho trčí z pokrčenej košele. Tým ju vlastne zhadzujú a v tých, čo to počúvajú, prebúdzajú pocit, že by mala byť vlastne v kuchyni.

Nemali by sa pýtať vôbec alebo sa to pýtať aj mužov?
Buď tak, alebo tak. Veľmi obdivujem ženy v politike v severských krajinách. Často sa ich pýtam, ako dospeli k takému reprezentatívnemu zastúpeniu, keď napríklad vo Fínsku mali aj ministerku obrany. Povedali mi, že sa začali jedna druhú podporovať, a prestali na seba útočiť, aby sa „zapáčili samcom“. Aj keď Monika Beňová na mňa pred voľbami nevyberane útočila, ja som sa nikdy nepripojila ku kampani proti nej, napríklad keď ju kritizovali za tričko, ktoré mala oblečené v Európskom parlamente. A pokiaľ toto my, ženy nepochopíme medzi sebou, budeme mať problém sa ubrániť.

Keď sa slovenské ženy budú aktívne zúčastňovať na politike, myslíte, že to bude skôr na komunálnej úrovni, alebo práve naopak, že sa tento trend začne na parlamentnej úrovni?
Poznám veľmi veľa úžasných starostiek, ktoré robia veľmi záslužnú prácu. Jedna z takých starostiek, Zita Pleštinská, je dnes našou europoslankyňou. Neuveriteľne si vážim ich vitalitu, pretože ony idú schodík po schodíku hore. Myslím, že tam vyrastá generácia žien v politike. A druhá je v takých ženách ako je Lucia Žitňanská alebo Iveta Radičová – teda ženy odborníčky a akademičky, ženy, ktoré sa angažovali v inej oblasti a do politiky prechádzajú v určitom veku. Nestúpajú po politickom rebríčku, ale idú hneď hore. Myslím si, že aj v tomto kontexte je ženská solidarita mimoriadne dôležitá. A musím zopakovať ešte raz, že ženy, ktoré sú len bábkami, sú asi to najhoršie, čo nás môže postretnúť.

Zdá sa vám, že ženská solidarita je vo všeobecnosti silnejšia v generácii vašich dcér?
Generácia mojich dcér má úplne iný vzťah k mužom. Ja mám pocit povinnosti: navariť, upratať, dozrieť na domácnosť. Som veľmi rada, keď mi môj muž pomôže, ale nepovažujem to za samozrejmosť. Moje dcéry to považujú za samozrejmosť, že sa povinnosti v domácnosti rozdelia.

Je vaše bývalé povolanie herečky výhodou pri pôsobení v parlamentnom výbore pre kultúru a médiá?
Samozrejme, ale nielen ako človek, ktorý pracoval devätnásť rokov profesionálne v oblasti kultúry, ale aj ako príslušníčka rodiny, ktorá je kultúrne veľmi angažovaná. Môj otec ma vychoval k pocitu zodpovednosti za slovenskú kultúru – za kvalitu slovenčiny, za vyučovanie slovenčiny, divadlo a všetky iné druhy umenia.

Ako sa pozeráte na zmeny v možnosti darovať 2 % z dane? Ovplyvní to aj veľa občianskych združení, ktoré pracujú v oblasti kultúry.
Považovala som za veľký úspech, keď sa presadila možnosť pre právnické a aj súkromné osoby poukázať najprv 1 % a neskôr 2 % z daní. Bola som trochu znepokojená, keď som zistila, že niektoré veľké firmy si založili vlastné nadácie a nie všetky používali prostriedky na ciele, ktoré zvyknú mať mimovládne organizácie. Vo vedomí všetkých nedostatkov, ktoré neziskové organizácie môžu mať, tento krok a spôsob, akým to bolo urobené, mi potvrdzuje, že postkomunistické myslenie tu ešte stále máme. Zvýšením minimálneho poplatku na 250 korún vylúčime viac ako polovicu obyvateľstva z možnosti mať dobrý pocit, že niekomu môžu pomôcť. Je to aj prebúdzanie pocitu zodpovednosti v ľuďoch, je to budovanie občianskej spoločnosti.

Myslíte si, že ľudia budú darúvať viac na ulici, priamo?
Neviem, lebo v darovaní sme každý sám. Sami si vyberáme. Som rada, že je stále viac vedomého podporovania určitých projektov. Niekto si tým hojí rany, niekto dáva zo strachu, niekto preto, lebo sa to „má“, ale ja nechcem moralizovať. Dôležité je, že iba moderný človek dá, lebo si povie, že má dosť. Po 9-ročnej práci s hendikepovanými športovcami som prehodnotila aj svoj vzťah k charite. Jeden z prejavov najväčšej kultúrnosti je vedieť darovať – vedieť pomôcť tak, aby ste toho človeka neurazili, aby ste ho nedemoralizovali. Lebo žobráctvo je cesta do nebytia: taký človek stráca hodnotu a prestáva byť občanom, stáva sa pijavicou. Musíme pomáhať tak, aby sme ľuďom nezobrali chuť niečo pre seba urobiť.

Aký dobrý čin je vám blízky?
Jedným z najdôležitejších charitatívnych činov je šíriť dobrú náladu. Ľudia majú pocit, že sťažovanie sa, nariekanie je dobrá životná stratégia. Neuvedomujú si, že si berú radosť aj roky zo života a tým si privádzajú aj mnoho psychosomatických ochorení.

Kam chodíte po dobrú náladu, alebo dobíjať baterky?
Myslím, že zdroj životnej radosti mám v sebe. Je to asi aj v rodine, ale možno aj tým, že sa nepovažujem za centrum sveta. Ráno sa zobudím, som rada, že som tu, poviem si, koho dnes urobím šťastnejším, aké si splním povinnosti, s kým sa zasmejem.

Koľko máte voľného času?
Oveľa viac ako predtým. Pretože si program robím sama. Ako štátnej tajomníčke mi program do veľkej miery robili iní ľudia a pozostával aj z mnohých protokolárnych povinností. Ako poslankyňa som omnoho slobodnejšia.

Viete si predstaviť byť v dôchodku a nič nerobiť?
Nie, nikdy mi to nezišlo na um.

Magda Vášáryová (58)
vyštudovala sociológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Sedemnásť rokov nehrá v divadle ani nenakrúca filmy, pre väčšinu ľudí však navždy zostane herečkou. Od začiatku 90. rokov pôsobila ako diplomatka – bola veľvyslankyňou ČSFR v Rakúsku a v Poľsku zastávala post slovenskej veľvyslankyne. Zahraničnej politike sa venovala aj ako riaditeľka Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku a naposledy ako štátna tajomníčka ministerstva zahraničných vecí. V júni sa stala poslankyňou NR SR. Popri tom všetkom stíha aj písať, jej tretia kniha „Buďme poriadni“ je už skoro vypredaná.

Úryvky z knihy Magdy Vášáryovej Buďme poriadni

V čom zaodetí
Do dvadsiateho piateho roku života a štyridsiatich ôsmich kilogramov si môžeme vykračovať aj v záclone, sme úžasné. Od päťdesiatpäť kíl hore a s pribúdajúcimi rokmi buďme k sebe kritické. Nepridávajme si roky čiernymi šatkami a válenkami s prepínacou zásterou a v štyridsiatke sa definitívne rozlúčme s účesom, v ktorom sme maturovali. Ak nechceme byť v päťdesiatke za šelmičku, nenosme americké šortky ani krátke nohavice. Ak chceme byť za dámy, nosme po štyridsaťpäťke pri oficiálnych príležitostiach rukávy, aspoň krátke. Od tridsiatky hore by sme sa mali na styk s verejnosťou aj zľahka prilíčiť, ale nedovoľme, aby nám mejkap zaostril rysy, preto používajme jemné farby.

Buďme zdraví
Naše telesné zdravie je závislé na našom zdraví duševnom. Preto je čistota mysle dôležitejšia pred čistotou podpazušia, pucovanie šedých závitov pred vyplachovaním hrdla, stimulovanie hypothalamu pred masážou bedier. V tomto zmysle je učenie sa priam viaczložkovým vitamínom, úprimné rozhovory najlepšou terapiou, kvalitná kritika rehabilitáciou a životný optimizmus najlepšou drogou.

Autor: Saša Petrášová, SME ženy